Poviedka:
Pridaná: 20.8.2009, 12:11:46
Čítaná: 2630×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: Fiction
Postavy: Miriam, Jakub
Stručný dej: Život niekedy prináša veľmi smutné chvíle. Táto poviedka je o jednej takej chvíli...

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Viem, že je to krátke, ale ja som jednoducho musela napísať niečo takéhoto štýlu. =) (alebo skôr =( )

Sedela som v kresle, ba priam ležala a pila kakao. Vonku pršalo a mne sa ani trochu nechcelo sadnúť za náš počítač, ktorý si so mnou už toľko vytrpel. Potrebovala som niekoho, kto by tu teraz pri mne sedel a šepkal mi, že raz všetko bude dobré, že po búrke vždy príde slnko.

Áno, to som chcela, po tom som túžila.

Ale na to, že raz sa ocitnem v takejto situácii som mohla myslieť skôr a pripraviť sa na to. Bola to len a len moja chyba. Mala by som sa hanbiť. Už dávno mi malo dôjsť, že raz sa to aj tak stane, pretože bol dávno chorý.

Keby mi to povedal skôr, keby to predo mnou netajil, nehanbil sa za niečo, čo je v ňom, čo jednoducho nezmení!

Neviete, o čom to tu rozprávam, však? Tak ja vám to poviem: Môj najlepší priateľ sa zabil. Spáchal samovraždu. Áno, tak to je a ja si to musím konečne nahlas povedať a zmieriť sa s tým, lebo potokom sĺz ešte nikto nikdy nič nezmenil.

Všetko sa to stalo takto:

Bol taký upršaný deň ako dnes, no my sme aj napriek tomu vonku šantili, pili dažďovú vodu zo vzduchu a skákali v gumákoch po mlákach ako malé, nevinné a hlavne bezstarostné decká.

A vtedy aj bolo všetko bezstarostné. Aspoň pre mňa. Pre neho nie. Bol môj najlepší priateľ, no napriek tomu mi nepovedal, že trpí klaustrofóbiou.

Myslela som, že vtedy vo výťahu, keď sme sa zasekli a jemu sa zle dýchalo, mal len málo kyslíka. Myslela som, že má niečo s pľúcami, tak som sa ho na to spýtala a on sa začervenal a prikývol.

Prečo som mu uverila?

Na druhý deň ráno, keď som ešte sladko spala, mi zavolala jeho mama.

Plakala.

A ja vzápätí tiež, hoci som ešte nevedela, čo sa stalo, ale keď mi volala jeho mama a plakala, logicky z toho vyplývalo, že sa stalo niečo môjmu najlepšiemu kamarátovi.

Nehnala som ju k rozprávaniu, jednoducho som počkala, kým z plaču boli iba slabé zúfalé vzlyky.

„Miriam...Ja...Jakub...On...Mal klau...klaustrofóbiu...“

„Pani Smutná!“ zvolala som hystericky „Prečo to vravíte v minulom čase? Chcete povedať, že Jakub...že je...“

„Áno, zlatko!“ rozplakala sa pani Smutná opäť, no tentoraz som počula, ako niečo na druhej strane treslo a potom mi došlo, že to bol telefón, ktorý vypadol mame môjho mŕtveho kamaráta z ruky. Vzápätí sa spojenie prerušilo.

Ani som nerozmýšľala a automaticky som na seba hodila rifle a čierne tričko. Zbehla som dole schodmi a vyrútila sa z domu. Ani som sa neučesala. Ale v tom momente mi to bolo jedno. Nasadla som do auta napriek tomu, že som nemala vodičák a o 2 minúty už som bola celá spotená v nemocnici na informáciách.

„Dobrý deň, hľadám Jakuba Smutného, ktorý dnes...Zomrel“ zúfalo som vykoktala.

„Ste rodina?“

„Nie, ale som jeho najlepšia priateľka!“ vybuchla som na informátorku.

„Tak v tom prípade nemôžte...“

„Miriam!“ vynorila sa zrazu uplakaná pani Smutná pri mne.

V nasledujúcom momente sa všetko odohralo priveľmi rýchlo na to, aby som vám to opísala. Videla som len, ako informátorka nadvihla obočie a otrávene na mňa mávla rukou. A potom som sa prebudila celá uplakaná pri zakrytom Jakubovi na posteli, ako ho objímam a márne sa snažím postrehnúť čo len malinký náznak života.

Bude ešte jedna kapitola

Komentáre a hviezdičky poprosím.

[ » na začiatok « ]