Poviedka:
Pridaná: 13.6.2009, 20:44:45
Čítaná: 4794×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Poviedka, ktorá nepostúpila v poviedkovej súťaži

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Moja drahá Terezka- Avis ma poprosila, aby som svoj nepostupujúci výtvor z Poviedkovej súťaže hodila do FF. Tak tu ho teda máte...Venovaný Avis :)

Anjel s diabolskými myšlienkami

S Tomom sme sa držali za ruky. Svietilo slnko a ja som vo svojej ľavej ruke kŕčovito zvierala ružový čipkový slnečník. Toto bol jeden z mála okamihov jeho dočasnej voľnosti. Ja som zľahka poskakovala a moje šaty sa celkom pekne natriasali. On sa pohyboval -ako vždy- strojene. Už som si zvykla na jeho strojenosť. Usmiala som sa naňho, no on však dokázal na svojich perách vyčariť iba slabý a zlomyseľný úškľabok. Napriek tomu som ho zbožňovala. Najkrajšie chlapča na svete. Napriek tomu, že som ho poznala asi najlepšie zo všetkých ľudí na planéte som ho nepoznala...takmer vôbec. Pohladila som ho po jemných tmavých vlasoch. Nemohol mi byť synom- jedenásťročný vekový rozdiel je možno dosť veľký, ale nie dostačujúci pre to, aby som mohla byť preňho dobrou matkou. Dočasne som sa uspokojila s tým, že som deväťročné potešenie môjho skazeného a rozmaznaného srdca na pár chabých minút vytrhla zo stereotypu detského domova- podľa mojej mienky príliš nemilosrdné prostredie pre také krehké stvoreniatko s bledou pokožkou a nádhernými očami. Stále sme kráčali po jednej z mnohých londýnskych ulíc. Nablýskané autá ľudí z mojej vrstvy trochu vrčali svojimi motormi. Milovala som svoj vplyv na ľudí, svoje postavenie. Stačilo jemné zaklipkanie očami a pár obálok od môjho otca, a s Tomom som mohla tráviť čoraz viac času. Jeho prítomnosť sa mi páčila, hoci bol jeho dotyk na mojej dokonalej ružovej ruke nepríjemný, občas aj bolestivý, dokonca sa mi zdalo, že sa cítim akosi zvláštne, neprikladala som tomu veľkú mieru.

„Ako sa dnes máš, Thomas ?“ opýtala som sa ho, možno trochu príliš...predpisovo.

„Nie je to najhoršie,“ chlapec sa uškrnul a pokračoval vo svojich škrobených krokoch.

Ja som sa iba pousmiala a nesnažila sa ďalej rozvíjať bezvýznamný rozhovor. Iba som naňho užasnuto hľadela. Nechápala som, ako môže byť obyčajné dieťa z detského domova pre mňa, urodzenú dámu s urodzene znejúcim menom ( Scharlotte Anabella Darkbladová) , urodzeným výzorom (áno, som samoľúba, milujem svoje nádherné, bledohnedé vlasy padajúce na moje ramená vo veľkých kučerách, svoju dokonalú postavu stiahnutú v priliehavom korzete, svoju hebkú ružovú pokožku a svoje hlboké, možno trochu podlé a namyslené čierne oči, ktoré s celým mojim zjavom silno kontrastujú, a tak ho dokonale dopĺňajú a zvýrazňujú moju anjelskú tvár...) , urodzeným oblečením a správaním. No Tomovi som sa dokázala vyrovnať (lepšie povedané- prevýšiť ho) iba v urodzenosti. Tak dokonale krásna, ako tento pozemský anjel s diabolskými myšlienkami som nemohla byť nikdy, dokonca aj jeho strojené správanie malo na mňa obrovské čaro, väčšie, ako správanie gentlemanov, ktorý žene otvárajú dvere auta, pomáhajú jej zosadať z koňa ,odsúvajú jej stoličku alebo jej pri každom stretnutí elegantne pobozkajú ruku. Hodiny na kostole, okolo ktorého sme práve prešli, odbili 12.

