Poviedka:
Pridaná: 10.7.2009, 00:21:21
Čítaná: 3051×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Dora Tonksová, Remus Lupin
Stručný dej: Príbeh, ako sa to podľa mňa celé stalo... ako sa do seba zamilovali...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Príbeh, ako sa to podľa mňa celé stalo... ako sa do seba zamilovali...

Keď som prišla do Rádu, bola som strašne šťastná a tešila som sa, že budem zapojená do niečoho, čo vedie sám veľký Dumbledore, s takými perfektnými aurormi... bolo to, akoby som bola herečka a začala som robiť na filme s Tomi Lee Jonesom.

Keď som sa dozvedela zloženie Rádu, z niektorých mien som bola dosť prekvapená. Najmä z toho Siriusovho, lebo keď som vyšla zo školy, jeho prípad bol prvý, na ktorom som robila. Snažila som sa ako osol, no bolo to na figu, ten chlap unikal ako para. Raz sa zjavil, potom opäť nebol dlhé mesiace...

Nakoniec som zapadla na jeho oddelenie, odkiaľ som bola preradená a musela som robiť v kancelárií, teda... v prepážke. Bolo to tak potupné... kým za mnou Kingsley neprišiel ako za novou, nádejnou aurorkou... nezabudnem, ako sme sa o tom bavili v jednej z tých starých, nepoužívaných miestností... objavila som tam celý nový svet.

Keď som potom zistila, že sú v Ráde takí aurori ako Hestia Jonesová, nestarala som sa a pridala som sa. Hestia bola kedysi mojou učiteľkou, dôverovala som jej. Až potom mi povedal všetko o Siriusovi. Spomenul aj Remusa a ja som sa toho chytila, lebo som o ňom niečo počula pred rokmi. Vraj je pravda, že je vlkolak. Asi som sa mala zľaknúť, no povedala som si, že počkám, kým ho uvidím.

Och, naozaj to bol šok, ale taký príjemný, keď som ho uvidela. Bol taký... normálny. Teda, vyzeral, akoby sa každý deň vypral bez toho, aby dal zo seba dole veci, hoci jeho oblečenie naozaj nevyzeralo, akoby ho pral často. Myslím, že sa bál, aby to nepokazilo práčku, alebo aby sa pri praní ešte viac nepoškodilo. Bože, ešte stále žijem vo svete muklov. Mala by som sa zamerať na kúzla. Určite si šaty čistí inak.

Tým normálny myslím, že nebol zarastený, nemal špicaté zuby a nechty, dokonca mal husté vlasy. Raz som sa stretla s Fenrirom a priznám sa, bolo mi zle pri pomyslení na spoluprácu s tvorom ako on. No Remus Lupin vyzeral ako predčasne zostarnutý človek, ktorého príliš vľa krát v boji dorezali. Kto by si bol pomyslel, že si to urobil sám... Zasiahla ma vlna súcitu.

Boje boli namáhavé a ťažké, každý sa tešil na sviatky ako Vianoce. Molly našla dokonca v muklovských novinách, čo Sirius ukradol, keď bol s Harrym na nástupišti, odkaz o Veľkej noci. Bola tak uchvátená, že sa rozhodla osláviť ju, bola za každé povznesenie života do domu, hlavne preto, že Sirius bol po Harryho odchode vždy taký zatrpknutý. A keď prišla Veľká noc, ozdobila celý dom.

Keď som sa začala jej ozdobovaniu smiať, samozrejme to nikto nechápal.

"ˇPrečo sa smeješ?" spýtal sa Remus. Boli sme na chodbe len my dvaja, Molly odišla ozdobovať salón.

"Vieš, toto je... no, ako na Vianoce!" zasmiala som sa, ukazujúc na girlandy.

"No a?" nadvihol obočie. "Je v tom rozdieľ?"

