Poviedka:
Pridaná: 14.6.2009, 00:07:53
Čítaná: 2747×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Severus Snape
Stručný dej: Hermionin sen, ako skoro zabila svojho milovaného.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

V tieni mesačného svitu

Ako každý deň som si na seba rýchlo navliekla habit a pobrala som sa dole schodmi našej klubovne. Bolo v nej akosi priveľmi teplo, asi zase Fred a George skúšali tie svoje nefungujúce vynálezy, (alebo ako to vlastne oni volajú) a keď im to nevyšlo, to čo po nich zostalo - ak teda vôbec niečo zostalo – hodili do krbu. Inak bolo všetko ako po starom. Steny, nábytok a všetko ostatné sa pohrávalo farbami našej fakulty, teda červenou a žltou sfarbenou do zlata. Konečne som svoj pohľad odpútala od Ronových očí. Sedel na stoličke v rohu a hral s Harrym znova ten zhnusený „šport“. Ale to ma vtedy naozaj nezaujímalo. Inokedy by som sa aj rozčuľovala nad tým, ako to môžu hrať, keď tie úbohé a nevinné figúrky splanú popolom a rázom z tohto sveta zmiznú. Teraz ma fakt zaujímal len a len on. Je tak krásny. Som do neho na sto percent zaľúbená. Ale keby to vedel, aj s Harrym by sa mi určite vysmiali. Veď kto by chcel nejakú bifľošku? Ale ja viem, že bifľoška nie som. Iba sa rada učím.. Aleee.. Dokážem sa aj zabaviť! To oni proste nepochopia. Otvorila som celkom pekný obraz ale na jeho nádheru som jednoducho nemala čas. Vo Veľkej Sieni lietali pod stropom krásne sviečky. Tak mi napadlo.. Čo keby z nich vosk kvapkal na hlavy rozšantených, hladných, ale aj sýtych študentov? Samozrejme, potom mi to trklo. „Hermiona Grangerová, veď si na Rokforte, čarodejníckej škole, kde je možné všetko“ povedala som si v mysli a ďalej som sa už išla najesť. Zjedla som možno pár súst a potom som z tašky, ktorú som mala celý čas zavesenú okolo pravého pleca až po pás, vybrala rozvrh. Dnes je totiž jeden z dní skúškového obdobia. Chlapci (ach, Ron) si z neho nerobia veľkú hlavu, ale mne sa posledný týždeň chvie žalúdok ako naposledy minulý rok. A samozrejme aj predminulý rok. Predpredminulý som tu ešte nebola. Potom som v ruke pevne zovrela časovrat, ktorý som mala v taške pod rozvrhom. Skoro som ten rozvrh na chrabromilskej lavici zabudla. Prvú máme dvojhodinovku obrany proti čiernej mágií. To je pohoda, to učí Lupin.

Poponáhľala som sa do učebne. Ešte tam nikto nebol. Až na Snapea, čo ma dosť zarazilo. Zdvorilo som sa ho spýtala, čo tu robí. Lupin znova chýba? To nie je možné.. Nie, to nemôže byť pravda.. Dnes? Zúfalo som si sadla za prvú drevenú lavicu a čakala som na ostatných študentov. Toto nedopadne dobre. Hodina sa začala. Snape nám rozdal pergameny s testami. Máme čas presne hodinu, potom nám testy zozbiera a rovno aj ohodnotí. Čelo som mala posiate potom a tak som si ho ladným pohybom ruky zotrela. Neviem, kde kvapky dopadli, ale určite dopadli, pretože v triede bolo také hrobové ticho, že by bolo počuť aj nemých žiakov z vedľajšej triedy. Vraj Snapeovi Lupin povedal, že on test pripravený nemá, že chcel robiť niečo iné. Určite by sme znova zažili tie vtipné chvíle pri zaklínadle Riddikulus. Ale teraz som sa musela sústrediť na test. Chvíľu som si ho celý prečítala. Nevyzerá byť až tak ťažký. Namočila som moje brko do atramentom naplneného kalamáru a hneď na vrch testu som sa úhľadným písmom podpísala. Obzrela som sa po triede. Znovu som uvidela jeho krásnu, anjelskú tvár. Trocha sa mračila, no nakoniec sa oči ktoré na nej boli umiestnené absolútne symetricky pozreli smerom na mňa. Uvidela som jeho krásny úsmev. Prečo nevrátiť úsmev späť? Moc mi do úsmevu nebolo, keďže som sa skoro celú noc učila, ale kvôli nemu som to nejako zvládla. Pozrela som sa na hodinky. To prebehlo už 55 minút? Nie, to nie je možné. Nemohla som sa na neho pozerať tak dlho.