„Tom, zlatíčko, asi by sme sa mali vrátiť. Nemá zmysel, aby na teba museli čakať s obedom,“ povedala som falošne sladkým hlasom smerom k tomu krásnemu anjelikovi, ktorý iba prikývol. Otočili sme sa a kráčali späť k jeho chatrnému „domovu“ . Snažila som sa čo najpomalšie, aby som sa s ním nemusela rozlúčiť, hoci lúčenie bývalo zäčša príjemné. Netrvalo nám to dlho a ocitli sme sa pred vysokou pochmúrnou budovou. Stisla som Toma v pevnom objatí.

„Zajtra prídem zas,“ sľúbila som mu a sladko som ho pobozkala na jeho dokonalé pery.

Kedy už bude dospelý? Pýtala som sa v duchu sama seba, hoci som vždy mala desiatky milencov, túžila som, aby Tom konečne dospel a bol môj. Predstavovala som si samu seba ako štyridsaťročnú dámu, ktorej po boku kráča o 11 rokov mladší, nádherný muž...

„Dovidenia, slečna Scharlotte,“ zdvorilo sa pozdravil a stratil sa vo dverách do detského domova.

-o desať rokov neskôr-

Posedávala som v hojdacom kresle pri kozube v dome môjho mŕtveho otca a hľadela do farbistých, horúcich plameňov. Nikdy som sa nevydala, pretože moje myšlienky boli nasmerované k chlapcovi, ktorému som ukázala najtajnejšie predmety skryté v našej knižnici. Napríklad- jednu veľmi zvláštnu lebku- vraj lebku môjho pra-pra starého otca. Tom Riddle. Tom... Tom.... Tom... Nevidela som ho už 8 dlhých rokov. V domove vraj býval len cez prázdniny a chodil do nejakej internátnej školy, no ja som cez prázdniny bola zaneprázdnená. Vždy som bola na dovolenke s iným milencom...Ktorý ma nedokázal rozptýliť. Dívala som sa do ohňa a premýšľala som, aký musí byť Tom nádherný... Dokonalý mladý muž.

Ozvalo sa slabé zazvonenie zvončeka pri dverách. Vstala som z kresla, uhladila som si šaty, ktoré boli skrčené podľa môjho sedu a vykročila som k dverám. Otvorila som ich, a to čo som zbadala mi doslova vyrazilo dych.

„Dobrý deň, slečna Scharlotte. Alebo už pani Scharlotte?“ povedal vysoký nádherný muž s bledou pleťou, sivými očami v ktorých hrali iskry a kontrastnými tmavými vlasmi a očarujúco sa na mňa usmial.

„THOMAS?!“ prekvapene som vykríkla a hodila sa mu okolo krku. Bozkávala som ho na líca a on ma len hladil po chrbte.

„Poď ďalej, Tom, posaď sa!“ nadšene som výskala, za ruku som ho voviedla do obývačky a ponúkla mu veľkolepú sedačku. On sa však neposadil a objal ma okolo pása.

Jeho pohľad bol tak vášnivý, keď prepaľoval moje čierne oči svojimi dokonalými sivými...

Jeho objatie bolo tak tesné, no aj napriek tomu mi nestačilo...

Po pár letmých dotykoch tváre (Keby nie som taká očarená, všimla by som si, aké sú tie dotyky aj pohľady falošné, bez lásky, no očarená som bola. Očarenosť nadomnou vyniesla rozsudok smrti.) ma pobozkal tak úžasne, že som zabudla dýchať.

Ráno som sa prebudila nahá, vedľa neho. Postavil sa a vytiahol akýsi kus dreva. Pomrvil ho v prstoch. Začudovane som sa naň dívala. Tom vyzeral zvláštne, v očiach mu hrali červené iskry...A možno to len bola hra vychádzajúceho Slnka.

Posledné, čo som v živote počula, bolo zamrmlanie slov „Avada kedavra“ a posledné, čo som videla bola Tomova anjelská tvár a záblesk zeleného svetla. A potom prišla prázdnota...Nič som necítila, nič som nevidela, nič som nepočula.

Moja zaslepenosť voči anjelovi s diabolským plánom ma priviedla až na druhý svet.

V lebke môjho pra-pra deda videl zjavne viac ako vo mne. Vzal si ju. Somnou sa len pobavil a uľahčil si cestu...

Och, aká som bola hlúpa...

[ » na začiatok « ]