"No, jasne! Vieš, Veľká noc je niečo úplne iné. My oslavujeme Vianoce ako víťazstvo Octaviusa nad Aliusom, ale muklovia majú blbú historku z toho istého storočia o chlapíkovi, ktorý komunikoval z Bohom. Počkaj, nie, to bolo inak... no, proste toho chlapíka zabili a potom ho pochovali, no on vstal z mŕtvych. O tom je Veľká noc, a vtedy sú ako ozdoby kuriatka, zajačiky a tráva... a hovorím ti to preto, lebo nenávidím Vianoce."

Remus sa snažil neusmiať, no nešlo mu to.

"No dobre, ty kuriatko," usmial sa a odišiel. Pár krát som zamrkala.

Doteraz som takto o Remusovi nepremýšľala, no keď mi povedal kuriatko... niečo sa vo mne pohlo. Uvedomila som si, že sa usmievam.

Remus ma zaujal už v prvom momente, ako som ho uvidela, to áno. Ale nikdy by som si nebola pomyslela, že sa mi páči! Od tej chvíle som si začala uvedomovať jeho dobré stránky. Zisťovala som, že ich má tak veľa... Remus bol muž, nech vyzeral akokoľvek zúbožene, bol silný, a bol... tak pekný! Od tej chvíle... vyhľadávala som stále viac jeho spoločnosť, no čo bolo najhoršie, nepozerala som sa na neho. Nemohla som sa na neho pozerať, zdalo sa mi, že si niečo všimne, keď ho budem sledovať... bála som sa, no uvedomila som si, že je to hlúposť. Naopak, všimne si, ako sa od neho odcudzujem... začala som ho sledovať tajne. Keď sa nepozeral, obzerala som si ho, no viac a viac mi to trhalo srdce. Remus o mňa nejavil nijaký záujem. Musela som byť na hlavu padnutá, keď som si myslela, že by som sa mu zapáčila...

Lenže v mojom srdci bola priepasť, ktorá sa zväčšovala. Stále som potrebovala Remusa vidieť, pamätala som si každé jeho slovo, a on mi toho veľa nepovedal, pamätala som si každý jeho dotyk, hoci len mimovoľný... a moje srdce doslova pukalo.

Keď som to už nemohla vydržať, povedala som o tom Molly.

"Molly," sedeli sme pri sebe v kuchyni. Nikto nebol v dome, iba ona, ja a Kreacher. "Ja som sa zamilvoala."

Molly sa na mňa naširoko usmiala.

"To je úasné, a do koho? Ak teda smiem vedieť."

"Do Remusa."

Nastalo ticho. Molly zmizol z tváre ten široký úsmev.

"Tonksová... Remus má ťažkú povahu."

Svojím vyhlásením ma Molly prekvapila. Nečakala som také vyhlásenie, vlastne ani neviem, čo som čakala... hádam odhováranie? Ale to ešte môže prísť...

"Ja viem," prikývla som.

"Nie, nevieš," namietla. "Tu nejde len o to, že je nespoločenský, ide tu o to, prečo je nespoločenský. Je vlkolak a odmieta všetko ľudské, ak chápeš, čo tým myslím. Dovolil si mať priateľov, no nikdy si nedovolil niekoho milovať. Keby si chcela niečo mať s Remusom Lupinom, ťažko by si na to doplatila zlomeným srdcom. Ja by som vám priala... ale on nie je stvorený pre život vo dvojici. Nikdy to neskúšal, a ja si nemyslím, že to s tebou vyskúša."

Mollyne slová mi prišli ťažko, no vedela som, že je to pravda. Molly to myslela dobre, nechcela, aby som doplatila na Remusovu povahu. Chcel zachrániť svet... a začínal od toho, aby uchránil každého vo svojej blízkosti. Myslel si, aké je to ochraniteľské, keď sa nezamiluje...

"Ja viem, že doplatím na svoje sny. Ale je ťažké s ním existovať... nemôžem ho ani vidieť, tak mi to škodí..."

"Bolí ťa to, ale teraz je to možno len také poblúznenie..."

Vtedy som netušila, že Molly vedela viac, ako mi hovorila. Neskôr mi povedala, že to bol len týždeň, čo sa rozprávala s Remusom.

Dozvedela som sa to, keď ma raz Remus zavolal do salónu. Srdce sa mi rozbúšilo a na chvíľu som nevedela, ako sa dýcha. Rýchlo som šla za ním.

