Poviedka:
Pridaná: 20.4.2009, 20:58:36
Čítaná: 4299×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: Tieto príbehy sú takpovediac výplodmi mojej chorej mysle, určené v primárnej rovine splniť fuknciu úlohy na jednej RPG stránke. Aj napriek tomu ich sem však dávam... zoberte si ich ako chcete, ja som len zvedavá, či sa vám aspoň kúštik páčia.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

______________________________________________________________

Keď sa jeden blázon špára vo vesmírnych dejoch

Vznášala som sa v mierne mätúcej bubline môjho podvedomia, kde každá spomienka bola iba ďalším aspektom, nepotrebným k vytvoreniu úsudku o mojom psychickom zdraví – keďže som si ho bola plne vedomá. A s plným vedomím a nonšalantnosťou mne vlastnou som túto neradostnú skutočnosť – totiž že som už presiahla hranice obyčajného šialenstva – ignorovala.

V poňatí fyzickom som sedela pod nočnou oblohou v polohe obyvateľstvom nazývanej „sed turecký“ a vychutnávala si pôsobenie mrazu na moje pozadie.

Poviete si – ktorý normálny človek by vystavoval svoje telesno možnosti chytenia choroby?

Vysvetlenia pre môj počin sú dve: po prvé, už nejakú dobu sa nemienim zaraďovať do skupiny „ľudia normálni“. A po druhé, jedná sa tu o viac ako o moje telesno. Dnes sa chystá zaujímavý úkaz nebeského tanca a ja ako nadšenec pre astronomické veci si niečo také nemôžem nechať ujsť.

S povzdychom som sa vrátila otvorením očí do prítomnosti a uprela zamračený pohľad na oblohu, kde si spokojne svietil Mesiac, ako výsmech môjmu predsavzatiu stvrdnúť tu, kým sa mi nepodarí zazrieť zatmenie.

„Smeješ sa?“ zavrčala som na dokonale okrúhlu Lunu a keby som patrila medzi pejoratívnejšie spoločenstvo, zrejme by som jej naznačila rukou nie veľmi slušné gesto.

Úžasný prírodný úkaz je jedna vec – ale mrznutie pozadia je v každom prípade iritujúce.

Ako som mohla predpokladať, inkriminované vesmírne teleso sa na môj prejav neohlásilo. Len sa ešte väčšmi vyškieralo – aspoň mne sa tak zdalo.

Pozrela som na prízemný čas – merací prístroj nazývaný hodinky a zistila, že do začiatku zatmenia ostáva ešte desať minút. Dosť na to, aby som sa ešte mohla zahĺbiť do svojich ďalekosiahlych úvah. Zatvorila som oči a nechala sa vtiahnuť do hlbín celosvetovej komunikácie Duchovna.

Zdravím, tu príslušník OKŠ, predseda, je niekto na príjme? Prepínam! ozvala som sa do éteru hlbín môjho pošramoteného mozgu, čakajúc na náhly prejav spriaznenej duše. Pochytil ma výbuch smiechu.

Nikto so zdravým rozumom samozrejme nemohol očakávať, že by som sa aj naozaj s niekým skontaktovala, nanajvýš so sklerotickými výplodmi mojej mysle.

Čakajúc na odpoveď a pomaly sa prehupujúc po lianách v mojom imaginárnom svete som sa posúvala bližšie a bližšie k okamihu zatmenia.

Na okraji mesiaca sa zjavil predznak zatmenia – malá, tmavá časť kruhu, pomaly sa presúvajúca cez Lunu, aby ju nakoniec úplne zastrela. A do éteru sa znenazdajky ozval hlas.

Alfa jeden dva jeden, Kormorán, hláste sa!

Zamračila som sa. Nový druh šialenosti, hlasy v mojej hlave znejúce ako z vojenského hlásenia. To je iste nejaká...

Tu Alfa jeden dva jeden, Kormorán, ohláste sa! ozvalo sa znova, naliehavejšie a ja som sa rozhodla odpovedať.

