Poviedka:
Pridaná: 7.5.2009, 21:43:10
Čítaná: 3122×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Tak, ďalší výrez z toho môjho pokusu... 114 strana, ale tu je len kúsok... dávam sem vlastne veci, pri ktorých si nie som istá, či som ich napísala dobre, aby ste mi to posúdili... dikes, a pls, keď prečítajte, aj okomentujte, pretože ja to sem dávam preto. Dikes.

Ráno som sa zobudila s úžasnou, ťahavou bolesťou v stehnách. Celú vnútornú strana stehien som mala stuhnutú a bolestivú na dotyk aj pohyb. Mala som svalovku.

Pochytilo ma zúfalstvo pri predstave dňa v tvrdom sedle.

„Ja asi na toho koňa opäť nenasadnem,“ povedala som Lycosovi, keď išiel osedlať kone.

„Prečo?“

„Mám svalovku.“

„Čo máš?“ prehodil cez plece a vyviedol kone na voľný priestor.

„Natiahnuté svaly! Bolí ma to, keď nič nerobím, ako sa mám udržať v sedle?“

„Čím skôr si na bolesť zvykneš, tým menej ju budeš vnímať.“

„To mám akože zažiť najväčšiu bolesť, akú teraz zažiť môžem, aby som si ju nepripúšťala? Ty si buď cvok, alebo ťa ešte nikdy nič nebolelo.“

„A čo mám urobiť, nosiť ťa na rukách? Buď nasadneš, alebo pôjdeš pešo, ale držať krok s Lonerom, to ti nezávidím!“

„Dobre! Ako vidím, si oboje! Cvok aj... ten, čo necíti bolesť!“ vyletela som na neho.

„Vidíš, keď budeš myslieť na niečo iného, prestaneš cítiť bolesť. Napríklad skús pomenovať moju osobu jedným slovom, to by ti nemalo zabrať veľa času!“

Skoro som sa na neho osopila, že mám pre neho presné pomenovanie, no našťastie som si skoro zahryzla do jazyka.

Vstala som a zaskučala som bolesťou.

„No a aby si nepovedala, že som len zviera, niečo ti dám,“ vytiahol z vrecka niekoľko kúskov nejakých čiernych tyčiniek.

„Fuj, čo to je?“ spýtala som sa.

„Pelendrek, nepoznáš?“

„Poznám, ale v inej forme.“

„Je to sýte, na, žuj to,“ hodil mi jeden. Odhryzla som si. Malo to čudnú, horko-sladkú chuť.

„Chutí?“

„Neviem. Asi hey.“

„Tak poď, a cestou si vypláchni ústa, smrdí ti z nich.“

„Po prvé, to bolo to najneslušnejšie, čo si... dnes urobil, po druhé, to by si cítiť nemohol. Alebo si si čuchol k mojim ústam...?“ pri tej predstave, ktorá bola teda dosť živá a dosť blízko, som sa zamračila. To by neurobil...

Lycos však nasadol na Lonera a ja som musela bežať ku Crystalovi, ktorého mi osedlal. Rozboleli ma nielen nohy, ale celé telo a ja som žasla, na koľkých miestach mám svaly. To sa ešte zhoršilo pri drsnom dopade na kožu sedla a keď sa Crystal pohol. Znovu som si odhryzla z pelendreku.

„Dnes si mi mal niečo vysvetliť,“ poznamenala som po chvíli bolestivej jazdy so zaťatými zubami. „V noci si mi povedal, že mi všetko vysvetlíš, tak von s tým.“

„S čím?“

„Nesnaž sa ma presvedčiť, že to bol len sen. Ak chceš, ja ti zopakujem, o čom sme sa v noci bavili!“

„Netreba,“ zahundral. „Nie je to zaujímavé. Narodil som sa tak.“

„Narodil si sa s tým, že nepotrebuješ spať, jesť ani umývať si zuby?“

„Áno.“

„A myslíš si, že ti to uverím? Odpovedz mi! Lycos!“

„Dobre! Ale nepochopíš to a ja ti to nebudem vedieť vysvetliť!“

„To mi nevadí, vysvetli mi to.“

„Čo vieš o tej bitke, pri ktorej ma poranili?“

„Ehm... iba že to bola tvoja posledná bitka... pri ktorej ťa poranili?“ zažmurkala som.

