Kapitola:
Pridaná: 1.7.2009, 01:34:13
Čítaná: 3026×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Serena Snapeová, Oscar Lupin, Bianca, Snape
Stručný dej: Osud si nevyberieš a často krát ti neostane nič iné, len sa s ním zmieriť... alebo bojovať? Záchrana jedného vlkolaka a upírky alebo dve beštie sa snažia zachrániť tú druhú namiesto toho, aby sa vzájomne zabili.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Prefektka 2 » Tréning guráže 3 » Ako sa patrí 4 » Nenávidení predkovia 5 » Myšy alebo žabky? 6 » Šťavnaté úplatky 7 » Večera 8 » Prebudenie 9 » Nájdená nádej 10 » Liek na rany 11 » Krásna, sebecká, moja

Konečnáááá!

Na to že je 1:33 som na tom ešte fayn...

Bianca mala konečne pobalené veci. O pol hodinu z Rokwillu odchádzal Rokfortský expres.

Serena prišla ku kamarátke.

„Kedykoľvek ma môžeš navštíviť. Budem tu,“ povedala a usmiala sa na ňu.

„Budeš mi chýbať,“ povedala Bianca.

„Ja viem. Ty mne tiež.“

Objali sa.

„Ja... Viem, že som nebola najlepšou kamarátkou,“ začala Serena. „A niekedy som mala fakt blbé stavy. Ale mám ťa rada.“

„Ja viem,“ usmiala sa Bianca.

Bianca odišla a Serena si unavene sadla na posteľ. Ešte sa potila a bolo jej zle, no vytiahla spod postele kufor.

Oscar sa zvalil do kresla a odhodil špongiu. To, čo nešlo čarami, musel z gauča vyčistiť ručne a aj tak to nebolo ono.

Aj zabudol, že je ešte sám krvavý. Vstal a vybral sa za Serenou. Chodil za ňou každý deň už týždeň, ale vždy bolo zamknuté. Nechal ju na pokoji, chcel jej nechať priestor, aby sa spamätala.

Tentoraz konečne bolo otvorené. Vošiel dnu a otvoril ústa, že ju pozdraví, no radšej ich zavrel. Izba bola úplne prázdna, iba malý škriatok poprával postele.

„Dobrý deň, pane,“ zapišťal škriatok.

„Kde je Serena?“ spýtal sa obozretne.

„Tu nikto nebyť, keď sem Ozry prísť. Všetci byť preč.“

„Ani nijaké veci?“

„Nič. Byť to tu tak, ako vždy po konci roka. Mne trvať dva dni, kým sa sem dostať, tu to byť zamknuté. A tu nič.“

„Ja... Vďaka,“ odvetil. Chcel ešte škriatka poprosiť, nech mu vyčistí gauč, no nechal to tak. Vyšiel z klubovne na chodbu a rozmýšľal. Serena mohla byť kdekoľvek v hrade, možno mala vlastné izby. Bolo by to logické, keďže už o necelé dva mesiace mali prísť do ich spálne noví žiaci. Lenže zistiť niečo také mohol len u riaditeľa. Alebo...

Rýchlo vybehol späť do klubovne a do spálne.

„Nepribudla vám na hrade nejaká izba, ktorá doteraz bola neobývaná?“ spýtal sa škriatka

„Áno, dcéra pána riaditeľa mať takú izbu, ale ona tam nebyť, ona odísť.“

„Akože odišla? Ako to vieš?“

„My škriatkovia vidieť ju, keď ona odchádzať. Ona mať kufor a už sa nevrátiť, pane.“

„Vďaka.“

Zamieril rovno do riaditeľne. Vošiel do Snapovej pracovne a zatresol dvere, aby si ho všimol. Snape sedel za stolom a ani nezodvihol pohľad. Všetci riaditelia z portrétov na Oscara hľadeli, keď prišiel k stolu.

„Kde je Serena?“ spýtal sa.

„To dievča ma nezaujíma, ak je mimo hradu.“

„Odišla?“

„Samozrejme. Ak ti chýba, choď si za ňou, aspoň mi dáš konečne pokoj. Ale v tom prípade už nikdy nevstúpiš do hradu.“

„To sa ti hodí! Dobre, ja s radosťou odídem. Ale dávaj si na mňa pozor, Snape!“

Keď riaditeľ nereagoval, Oscar odišiel. Ešte pred tým, ako zavrel dvere, jeho pohľad zachytil jeden z riaditeľov. Nadvihol obočie a Oscar sa usmial a prikývol. Riaditeľ prekvapene vyvalil oči.

Oscar sa zbalil za pol hodinu. Zobral si len najnutnejšie veci a odišiel z hradu. Vedel, že u Snapa doma nebude, ale rozhodol sa tam pozrieť.