„Tak, žiaci. Prosím odovzdajte mi vaše VYPLNENÉ testy.“ neviem prečo, ale pri Snapeovom zdôrazňovaní slova „vyplnené“ sa mi zdalo, akoby kútikom oka sledoval môj prázdny papier – až na podpis – a môj vystresovaný výraz. Pomaly som sa zdvihla. Väčšinou ku katedre vybehnem ako prvá ale teraz tam už všetky papiere boli a celá trieda už sedela a porovnávala si svoje výsledky. Nesmelo som vykročila ku katedre a cítila som, ako ma všetkých päťdesiatšesť očí (alebo koľko ich vlastne bolo) pozoruje. Moje oči, narozdiel od iných, spočinuli na Snapeovom nevraživom pohľade. Nakoniec som položila papier na kôpku a vzápätí som započula jeho slová.

„Ale, ale.. Slečna Grangerová,“ začal satirickým tónom, už už som utekala k lavici no potom mi v tom zabránil, „zostaňte tu prosím Vás!“

Prebehol mi mráz po chrbte. Vedela som, že teraz ma strápni.

„Vážení, prosím, pozrite sa.“ som dokonalá veštica. Už to začalo. Zdvihol môj prázdny papier a mával ním pred celou triedou chrabromilských a bystrohlavských tretiakov. Napokon som sa k nim otočila. Z oka mi začala tiecť malá kvapôčka – slza – v ktorej sa odrážala celá vysmiata trieda. Všetci vypukli od smiechu. Samozrejme, až na nich dvoch (troch ak rátame aj Snapea, ktorý sa nikdy nesmeje). Harry a Ron na mňa pozerali smutným pohľadom. Bolo vidieť, že Ronovi ma bolo ľúto ešte viac. Trocha ma to potešilo ale môj smútok to neskrotilo. Najradšej by som sa teraz prepadla pod podlahu, ale do učebne Transfigurácie naozaj nie. Napokon som sa rozbehla na dievčenské záchody. Kútikom môjho zaslzeného oka som zhliadla, ako Ron vstal a predieral sa pár sediacimi, stále rehotajúcimi sa študentmi.

„Slečna Grangerová a pán Weasley, kam idete!“ zhúkol na celú triedu no ja som mu neodpovedala. Ani Ron nie. Jedine že by to povedal tichšie ako tí imaginárni žiaci vo vedľajšej triede. Pravdepodobné to absolútne nie je. Prečo sa vlastne teraz týmito vecami zaoberám? Zabuchla som za sebou dvere vedúce do dámskych toaliet a začala som ešte väčšmi plakať.

„Hermiona.. Nevšímaj si ich.. Sú hlupáci. Neboj sa..“ snažil sa ma Ron utešiť jeho nádherným chlapčenským hlasom. Harry s ním nebol, čo bolo dosť nezvyčajné. Asi sa moc bojí Snapea na to, aby utiekol z hodiny. Alebo mu na mne nezáleží. Ale je tu Ron a to ma teší, aj keď moje slzy nezastaví. Takto som na záchodoch preplakala celý deň. Ron, celý deň opretý o dvere odháňal ostatné dievčatá aby išli na nižšie poschodie. Nepretržite na mňa naliehal, aby som vyšla von. Okolo ôsmej večer ma plač prešiel a tak som sa postavila pred umývadlo a pozerala sa sama na seba do zrkadla.