Remus si sadol na gauč a ukázal vedľa seba pohľadom, tak som si k nemu sadla. Bolo to príjemné, sedieť vedľa neho.

"Viem, že ma miluješ."

Prekvapene som otvorila ústa.

"Ehm... no... čo?" zahabkala som.

"Nemusíš to tajiť," otočil sa na mňa. "Nechcem ti kázať, nechcem s tebou viesť dlhý rozhovor, chcem ti to povedať stručne a jasne, len neviem, či ti povedať aj niečo, čo s tým súvisí, lebo by to celú vec skomplikovalo," povedal. Zamračila som sa.

"Nie si mi ľahostajná, Nymphadora," povedal. Otvorila som ústa, že mu vytknem, ako ma nazval, no on mi dal na pery prst. Okamžite ho stiahol, no mne naskočila husia koža. "To nemôžem tvrdiť," pokračoval. "Ale..."

"Počkaj, viem, čo mi chceš povedať. Že som pre teba nevhodná, lebo si vlkolak."

Vzdychol.

"Aj."

"Aj?"

"Som starý. Pre teba. Som nebezpečný."

"Pre mňa?"

"Pre všetkých."

"Nemáš pravdu."

"To ja viem najlepšie."

"Prestaň s tým! Ja viem, ako sa cítiš, a je to blbosť, ani nevieš, aká!"

"Nevieš, ako sa cítim!" vybuchol. Zamračila som sa a vstala som.

"Chceš, aby som sa ťa zľakla, no máš smolu, Lupin, ja sa len tak nezľaknem!" oborila som sa na neho a odišla som.

Asi som to prehnala, viem, ale keď ja niekedy fakt nerozmýšľam. Remus odvtedy nemal jediného dňa, kedy na mňa nepozrel... mne to vyhovovalo, ja som sa mohla pozerať na neho. To mi v konečnom dôsledku nepomohlo, kedže som si chtiac - nechtiac uvedomovala ešte silnejšie, ako ma priťahuje.

Asi sa niečo zlomilo, keď ma zachránil. Keď ma Bellatrix skoro zabila, Remus ma vyniesol z Oddelenia záhad.

Otvorila som oči. Nadomnou sa mihal čierny strop, človek, čo ma niesol, utekal. Pozrela som sa mu do tváre. Bol to Remus.

Nedokázala som sa hýbať, stratila som vedomie.

Prebudil ma hlas.

"Tonksová, prosím!"

Išiel zďaleka... privolával ma.

"Prosím, zobuď sa, Tonksová! No tak, preber sa!" niečo mi prechádzalo po rukách.

"Nymphadora! Otvor oči!"

Otvorila som ich.

"Nehovor - mi - Nymphadora!" zašepkala som.

Remus sa uľahčene zasmial a objal ma.

"Tak som sa bál..." zašepkal mi do ucha.Trochu som ho objala, no ešte som nemala silu.

"Hádam si si nemyslel, že som mŕtva?" spýtala som sa s miernym úsmevom. "Mňa len tak niečo nepoloží."

"Skoro ti nebilo srdce," povedal mi s vážnou tvárou. "Musíš k Mungovi."

"Počkaj, Remus..." natiahla som k nemu slabú ruku, keď sa odo mňa odtiahol. Pozrel mi do očí. "Ďakujem."

Keď som sa zotavila, vrátila som sa domov. Najbližšia schôdza bola o týždeň. Bála som sa, ale aj tešila na to, ako sa s Remusom stretnem. Vošla som do domu a keď som sa presúvala do kuchyne, dvere sa otvorili a dnu vošiel Remus. Pozrel na mňa, mierne som sa usmiala. No on hneď zrak sklopil, prešiel okolo mňa a ani na mňa nepozrel.

To ma zabolelo.

Počas celej porady a sa na mňa nepozrel ani raz, dokonca sa mi zdalo, že odvracia pohľad zámerne od mojej polky stolu (sadol si čo najďalej odo mňa). Do hrude sa mi zabodával chlad ako tupý nôž.

