Kapitola:
Pridaná: 12.5.2009, 20:55:06
Čítaná: 4311×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Lilly Elen Wolfmanová
Stručný dej: Možno niektorý poznáte moju poviedku Lilly. Toto je akési jej spracovanie, ale nebude to také ako predtým. Takže, tí, ktorí nepoznáte, pretrpte prvé trápne kapitoly, kým sa dostanem k podstate:) Ďakujem.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Ani záškodníci nevedeli 3 » 24 hodín 3 » Od nôh až ku hlave 4 » (A ja viem? :)) 5 » Votrelec č. 755 6 » Koniec bezstarostnosti 7 » Ako dni bežali a jeden všetko zastavil

Ako dni bežali, odplával aj môj smútok. Ak to chcete vážne vedieť, nechajte to len tak letieť.

Baby ma podržali vo voľnom čase, Chris sa staral o môj prospech a Ted- ten sa staral o to, aby som mala vždy čo hodiť na zem v záchvate hnevu. (Sieň slávy je už takmer prázdna.)

Život šiel ďalej- Katie ďalej nosila ružovú, Alex ďalej balila Russa a Lockhart ďalej rozdával autogramy.

Predsa len bol jeden rozdiel, a to v atmosfére. Niečo sa blížilo, niečo zlovestne mocné.

Vianoce.

Buhahahaha!

Výlety do Rokvillu boli v ešte väčšej popularite u starších študentov. Medzi mojimi rovesníkmi boli zas populárne tajmé chodbičky a Tedova mapa, ktorá v mojej „bande“ bola akýmsi verejným tajomstvom,

Stále častejšie ma ale mátal jeden sen. Alebo skôr živá nočná mora. V ňom sa okolo nášho domu v Londýne obkrútil obrovský had s tvárou muža, ktorého som ale nepoznala. Potom had akoby zhltne dom a zmizne. Nevedela som si to vôbec vysvetliť.

„To nemyslíš vážne!“ vyvalila na mňa Angela okále, „Za ňou?“

Ja som tie svoje prevrátila: „Trelawneyová je jediná, ktorá sa tu venuje vešteniu. Musím za ňou...“

„Áno,“ skočila mi do reči Angela, „Ale aj ja ti poviem presne to, čo ona.“ nafúkla líca a roztvorila oči čo najviac dokorán, „Zomrieš, bubububu!“

Aj keď mala asi moja kamarátka pravdu, niečo som predsa musela robiť.

Hneď na ďalší deň som zamierila do učebne veštenia. Nikdy predtým som tam nešla, ten predmet som ako prváčka nemala. Keď som zdolala točité schodisko a rebrík, zaklopala som na drevené dvierka. Po minúte som začula otázku: „Kto tam je?“ šepkal tajuplne ženský hlas.

„Som študentka. Potrebujem od vás pomoc,“ zakričala som jej a dvierka sa o chvíľku pomaly otvorili.

Vošla som dnu, do malej miestnosti, v ktorej aj to málo priestoru bolo vyplnené zbytočnými haraburdami. Moja mama by so svojou praktickou povahou vyhodila aspoň polovicu. Ale ako prvé by tam rozhodne vyvetrala. Roky tam asi neboli otvorené okná a celý priestor zahaľoval oblak sladkastého oparu.

Pred mnou sa objavila obrovská mucha, pardón, učiteľka. Prešla ma chuť na dlhý rozhovor, keďže moje pľúca by ho nemuseli prežiť, hneď som radšej začala. „Som Lilly Wolfmanová, a chcela...“

Zastavila ma energickým kývnutím ruky, až sa ozvalo hlasné cinkanie jej náramkov: „Ja viem, moja drahá. Viem o tebe všetko,“ chytila ma za zápästie a prešla po dlani, „Cítim smrť,“ zachvela sa, „Je blízko....“ znova sa zachvela, „Veľmi blízko.“

/Angela mala pravdu,/ prebleslo mi hlavou. Vytrhla som si ruku z jej zovretia, „Viete čo? Toto mi stačilo,“ rozbehla som sa preč.

Za mnou ešte znel výkrik:

„Keď sa striebro dotkne zeme,

keď sa splní to čo chceme,

pes zhltne hada,

nik nevie, každý háda.“

„Mala som pravdu,“ víťazoslávne a pyšne sa chválila Angela.

Po mojom otrávenom výraze som sa ohradila, „No a? Mňa viacej trápi tá jej metafora... ´Keď pes zhltne hada´, čo by to mohlo byť?“

Angie mala odpoveď aj na to: „Pes? Nepovedala Bes?“ zachichotala sa. Opäť zaparodovala učiteľku, vypadala ako zombie. „Smrť sa blíži! Bubububu!“ jej chichot prešiel do smiechu a ja som sa k nej pridala. Všetci pri stole sa k nám otočili, asi sme vypadali ako utečenci zo sv. Munga.

„Ten had bude asi Lockart, nie? To sa podobá, taký slizký debil.“

„A aké zviera som ja?“ zvedavo, ale aj riadne chladne sa ozvalo za nami. Pomaly som sa otočila, moje obavy sa potvrdili. Očervenala som ako chrabromilská výzdoba, „Dobrý deň, pár Longbottom,“ pokúsila som sa o úsmev.