Prvá zastávka bola teda Čierna súperia. Oscar zaklopal na dvere a o chvíľu sa otvorili a v nich stála unavené, hnedovlasá žena. Usmiala sa, keď ho uvidela.

„Poď ďalej, Oscar,“ pozvala ho.

„Dobrý deň. Ako sa máte?“ spýtal sa, keď vchádzal.

„Dobre. Môj manžel sa domov nechystá?“

„Zdá sa, že nie.“

„To je dobre,“ vydýchla.

„Prosím vás, neviete, kde je Serena?“

„Odišla? V tom prípade jej gratulujem.“

„Ale... Neviete o nej teda nič, však?“ spýtal sa sklesnuto.

„Moja dcéra je dostatočne inteligentná na to, aby sa v živote zariadila sama, mňa už nepotrebuje,“ vzdychla. „Sklamala som ju. Jasné je len jedno - keby chcela, aby si ju našiel, našiel by si ju. Ak to nechce... Nenájdeš ju. Len jedno si dovolím tvrdiť s istotou, že ak definitívne odišla, tak odišla niekam ďaleko, a neplánuje sa vrátiť. Má nový život, bez rodiny, bez priateľov, bez minulosti.“

„Vám to nevadí?“

„Má mi vadiť, že ušla z tohto miesta, od môjho muža a odo mňa? Vždy som to chcela. Aby nebola ako Snapová, Blacková ani žiadna iná. Slobodná, to chcem aby bola. Potom bude aj šťastná.“

Keď ho vyprevádzala, ešte jej niečo sľúbil.

„Ak ju nájdem, poviem jej, aby vám napísala.“

„Nenúť ju.“

Prinútim ju.

Oscarova druh zastávka bola trochu komplikovanejšia. Chcel ísť za Biancou, ale nevedel ani, kde býva, takže musel najprv ísť na ministerstvo za otcom. Pracoval ako kliatborušiteľ, aby mal prístup k dôležitým ľuďom a tým aj k informáciám. Ten mu dal adresu a hneď tam bežal.

Bianca bývala v Londýne, rovno v centre, v malom radovom dome. Dom mal maôú predzáhradku a zamknutú bráničku. Zazvonil a o chvíľu von vybehla Bianca v teplákoch. Prekvapene zastala za bránkou.

„Dobrý deň, pán profesor,“ pozdravila ho.

„Ahoj, Bianca,“ odzdravil sa. „Nie je u teba Serena?“

Čo? Serena nie je na Rokforte?“ vyzerala byť naozaj prekvapená. „No, ja neviem, keď sme sa lúčili, povedala, že tam vždy bude...“

„Naozaj nevieš, kde by mohla byť? Nespomínala ti miesto, kam chcela ísť?“ naliehal.

„Nie... Nikdy nehovorila o takých veciach... Iba... Áno, raz spomenula, že by najradšej odišla na sever, kde ju nikto nepozná... Ale to bol len taký vzdych, nemyslela som, že to myslí vážne.“

„Na sever ako úplne na Sever? Mimo krajiny? V Európe alebo...“

„Myslím, že okolo Škótska, Fínska, Nórska alebo Ruska. Vyššie nie.“

„Vďaka. Maj sa, a prepáč, že som ťa tak prekvapil.“

„To je v poriadku.

Pred Oscarom sa premietali štyri krajiny, kde by mal hľadať, a to ani nebolo isté, či tam niekde Serena naozaj je. Dúfal, že chce, aby ju našiel, lebo inak nemal šancu.

V Liverpoole nastúpil na trajekt a odviezol sa do Fínska. Nechcel sa premiestňovať, lebo ani netušil, kam, a nechcel riskovať, že sa ocitne v Turecku. Neznášal tápanie na sucho, ale začal v krčmách a hostincoch. Pýtal sa každého, či nevidel čiernovlasé dievča s hnedými očami a svetlou pleťou, no po prvé, také bolo každé dievča v tejto zasranej zemi a po druhé, buď to bol módny trend, alebo psychická porucha Fínska, ale títo ľudia si nevšímali nikoho a nič. Okrem toho väčšina tých, s ktorými sa Oscar bavil, nevedeli ani ako sa volajú.

Trvalo mu dva týždne, kým precestoval polku krajiny. Vyššie na sever bola už len neznesiteľná zima a Oscar nie vždy našiel ubytovanie, takže musel tráviť chladné večery v pustatine, kde si mohol vyčariť len stan.

Ako čas plynul, stále viac strácal Oscar nádej. Prešiel mesiac a on mal krajinu prečesanú do poslednej stavby. Nezostávalo mu iné a prejsť do ďalšej krajiny.