"Tonksová!" Molly sa mi snažila prihovoriť, no ja som ju nepočúvala. Zrazu som si uvedomila, že to volá moje meno.

"Áno?"

"Pýtala som sa, či budeš jesť u nás, zlatko," usmiala sa. "Zostaneš na večeru?"

"Ja..." pozrela som na Remusa, ten hľadel do dosky stolu. "Áno, zostanem," prikývla som. Molly sa na mňa srdečne usmiala. Vrátila som jej úsmev a pozrela som na Remusa. Hľadel na mňa, no hneď sa odvrátil.

Po večeri som sa musela odísť upokojiť. Remus hľadel do stola a jedla sa ani nedotkol. Molly sa ani nepýtala, čo s ním je, len sa na neho usmiala a odniesla jedlo. Ja som sa vo svojej porcii ryzota rýpala, kým aj mne môj tanier Molly nevzala. Vstala som a odišla som na chodbu, kde som sa oprela o stenu a zavrela som oči.

"No tak za ňou choď!" počula som Mollyn tlmený hlas.

"Nechaj to tak, Molly," zahriakol ju Remus.

"Keď už pre nič iné, choď aspoň zmierniť tú atmosféru," ozval sa Sirius. "A oznám jej to," dodal tichšie.

Odlepila som sa od steny a vyšla som vyššie do domu. Na jednej tmavej chodbe s jedinými dverami som sa opäť oprela o stenu.

Na schodoch sa ozvali kroky a na chodbu vyšiel Remus. Zastavil sa tri metre odo mňa a oprel sa pravou rukou o stenu.

"Posiela ma Molly."

"Posiela ťa celá kuchyňa," povedala som. Pozrel do zeme. Potom prišiel k tým dverám, otvoril ich a nechal ich otvorené, kým som nevošla. Vošiel za mnou a zavrel.

Asi to bola jeho izba. Bola jednoduchá, bola v nej jedna posteľ, umývadlo v rohu a skriňa. Bola dosť malá.

Sadli sme si na posteľ a Remus sa oprel lakťami o kolená.

"Ďakujem, že si ma zachránil," povedala som ticho.

"Ja som ťa len vyniesol..."

"Nie, zachránil si mi život," prerušila som ho. "U Munga povedali, že keby si ma neprebudil, neprežila by som to."

Nastalo ticho.

"Asi teraz ľutuješ..."

"Ty si sa zbláznila?" pozrel na mňa, akoby som naozaj práve ušla z cvokárne. "Prečo sa snažíš nájsť spôsob, ako zo mňa urobiť beštiu?"

"Čo? Čo to má s... veď sa správaš, akoby si ľutoval, že žijem!"

"To nie je pravda!"

"Tak potom prečo si taký chladný? Vieš, ako ma to bolí?"

"Mala by si sa zmieriť s tým, že to takto ostane!" postavil sa a začal sa predomnou prechádzať.

"Remus, nerob mi to!" postavila som sa. Bodalo ma zúfalstvo pri predstave na také odsudzenie. "Prosím, neignoruj ma takto! Nedokážem to!"

"Nebude to také ťažké."

"Čo? Prečo?"

"Odchádzaš na Rokfort," povedal mi. Otvorila som ústa, no chlad a strach mi nedovolil hovoriť. Vytiekla mi z oka slza.

"Ty ma posielaš preč?"

"Nie ja, Dumbledore ťa posiela preč. Máš byť na tej stráži od Septembra."

Posadila som sa a dala som si hlavu do dlaní.

"Remus? nechcem tam ísť," zašepkala som. Sadol si vedľa mňa.

"Choď tam."

Bola to prosba. Prosil ma... aby som odišla, aby ma už nevidel...

"Bude to lepšie pre nás oboch."

"Remus..."

"Prosím, Nymphadora."

"Nevolaj ma tak."

"A ako ťa mám volať?"

Pozrela som na neho.

"Volaj ma Dora."

"Nebudem ťa mať kedy tak volať."

"Ja v Rokforte nebudem naveky," namietla som.