Teraz sa víťazoslávne tváril Longbottom. „Strhávam vám desať bodov za urážanie... ehm.. hadov.“ Nikdy mu nevadilo stŕhať body vlastne fakulte, ak tým potopil mňa. „Večer choďte za pánom Filchom. máte trest,“ dodal vážne, keď odchádzal. Ale po prvý krát som mala pocit, že s mojím názorom súhlasil. Dokonca sa mi zdalo, že žmurkol.

Zmorene som blúdila chodbami. Školníkova kancelária nebola ďaleko, ja som ale nemienila doraziť skoro. Čím neskôr, tým neskôr uvidím vyjaveného Filcha s vyplznutou zdochlinou. Ako som tie dve fosílie neznášala! Nebola som ale dosť opatrná, červené oči si ma aj v tme našli a jastrili na mňa.

„Ahoj Cica. Poľuješ na mňa?“ uškrnula som sa. Keď som za ňou zbadala Filcha, celkom ma to prešlo. Zameral na mňa svoje oči, no keď som do nich pozrela, na moje prekvapenie v nich chýbal zvyčajný chlad a hnev na celý svet, najmä študentov.

„Á, sedemsto sedemdesiat päťka!“ zamädlil dlaňami a opäť to bol ten starý, zlovestný ujo. Naznačil mi, aby som ho nasledovala. Na konci našej púte bola Sieň slávy. /No smerlinom! Všetko to čistiť!/ zdesila som sa. Aj keď sme toho už zničili dosť, stále tam bolo mnoho ocenení.

„Keďže idú tie Vianoce...“

/On vie, čo sú to VIANOCE? Nepomýlil si slovo?/

„...trest vám odpustím...“

/Odpustí? To má v slovnej zásobe?/

„...zahrajte sa s pani Norrisovou...“

/No to isto./

„...ja zatiaľ upracem.“

Kostlivec sa zazubil a spolu s čistiacimi prostriedkami radu Skawish /Skawish, škvŕn a špiny sa zbavíš!/ sa pobral niekam do ústrania. Zdochlina na mňa pozrela a zamňaukala. Znelo to, akoby sa dusila, ale aj tak to bolo zrejem najmilšie, čo kedy niektorý zo študentov od nej počul.

/Keď sa tak nad tým zamýšľam, je celkom milá./ Poškrabkala som ju za uškom a ona na to odpovedala jemným zapradením.

Keď som sa po „namáhavej šichte“ vracala do izby, privrela som opatrne dvere a po špičkách prešla ku svojej posteli.

„Kdeže si bola?“ ozval sa ospalý has z Alinej postele.

„V podzemí som sa hrala s pani Norrisovou,“ zašepkala som pri vyzúvaní tenisiek.

„Ha-ha-ha,“ neveriacky a ironicky sa ozvalo, „A ja som mala rande s Filchom,“ nahnevane odsekla a prudko sa pretočila na druhý bok.

Vianoce už boli za rohom. Nie, Vianoce boli už na našej strane rohu. Dala som si menší pohov od učenia, teda som sa prestala učiť celkom. Na známkach mi nikdy veľmi nezáležalo. Nebola som jedná, tak to bolo u všetkých. Namiesto učenia sme preliezali tajnými chodbičkami.

No dobre, nie každý, len ja a Ted.

Objavili sme veľa chodieb, ktoré neboli na mapa ani len naznačené.

Jediné, čo nás dvoch znepokojovalo, boli neustále útoky na čarodejníkov. Mnohí si šepkali o návrate Smrťožrútov s ich vodcom. Keby som nemala za kamaráta Teda, nič by som si z toho nerobila. Čo mám ja s tým spoločné? Veď som predsa na míle od sveta. Jedno bolo ale isté, teraz si dával ten- kto- to- robil väčší pozor na neviditeľnosť pre muklov, na tých neútočil.

Na Štedrý večer som unudene sedela na posteli. Všetky moje spolubývajúce odišli, zostala som len ja. Aspoň že Angela ma zachránila a zrušila odchod domov. Ja som k nám nešla, lebo mala na návštevu prísť teta Magda. Nie, že by som ju nemala rada, len srdce mi neprahlo po cukríkových bozkoch a strohých napomenutiach.

Unudenú myseľ som zaoberala aspoň tým, čo ma ráno prekvapilo. Medzi darčekmi som našla niečo, čo som nečakala. Môj stratený prívesok. Netušila som, kto bol taký dobrý, a vrátil mi ho. Bol tam len lístok a na ňom jedno slovo: „PERICULUM“.

V dumaní ma vyrušila Angela, vo vlasoch mala trblietky zo stromčeka v sieni, ale na tvári trochu zarmútený výraz. „Lill, riaditeľka ťa volá.“

„Prečo?“ to som nečakala. Čo by od mňa chcela? Teraz? S nechápavým výrazom som vstala.

„Neviem, ale...“ zasekla sa, akoby bola ešte zmetenejšia ako ja.

„Ale?“ naliehala som.

„Tvárila sa nejako... smutne,“ neurčito odpovedala a rýchlo zmizla od ďalších otázok.

V ten deň som sa dozvedela, že mojich rodičov zabili. Na Vianoce.

[ » na začiatok « ]