Kapitola:
Pridaná: 6.7.2009, 00:16:49
Čítaná: 2979×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: ...
Stručný dej: ...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Posol smrti 2 » Nástupca 3 » Mrhanie 4 » Zbohom 5 » Spolu

Tak, aby som to uviedla na pravú mieru, až toto je koniec. Na konci tejto krátkej kapitoly som sa skoro povracala, ale zabránil mi v tom ten smiech... keď si to predstavím... tak sa mi chce opäť vracať. :D

Diana sa ubytovala v malom kuklovskom hostinci v Írsku.- Rozmýšľala, kde by mohla začať odznova, hneď po tom, ako sa rozhodla nezabiť sa. Aj tak vedela, že toto je len predĺžená existencia, že už nebude cesty späť. Keď žijete, lepšie sa všíma fakt, že umriete.

Mohla sa zabiť, ale aký by to malo zmysel? Človek by mal mať na smrť dôvod. Mal by si ju zaslúžiť... Keď totiž umrie, má posledných pár sekúnd na to oľutovať svoje hriechy. Nemal by myslieť na to dobré. A ona chcela už len spomínať. Mala sa odsúdiť na pár sekúnd myšlienok na neho výmenou za niekoľko rokov?

A tak skoro ráno vyrazila do Venecie.

Ubytovala sa v prehnitom dome na nejakej starej zatuchnutej ulici. Svojho času to bol domov Alberta Ingruda, známeho alchymistu 13. storočia.

Na druhý deň sa rozhodla ísť do Albánska. V lesoch mohla pátrať po Voldemortovej činnosti. Nepamätala si na to obdobie, nezaujímal ju, bol to ešte len hlúpy chlapec, akých sú milióny... Aspoň to si myslela.

Keď sa nadránom balila, ozvalo sa klopanie na jej dvere. Vystrela sa a vytiahla prútik. Otočila sa ku dverám, práve keď sa otvárali.

Prútik dopadol na zem a z jeho konca vystrelilo niekoľko fialových iskier.

„Si... To ty?“ spýtala sa prekvapene.

Hľadela na neho a nepoznala ho. Vyzeral, akoby ho niekto vysal špongiou. Kedysi mastné vlasy mal teraz aspoň o polovicu kratšie a suchšie, aj keď mu stále padali do očí a popri tvári. Jeho vzhľad netopiera sa nijako nezmenil.

Neodpovedal, neprikývol, no ani nepokrútil hlavou. Pohol sa k nej. Ona stála na mieste ako prikovaná.

„Ona ťa pustila?“

Zastal. Meter od nej. A prikývol.

„Prečo?“

„Neviem.“

Urobil k nej krok. Vzdialenosť medzi nimi sa zmenšila na polovicu.

„Na koľko?“ spýtala sa ticho.

„Navždy,“ odvetil jednoducho.

„Prečo?“

Opäť krok. Len malý. Tak na... 30cm.

A nahol sa k nej.

Vdychovala jeho vôňu. Cítila pach jeho pokožky, keď bol centimeter vzduchu jediné, čo ich delilo. Otrela si o neho jemne nos a pery, stále cítiac tú vôňu. Vôňu, ktorá ani neexistovala.

Nikdy ho nepobozkala. Bol medzi nimi len minimálny telesný kontakt, celé tie roky.

Keď sa ich pery stretli, našla jeho ruku a zovrela mu ju. Jemne ju pobozkal. Preplietla si s ním prsty a druhú ruku nechala voľne visieť. Jeho ruka však zablúdila do jej vlnitých vlasov a pohrávala sa s prameňmi.

Keď ju pustil, slnko už bolo vysoko na oblohe.

Severusa Snapa zabil mladý auror po desiatich rokoch ich spoločného života v Albánsku. Diana sa zabila týždeň na to. Zabila sa.

S tým koncom o tej vôni, to som mala od spolužiačky z LDO. Opisovala mi to pri svojom chlapcovi, keď som jej povedala, že nemám čuch... chcela som to niekde použiť a keďže som to nechcela zabudnúť, dala som to sem... ale osobne by som týmto poctila niekoho krajšieho, inteligentnejšieho a mnou viac opisovanejšieho chlapa.

[ » na začiatok « ]