Oscar to už vzdal. Tri mesiace strávil na cestách a už ďalej nemohol. Chystal sa vrátiť do Anglicky, a tak sa šiel najesť pred premiestňovaním do jedného baru.

Bar bol špinavý ako všetky v Nórsku. Bolo v ňom len päť ľudí, štyria chlapi a jedna žena.

Vlasnte dievča.

Serena.

Rýchlo k nej prišiel a zdrapil ju za rukáv, kým si to stihla všimnúť.

„Čo...“ skríkla a keď ho spoznala, prekvapene otvorila ústa. Využil jej prekvapenie a vliekol ju von.

„Čo tu robíš?“ začala sa mu metať, keď zatváral dvere.

„Čo by som robil? Hľadám ťa,“ pritlačil jej ruky ku stene, aby sa nemohla hýbať.

„Čo blázniš, pusti ma!“ kričala na neho.

„Inak čo, ujdeš mi do Ruska?“

„To je tiež možnosť. Najprv som ti chcela rozmliaždiť gule.“

„Aké nedistingvované, zlatíčko,“ pokrútil hlavou a vykrivil pery do mierneho úsmevu.

„Nevolaj - ma - zlatíčko,“ zasyčala.

„Nechce sa mi to opakovať. Ešte raz ma opustíš bez vysvetlenia na viac ako kilometer a priviažem si ťa.“

„Nie som tvoj majetok!“ vykríkla pohoršene.

„To netvrdím.“

„Tak sa tak nesprávaj!“

„Ale dobre viem, že si išla zošalieť, keď si bola bezo mňa.“

„A čo ak nie? Čo ak mi bolo fayn? To, že si citová troska neznamená, že taký musí byť každý.“

„Nejde tu o moju domnienku. Zabudla si? Miluješ ma.“

„Nie, ty si zabudol. Nie je potrebná dlhodobá láska a ja som ako upír podľahla krátkodobému ošiaľu.“

„Áno, krátkodobo si sa zamilovala do vlkolaka, to sa stáva,“ vysmial sa jej. „Ale zdá sa, že si o tom dlho premýšľala. Áno, je to možnosť. Ako upír si bola... Ľudská. Koľká to irónia. Ale je tu aj druhá možnosť. Zamilovala si sa do mňa a tvoje objavené inštinkty ťa prinútili podľahnúť. Teraz si konečne normálna a podľahneš len vtedy, keď to sama budeš chcieť. Ja ťa len musím donútiť chcieť.“

„Ale ja nechcem.“

„Si ten najtvrdohlavejší poddruh na tejto planéte a ja aten najvytrvalejší lovec v dejinách.“

„Ako ma chceš prinútiť milovať ťa?“

„Nemusím ťa prinútiť milovať ma. Už ma miluješ. Iba priznať to.“

„Tak ma najprv pusť.“

„Aby si sa odmiestnila? Vyzerám ako idiot?“

„Totálny.“

„Vďaka. Milá ako vždy. Ale teraz vážne,“ naklonil sa k nej a dýchol jej na krk. „Konečne normálna konverzácia. To na tebe milujem, Snapová.“

„Nezaujíma ma to.“

„Krásna,“ ešte viac sa priblížil k jej krku. „Sebecká,“ jemne ju pobozkal na hladkú pokožku. „Moja.“

Jemne ho odtisla a on sa nechal, lebo cítil, že je to dobré odtisnutie.

„Poznám ťa od narodenia. Prebaľoval si ma. Ako mám s tebou niečo mať?“

„Smrdela si. Musíš mi to pripomínať?“

„Buď na chvíľu vážny.“

„Nevadí mi, že som ťa prebaľoval, keďže som mal vtedy sedem. Vadí mi, že teraz ten pohľad nemám, aj keď vtedy si bola o čosi menšia, bacuľatejšia a uhečanejšia.“

„Povedala som, aby si bol vážny.“

Silnejšie ju pritlačil ku stene a začal ju náruživo bozkávať.

„Som vážny,“ zašepkal cez bozky.

„Ale...“ odtlačila ho. „Čo teraz? Čo chceš robiť?“

„Usadíme sa.“

„Kde?“

„Hocikde. Aj tu, ale južnejšie, tu je veľká zima. Alebo si vyber. Amerika, Európa, Ázia, Austrália.. Anglicko? Ostrovy? Male Divy?“

„Chcem ísť do Pensylvánie.“

„Dobre. Ale potom chcem ísť ja na Island.“

„Ja zoberiem mamu do Francúzska.“

Odchádzali spolu na juh od krčmy.

„Musíš jej napísať.“

„OK.“

[ » na začiatok « ]