„Takto ma nemôže vidieť.“ zhodnotila som a utrela som si mokré líca. Potom som si spomenula na minuloročný zážitok spolu s Lockhartom. Bohvie ako sa ten má. Potočila som kohútikom a zaštupľovala umývadlo. Neviem ako sa tam ten odraz dostal, ale voda zažiarila mesačným svitom. Ruky som namočila do vody a odraz sa rozplynul. Kohútikom som potočila opačným smerom a voda prestala tiecť. Rukou som si pretrela vlasy, aby neboli také skučeravené. Odštupľovať umývadlo som absolútne zabudla. Nakoniec som sa trocha vzmužila, aj keď dievča ako ja to asi nedokáže. Pomalým krokom som prišla pred dvere a kľúčom som odomkla dvere.

Vtedy sa dvere otvorili a Ron mi padol do náručia. Nemohla som byť šťastnejšia. No napokon som sa začala cítiť nejako divne, zhrbene a skrehnuto.. Pozrela som sa na moje ruky a tie boli nadmerne ochlpené.

„Čo.. Čo sa to so mnou deje?“ Rona som pustila z objatia a začala som cúvať. Ron na mňa s hrôzou v očiach pozeral a ako cúval aj on, potkol sa. Oči sa mi začali zahmlievať.. Potom si pamätám už iba útržky.. Všetko sa odohrávalo veľmi rýchlo. Ako keby som sa pozerala na starý film z fotoaparátu kde chýbajú daktoré fotky a ja si musím všetko dávať sama do súvislostí. Vrhla som sa na Rona. Nemohla som tomu zabrániť. Začala som ho škriabať. Prišli dementori, ktorý ma zhodili z Rona a ja som teraz ležala na tvrdej chodbe. Potom som počula iba výkriky. Posledné, čo bolo predtým, ako som dostala dementorov bozk bol Harryho hlas kričiaci „Expect..“. Potom som zaspala do hlbokého spánku. Super, som vlkodlak. A som vôbec ešte živá? Snívalo sa mi o Ronovi.. Najskôr Harry odohnal všetkých dementorov a zachránil ma.. Alebo??

Potom som sa zobudila a otvorila som oči. Sadla som si a ešte som si zívla. Prvé čo som okrem toho urobila bolo, že som si navliekla papuče a bežala do chlapčenských spální. Nezaujímalo ma to, že mi môžu strhnúť body. Teraz nie. Zaklopala som na dvere a niekto mi otvoril dvere. Spoza dverí vyšiel Ron. Keby som sa obzrela po miestnosti, videla by som, že Harry aj ostatní chalani ešte spia.

„Ani nevieš ako som rada že ťa vidím.“ začala som sa červenať a priateľsky som ho objala.

„Hmm.. Aj ja teba Hermiona..“ tiež sa začervenal a poškriabal sa vzadu na krku. Bol to iba sen.. Našťastie. Alebo skôr, nočná mora. Zasmiala som sa. On sa zasmial tiež. Potom som sa na neho iba usmiala, zamávala mu a konečne som si všimla že Harry spí.

Preto som mu šeptom povedala: „Ahoj, tak na raňajkách.“

Ešte vždy som sa červenala. Potom som zbehla dole do klubovne a sadla si do rohu, kde v nočnej more hral Ron svoj (žeby posledný?) čarodejnícky šach..

Venujem všetkým, ktorí si poviedku prečítajú a ohodnotia ju či u slovne, alebo aj hviezdičkami =) Prosím, komentár nezaškodí 0=)

[ » na začiatok « ]