Poviedka:
Pridaná: 13.4.2009, 20:07:11
Čítaná: 3871×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Mandy
Stručný dej: Mandy je aurorka. Šéf jej nečakane oznámi, že ju čaká misia. Ako sa jej bude dariť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Toto vzniklo na jednej veľmi "zaujímavej" prednáške... Komentáre potešia, nech sú hociaké. Aspoň budem vedieť, že to naozaj niekto čítal. :)

Už keď som sa ráno zobudila, cítila som, že to bude pekný deň. Pokazil sa mi samovarný čajník, niekde som zapatrošila peňaženku, susedka celú noc žúrovala a nejaký mukel mi chcel cestou do práce ukradnúť kabelku. Pre modernú čarodejnicu to však nie je koniec sveta.

Krátko po tom, čo som sa usadila v mojej útulnej kancelárii, prišiel šéf. Na stôl mi nedbalo hodil snáď dvojmetrovú kopu papierov.

„Brockestrová, do zajtra to potrebujem mať preložené. Ani nečakal na odpoveď a odkráčal preč.

„Jasné, pán Crockwood,“ usmiala som sa ponad stôl na prázdne dvere. Mala som nutkanie tú kopu vyhodiť von oknom, keby sme samozrejme neboli v podzemí. Prečo mi radšej nedá nejakú prácu na úrovni? A už by si konečne mohol zapamätať moje meno! Volám sa Brocklehurstová! Mračila som sa na kopu papierov.

Vo dverách sa zrazu zjavil Justin Finch-Fletchley.

„Dobré ráno, Mandy!“ pozdravil nejako podozrivo vysmiaty.

„Čau, čo chceš?“ vyprskla som odmerane a začala som sa prehrabávať v mojej dnešnej obsiahlej náplni práce.

Liezol mi na nervy. Odvtedy, čo som začala pracovať na Oddelení medzikultúrnych vzťahov na Ministerstve mágie, znepríjemňuje mi život. Neviem, čo proti mne má. Minule mi pridržal dvere. Myslela som, že sa v ňom objavil náznak zdvorilosti, a tak som prešla. Vzápätí mi dvere plesli do čela... Justin sa vyhováral na komára, či čo. Alebo raz som na stole našla nádhernú kyticu. Privoňala som si, a v tom momente ma do nosa pichla včela. Celý deň som mala nos ako zemiak. Neviem s istotou, od koho tie kvety boli, ale iba on, by bol niečoho takého schopný.

„Máš pekný účes,“ povedal s úsmevom. Ruky mal založené na prsiach a ležérne sa opieral o rám dverí. Kebo nebol taký protivný, tak by bol celkom sympatický.

Nahnevane som zagánila. Ráno som rozospatá namiesto uhladzovacieho séra použila elixír kvitnutia na rastliny. Výsledkom bola neskrotná brčkavá hriva. Čas na opravu napáchaných škôd mi neostal. Šéf netoleruje nedochvíľnosť.

Justin pochopil, že asi nepokecáme a nechal ma pracovať. Pustila som sa do toho, nech môžem čím skôr vypadnúť. Mojou úlohou bolo prekladať a tlmočiť pri rôznych príležitostiach. Prekladania však bolo akosi viac. Strašne som chcela ísť do terénu a nie len sedieť nad papiermi.

Bola som zaujatá jednou dohodou vodných ľudí, keď mi zazvonila Lisa. Teda nie pri dverách, ale na mojom stole. Mala som tam jej fotku s muklovským telefónom. Náš vynález.

„Ahoj Lisa!“ zvolala som naradostene a prudkým pohybom som sa natočila k rámiku s fotkou. Strhla som pri tom zopár papierov.

„Ahoj Mandy! Máš chvíľu?“ opýtala sa neisto. Jej obraz na fotke sa pochybovačne obzeral po mojom zapratanom stole.

„Jasné, vieš, že pre teba vždy.“ Žmurkla som na ňu. Lisa Turpinová bola mojou najlepšou priateľkou od prvého ročníka na Rokforte, takže mala prednosť pred vodnými ľuďmi, elfami, či raráškami.

„Pamätáš? Včera som ti hovorila, že idem na rande s Tomom...“

Prikývla som. „A ako to dopadlo?“

„Bolo to super! Zobral ma do tej najlepšej reštaurácie v Šikmej uličke, stále sme sa smiali a rozprávali, a potom sme sa len tak prechádzali... Myslím, že toto nebude len chvíľková známosť,“ dodala naradostene a zachichotala sa.

Toto som už tuším od nej počula. Nikdy to však netrvalo dlhšie ako pár týždňov. Ale vždy bola pri tom taká šťastná...

Pokým mi Lisa líčila detaily, zahľadela som sa na inú fotku na mojom stole. Bol na nej Harry Potter a ja. No dobre, a ešte asi ďalších päť ľudí, ale hlavne, že sme tam boli my dvaja. Je taký zlatý. A tie oči... Na Rokforte bol v mojom ročníku. Už vtedy sa mi strašne páčil...

„Mandy? Počúvaš ma?“ Lisa na mňa vyčítavo hľadela z obrázku.