Tu Kormorán, Alfa. Aké sú rozkazy? keby som si dovolila prejsť mojím emóciám na povrch. Už by som sa rehotala ako hipogrif.

Ohláste polohu nepriateľskej jednotky, Kormorán. Podľa vašich pozorovaní vypracujeme bojový plán pre najbližšiu akciu – vykrádanie hniezda. Rozumiete Kormorán? ozval sa opäť ten strojený vojenský hlas, pri ktorom sa moje predsavzatie nesmiať sa podrobovalo veľkej skúške.

Tu Kormorán, nachádzam sa dva kilometre na severo – severo – východ od nepriateľských línii. Navrhujem presunúť sa o 45 stupňov na východ smerom k rieke a vyslať taktickú jednotku na prieskum terénu. Rozprášime ich pane! dodala som nakoniec, neodpustiac si nejakú poznámku.

Pri nepriateľskom tábore nie je rieka, Kormorán! hlas sa ozval tentoraz naštvaným tónom. Hups... je ťažké niečo opisovať, keď tam nie ste...

Alfa, som si stopercentne istý. Vyšlime taktickú jednotku, už ma to nebavilo. Nemalo to originalitu, rušiť vojenskú misiu. A trochu melodrámy nikomu neuškodí... Červený kód, červený kód, ocitli sme sa pod paľbou! využila som svoje poznatky z napodobňovania zvukov a spustila salvu neexistujúcej paľby z Kalašnikova. Pošlite taktickú jednotku, prepínam a končím a ááá!!! zvreskla som a zasyčala. Potom som stíchla. A šlo am poraziť, keď som odrazu počula zhrozenie na strane Alfy.

Kormorán, hláste sa! Kormorán, hláste svoj stav! Hláste...

Lenže už som mala toho dosť. Otvorila som prudko oči. Všetky hlasy z mojej hlavy, nasťahujúce sa tam vo chvíli môjho otvorenia sa svetovým vplyvom zmizli. Pozrela som na Lunu a zamračila sa. Zatmenie už končilo. Kvôli nejakej vojenskej misii som ho zmeškala.

Trvalo mi 15 minút, kým som si uvedomila, že nemá zmysel ďalej nechávať svoje pozadie na zemi, vystavené vplyvu počasia. Vstala som a pohvizdujúc sa vybrala späť do hradu. Ešte raz som pozrela na Lunu. Usmievala sa na mňa – nevinne...

New York Times

Jednotky US Army – Výprask!

V stredu 18.2.2009 sa v Iraku pôsobiace jednotky US Army ocitli pod zúrivou paľbou nepriateľských vojakov. Nachádzali sa 5 kilometrov od miesta určenia a z bojového poľa odchádzali našťastie bez strát na životoch.

Prečo boli vojaci tak ďaleko od tábora? Hovorca Bieleho domu sa vyjadril, že konali na podnet dôstojníka jednotky, ktorý mal na starosti prieskum. Ten v neskorých nočných hodinách nahlásil zmenu plánu, podľa ktorej jednotky skoro ráno konali. Vyskytujú sa však neodvratné dôkazy, že informátorom nebol nemenovaný dôstojník, ale infiltrovaný príslušník irackej teroristickej skupiny. Po špiónovi už pátrajú CIA a Interpol...

______________________________________________________________

Hrôzostrašné popoludnie (rozumej: MLOK-y)

Také skúšky MLOK, to nie je len tak, tento fakt vám potvrdí 90% študentov, ktorí si touto príšernosťou prešli. Zvyšných 10% sa zo skúšky nervovo zrúti, takže nemôžu o tejto problematike podať svedectvo. Takéto myšlienky analytického charakteru mi behali po rozume, keď som sa takýmito a podobnými prostriedkami snažila zabrániť priechodu paniky do mojej mysle. Držala som toho papľuha v hrsti...