"Ale ani ja tu nebudem naveky."

"Ako to myslíš?"

"Že ak sa toto všetko skončí a ty odídeš z Rokfortu, Rád sa rozpadne a ja odídem."

"Remus, ja ťa nenechám len tak odísť," povedala som hrozivo.

"O to sa neboj."

Chytil ma za ruku. Roztriasla som sa.

"Prečo mi to robíš, Remus?" spýtala som sa s novými slzami v očiach.

Sklonil sa a dal mi krátky bozk. Potom sa odtiahol, vstal a odišiel, akoby to ani nebola jeho izba. Keď som prekonala prvotný šok a zišla dolu, zistila som, že odišiel, a tak si všetci mysleli, že sme sa ani nerozprávali.

Prekonala som najhoršie obdobie svoho života, ktoré sa skončilo Dumbledorovou smrťou. Konečne sme sa niekam s Remusom pohli, až keď pred všetkými vyšlo najavo, čo medzi nami je.

Vrátili sme sa všetci do Siriusovho domu a každý sa rozišiel do svojej izby. Ja som vpadla na Remusovu izbu.

"Remus, musím s tebou hovoriť," povedala som mu. Stál pri okne a keď sa dvere otvorili, otočil sa na mňa. Bol unavený, najradšej by už asi spal, no ja som sa rozhodla, buď teraz, alebo nikdy.

"Tak so mnou hovor," povedal a opäť sa obrátil k oknu.

"Remus... chcela som ti povedať, že to, čo som povedala v krídle, je pravda. A aspoň môžeš vidieť, že nikomu sa nezdá byť nebezpečné, že by sme spolu boli..."

"Nevedia to posúdiť. Poznajú ma ako pokojného Remusa Lupina, no nikdy ma väčšina z nich nevidela naštvaného."

"Prečo sa ku mne správaš ako k porcelánovej bábike? Už som ti to pár krát vysvetlila, nepotrebujem, aby si má chránil, pred ničím. Ani pred sebou!"

"Pozri sa na to z inej strany! Kým ty budeš maťtridsať, ja budem mať päťdesiat! A ktovie, či sa toho dožijem!"

"A ktovie, či sa toho dožijeme obaja! Prečo si tak zaslepený a nevidíš, že nám obom hrozí rovnaké nebezpečenstvo?"

"Nie je to tak, že by som si neuvedomoval... ale my dvaja sme tak diametrálne odlišní..."

"Protiklady sa priťahujú, to si ešte nepočul?"

"Ale potiklady jedného druhu!" otočil sa na mňa. Obišla som posteľ a dostala sa k nemu.

"Ty si človek, Remus, nech si o sebe myslíš, čo chceš," povedala som potichu. Hľadela som mu pritom do tých krásnych hnedých očí a on hľadel do mojich sivých. Natiahla som k nemu ruku a pohladila som ho po drsnej tvári. Bol odo mňa vyšší, pozeral sa na mňa so sklonenou hlavou a ja som musela tú svoju povyvrátiť. Vedela som, že nemám šancu ho pobozkať ani na špičkách, a tak som dúfala, že ma on pobozká. O chvíli, kedy budeme opäť spolu, som snívala mesiace na Rokforte. Rozhodla som sa vynútiť si bozk, rukou som zašla na jeho krk a tlakom som si ho k sebe sklonila. Podvolil sa a ja som pocítila jeho teplý dych na perách. Dotkol sa ich svojimi perami, obtrel sa o ne. Jemne som ho pobozkala. Druhú ruku som mu položila na hruď a prešla som mu po košeli. Vnikla som mu pod ňu na brucho a rukou, ktorou som dovtedy objímala jeho krk, som mu zhodil habit. Objal ma a zodvihol, otočil sa so mnou a jemne ma položil na posteľ.

O tri mesiace sme mali svadbu. Poháňaní Mollynou túžbou po radosti a láske sme sa nechali prehovoriť na malý obrad s najbližšími.

Skončilo sa zlé obdobie.

Ak sa páčilo, čo dúfam, čakám hŕŕŕŕbu komentov!

[ » na začiatok « ]