„Jasné že ťa počúvam, pokračuj!“ vyzvala som ju. Snažila som sa zatlačiť moje predchádzajúce myšlienky do úzadia.

Lisa pokračovala, ako keby som ju ani neprerušila. „No a keď sme sa lúčili, chcel ma pobozkať, ale mne zabehla karamelová vločka, čo sme medzitým jedli a začala som sa dusiť. Chudák nevedel, čo má robiť, fialovela som, tak sa snažil karamelku vybrať privolávacím zaklínadlom, ale nešlo to. Tak v tej panike mi strčil prútik do krku...“

„On ti ho strčil až do krku?“ zvolala som šokovane. Až vtedy som si všimla, že vo dverách znovu stojí šéf.

„Nechcem vedieť, kto čo komu strkal do krku, Brocksterová,“ vyprskol znechutene. „Mám pre vás prácu.“ Posledné slovo vyslovil nanajvýš zreteľne, ako keby som nevedela, čo znamená. Na stôl mi hodil hrubý spis. „Naštudujte si to, nie že mi urobíte hanbu. Táto misia je dôležitá, spolieham sa na vás.“

Misia? Takže pôjdem do terénu? Snažila som sa skryť moju nadpriemernú radosť. Nech pôsobím aspoň trochu profesionálne.

„O akú misiu ide?“ opýtala som sa so záujmom. Od vzrušenia som sa narovnala na stoličke.

„Tajná misia s aurormi.“ Vyslovil to tak tajomne, až mi po chrbte prebehli zimomriavky. „Viac vám k tomu nepoviem, toto si dokonale naštudujte.“ Prstom poklopkal po hrubom spise na stole. Chcela som sa ešte niečo opýtať, ale kým som zodvihla hlavu, zmizol.

Radostne som sa otočilla na Lisu. Oči mala otvorené dokorán a bola asi tak prekvapená ako ja. „Lisa, vieš čo to znamená? Toto je moja šanca! Konečne mu ukážem, že mám na viac!“

„Mandy, gratulujem!“ povedala Lisa vzrušeným hlasom. „Hovorila som ti, že raz to musí prísť!“

„Lisa, musím končiť, vyzerá to tak, že toto bude náročné. Musím sa poriadne pripraviť. Maj sa, potom sa ozvem.“ Usmiala som sa na ňu.

„Držím palce, Mandy!“ vzrušene sa zaškerila a zakývala mi.

S veľkým pôžitkom som odsunula rannú nádielku od šéfa a otvorila som spis. Zbežne som prezrela úlohy, teraz ma až tak nezaujímali, tie si pozriem o chvíľu. Rýchlo som prelistovala až na samý koniec, kde bol zoznam celej misijnej skupiny. Od nervozity sa mi začali potiť ruky. V kútiku duše som dúfala, no presvedčiť ma mohol len písomný dôkaz. Očami som prebehla menný zoznam. ...Langromová, Nolan, Perrison, Potter... Nadýchla som sa a s úsmevom na tvári a s novým oduševnením som sa pustila do práce...

***

Už bola tma, keď som sa vrátila domov z misie. Cestu k verejným záchodom od stanice som prešla pešo. Vnútri som bez rozmýšľania odomkla miestnosť s nápisom: VSTUP LEN PRE ZAMESTNANCOV a po schodoch, ktoré sa tam objavili, som vybehla na prvé poschodie. Ani som si nevšimla, že ma zdraví suseda od vedľa, tak veľmi som bola zahĺbená do svojich myšlienok. Cestovnú tašku som nechala pri dverách a zamierila som do svojej izby. Hodila som sa na posteľ. Chvíľu som len tak polihovala, keď som si uvedomila, že mi niečo klope na okno. Zodvihla som hlavu. Aj v tme som spoznala siluetu strapatej Lisinej sovy. Podišla som k oknu a prevzala som si od Jackie papierik.

Ahoj Mandy!

Čo je s tebou? Si už doma? Ako to dopadlo? Môžem dobehnúť?

Lis

Obrátila som správu a na čistú zadnú stranu som napísala krátku odpoveď.

Práve som sa vrátila, kľudne príď.

List som strčila Jackie späť do zobáka. Ani nie po piatich minútach sa ozvalo nedočkavé klopanie. Tentoraz pri dverách. Lisa sa primiestnila.

Hneď ako som otvorila, vrhla sa na mňa a vyobjímala ma.

„Nevedela som sa dočkať! Konečne si späť!“ volala natešene.

Cestou do obývačky som z kuchyne privolala opravený samovarný čajník a dve šálky. Sadli sme si na gauč. Inokedy by som sa nesmierne tešila, že ju znova vidím, ale teraz som naozaj nemala náladu na vyčerpávajúci opis mojej cesty. Lisa si to zrejme tiež všimla, lebo si ma dosť skúmavo prezerala.

„Mandy, čo je? Prečo sa tak tváriš? Čo sa stalo?“ opýtala sa ustarostene.

„Ale nič,“ povedala som a zadívala som sa do zeme. „Som len unavená, zaklamala som.