Necítila som sa dobre. Nie, nemala som šteklenie v žalúdku zo stresu, ani sa mi netočila hlava, ani som nemala predskúškové stavy úzkosti – mňa iritovalo moje oblečenie. Verte mi, keď sa potrebujete sústrediť, nie je nič horšie ako mať na sebe ten odporný školský habit, ktorý načali mole, keďže ste ho posledné tri roky nevyťahovali zo skrine. Svrbí to... škriabe to... a vy sa snažíte sústrediť na udržanie paniky na znesiteľnej úrovni.

Keď sa dvere Veľkej siene rozleteli, skoro ma trafil šľak, ale našťastie to neboli šmolkovia, ale dosť šeredný starý čarodej zo skúšobnej komisie, ktorý nám tenkým hláskom oznámil, že môžeme presunúť svoje existencie do siene mučenia, nemáme trúsiť nevychované pripomienky na adresu svojich vyučujúcich a neiritovať ho neustálymi záchvatmi hystérie, ktorých má plné zuby. No, celkom tak to nepovedal, ale koho to trápi?

Sklesnuto som sa vovliekla dnu a zamierila úplne dozadu, k stolu blízko okna a zároveň aj kozuba. Cez miestnosť som zakývala Lilly a keď som videla jej úsmev, hneď sa mi zlepšila nálada rapídnym poskokom smerom nahor do výšin.

Rory, doparoma, ty škrot, dva krát si z tohto predmetu dostala ocenenie, čo blázniš... Daj si odpich, budem narcis... Rory, na to je už neskoro, drahá...Kušuj! mohutným rozmachom som sa udrela do hlavy a hoci to dosť bolelo (a pritiahlo pohľady študentov naokolo), aspoň to umlčalo moju vehementne sa dobýjajúcu egomaniacku osobnosť. Dúfajme, že na dosť dlho.

Ten starý dedulo, ktorý mal zjavne už to najlepšie za sebou sa došmotlal dopredu a odtiaľ nám rozposlal pergameny a hárok s otázkami. Čapla som ho rukou a prevrátila na druhú stranu ešte skôr, ako nás na to vyzval. Schytila som brko a...

Asi desať minút som čumela na prvú otázku, rozmýšľajúc, či sa ešte komínový elfovia zdržujú vo Veľkej sieni. Bolo by fajn ich zase stretnúť. Otočila som hlavu ku komínu a prikrčená som k nemu prešla. Vyzrela som hore a vystrela sa. Už som chcela liezť (určite som tam videla nejakú fľašu, tie existencie už zase chľascú!), keď sa mi za zadkom ozval nasrdený starecký hlas.

„Ehm, ehm.“

Otočila som sa a ocitla sa tvárou v tvár... ehm, teda, pred skúšajúcim o polovicu odo mňa nižším, ktorý ma prebodával zúrivým pohľadom.

„Môžem sa spýtať, čo tam hľadáte, slečna...“

„...Aurora Cattiveria,“ doplnila som ho po pätnástich sekundách, bolo mi blbé nechať ho čakať s otvorenými ústami.

„Och,“ vytreštil oči a okamžite sa otočil, rýchlosťou väčšou ako by som u tejto existencie považovala za možné sa vytratil čo najďalej odo mňa. Došlo mi, že na mňa boli špeciálne upozornení. Prebodla som pohľadom všetkých, ktorí na mňa vyvaľovali zraky (oči sa v momente upreli na pergamen) a prešla späť k svojmu stolíku. Uvedomila som si, že 15 minút môjho času je fuč a ja ešte nič nemám. Okamžite som vzala do ruky brko.

Zapínaj mozgové bunky Al, ale švihom!

Namočila som svoj písací nástroj do atramentu a začala neuveriteľne rýchlo a husto písať...

Po skúške som počkala Lilly.

„Tak ako?“ spýtala sa ma.

„Vedela si, že komínoví elfovia zase chľascú? Nehorázne...“

Spolu so sestrou sme sa ponorili do siahodlhej debaty...

______________________________________________________________

Berte s rezervou a najlepšie aj antidepresívami...

Rada by som nejaké komenty, ak vám toto stojí za minútku obetovaného času... xD

Znovupríchodzia stratená stará harcovníčka

Rory Brook

[ » na začiatok « ]