„Ale nevieš, čo ma poranilo,“ prikývla som. „Bolo to... zviera, ktorého sliny mi spôsobili infekciu. Odvtedy spím a jem tak raz týždenne a nepotrebujem sa starať o zuby, chápeš?“

„Mala tá infekcia aj iné... ako to povedať... následky?“ spýtala som sa a pozrela som sa na jeho nohu. „Tá noha? Bolí ťa?“

„Nie.“

Sklopila som pohľad na zem mihajúcu sa pod Crystalovými kopytami.

„Mám sa pripraviť na to, že takto prežijeme celú cestu trvajúcu tri dni, alebo so mnou niekedy aj normálne prehovoríš?“

„Ale ja s tebou hovorím normálne, to, že sa s tebou nevykecávam ako nejaká tvoja rovesníčka neznamená, že som zamĺkly.“

„Ale ty si zamĺkly! Keby si prehovoril aspoň o dve vety viac, tak by si... no, aspoň by si nevyzeral ako klbko nešťastia. Tiež nie som dva krát zhovorčivá ale na takéto ticho nie som zvyknutá, keď nie som sama.“

„Pokojne odbehnem aspoň na míľu od teba, ale už ma nenájdeš a neverím, že to prežiješ.“

„Baví ťa strašiť ma? Ak nechceš, aby som sa k tebe prilepila ako kliešť, tak sa ku mne správaj ako k živej bytosti, nie ako k umierajúcemu na rakovinu, ktorého zabije každá blbosť!“

„Ako si želáš.“

„To sú tvoje posledné slová?“

„Večer možno ešte niečo poviem.“

„Tak fayn, ja si počkám.“

A čakala som. Ale Lycos nepovedal už ani slovo. Ovisla som v sedle a snažila sa myslieť na iné veci ako na bolesť. A bolo teda na čo myslieť, nepotrebovala som k šťastiu veľa ako dva krát si vypláchnuť ústa a zjesť ďalší pelendrek. Keď som ho dojedala, vážne mi začal chutiť. Lycos mi bez slova podal ešte za hrsť a ja som si ich strčila do vrecka, kým sa zas vzdialil na päť metrov. Prečo si ja pri ňom vždy pripadám ako nakazená chorobou prenosnou zo vzduchu...?

Nakoniec sme sa zastavili až keď slnko začalo červenieť a klesať k stále rovnakému rovnému obzoru.

„O chvíľu uvidíme tri kopce,“ povedal Lycos, keď zosadal z koňa. „Dva také vysoké, že ich konce sa strácajú v oblakoch, tretí medzi nimi úplne malý. Okolo neho, teda uprostred kopcov, je mesto Riha Siginar. Tam je cieľ našej cesty.“

„Koľko sa tam zdržíme?“ zosadla som a priviazala Lonera aj Crystala k stromu a hneď od neho odišla, keďže som si nebola istá, či tam nie sú chikukovia.

„Budem musieť kontaktovať človeka, ktorý vie, kde sa niekto z mafie nachádza, a o hodinu sa s nimi môžeme rozprávať.“

„O hodinu? Tak rýchlo?“

„Ak uvážia našu žiadosť za dostatočne dôležitú, tak áno. Ak nie... ak sa niekedy dožijeme stretnutia s nimi, aby to nebolo pri vykopávaní si vlastného hrobu.“

Zrazu sa mi ťažko prehĺtalo. Sadla som si na zem ku Lycosovi, ktorý pred seba ukladal pár kameňov ako ohraničenie pre oheň.

„Neboj sa. Už som povedal, že nás nezabijú.“

„Vieš, tu je to zrejme inak, ale v mojom svete, ak sa stretneš s mafiou, zvyčajne sa už nestretneš s nikým, takže prepáč, ak mám obavy o svoj život!“

„Upokoj sa,“

[ » na začiatok « ]