„Ale určite,“ odfrkla Lisa. Pohodila svojimi vlnitými vlasmi a sústredene sa mi zadívala do tváre. „Niečo nevyšlo? Zle to dopadlo? Pokazila si to?“ vypytovala sa.

Urazene som sa na ňu otočila. „Prečo si hneď myslíš, že som ja niečo pokazila? Naozaj ma teší, že tak veríš mojím schopnostiam!“ dodala som ironicky.

„Vieš, že som to tak nemyslela,“ povedala Lisa na obranu.

„Jasné, ešte mi povedz, že som paranoidná!“ Začala som sa hnevať. Lisa si ma premýšľavo premerala pohľadom a postavila sa.

„Mandy, vidím, že s tebou niečo nie je v poriadku, a je mi jasné, že dnes s tebou reč nebude,“ povedala jemne, a popritom si brala svoje veci zo sedačky. „Uvidíme sa neskôr, dobrú noc.“ Otočila sa mi chrbtom a odkráčala preč.

No super, pomyslela som si. Vytiahla som si nohy na sedačku.

Nedopadlo to podľa mojich očakávaní. Teda misiu som do detailu splnila, snáď bude šéf prvýkrát nadšený z mojej práce, no aj tak som sa nedokázala tešiť. Bola som sklamaná. Celý čas som jasala, že sa konečne budem môcť zblížiť s Harrym Potterom, uznávaným čarodejníkom, obávaným aurorom a navyše nesmierne pohľadným mužom, no moje predstavy sa ani trošku nepriblížili realite. Ten chalan je úplne divný. Stále rozprával o Ginny, aká je ona úžasná, neprestajne nám dával najavo svoju nadradenosť a nesnažil sa skryť svoju nespokojnosť s každou maličkosťou, ktorá nebola podľa jeho gusta. Spoznala som svoj ideál v úplne inom svetle. Ako som sa v ňom mohla tak mýliť? Mala som pocit, že žijem v inej realite...

Ráno ma zobudilo ostré slnko. Vôbec ma neprekvapovalo, že som zaspala v obývačke. Do noci som premýšľala. Vstala som, aby som sa ponaťahovala a pripravila raňajky. Keď som však zistila koľko je hodín, hlad ma rýchlo prešiel. Šéf ma roztrhne, pomyslela som si.

Napochytro som si niečo obliekla, zobrala podklady do práce a náhlila som sa do kancelárie.

Nepomohlo, šéf tam bol skôr. Už na mňa čakal.

„Brockseterová! Meškáte!“ zareval, keď som zadýchane vpadla do kancelárie. „My ostatní tu môžeme byť na čas, ale vy si zjavne myslíte, že vás sa pravidlá netýkajú!“

„Prepáčte, pán Crockwood,“ povedala som, keď som trochu lapila dych. Ešte som sa poriadne nezobudila a môj mozog nevedel narýchlo vymyslieť žiadnu dôveryhodnú výhovorku.

Premeriaval si ma hodnotiacim pohľadom „Nech sa to viac neopakuje,“ zasyčal napokon celý červený v tvári. „Dnes prižmúrim oko, lebo som naozaj spokojný s vašim výkonom na misii. Ale nepokúšajte moju trpezlivosť,“ dodal so zdvihnutým prstom. Vstal a bez ďalšieho slova odpochodoval.

S očividnou úľavou som sa zvalila do svojho pracovného kresla. Tak takto som si prvú pochvalu od šéfa nepredstavovala.

Vo dverách sa zrazu objavila brčkavá blonďavá hlava.

„Ahoj, Mandy! Som rád, že si sa už vrátila.“ Hej, nemal si koho otravovať, kým som tu nebola, napadlo mi. „Priniesol som ti kakao,“ povedal priateľsky a položil predo mňa červený hrnček.

„Justin, skúšaš ma otráviť?“ opýtala som sa neskrývajúc hnev. Prekvapene sa zatváril a o krok ustúpil.

„Nie, prečo by som...“

„Čo to zas na mňa skúšaš?“ skočila som mu do reči. „Už ma tie tvoje žartíky unavujú!“

„Mandy, o čom to táraš? Aké žartíky?“ opýtal sa zmätene.

„Dovoľ, aby som ti osviežila pamäť,“ zavrčala som a oprela som sa rukami o stôl. „Napríklad minulý týždeň sa mi stratila kabelka. Boli v nej dôležité papiere, na ktorých som chcela pracovať doma. Keď som prehľadala celé oddelenie, zrazu som svoju tašku našla na stole v kancelárií. Fakt blbý žartík, Justin,“ dodala som kyslo.

Justin sa začervenal. Aj keď som si nebola istá, že ju naozaj zobral on, teraz už som žiadne pochyby nemala.

„Mandy, je mi to ľúto, ja som ti ju chcel doniesť, lebo som ťa videl odchádzať a myslel som, že si si ju zabudla, no keď som si uvedomil, že si ešte v práci, vrátil som ti ju do kancelárie. Nechcel som, aby si si myslela, že som to chcel ukradnúť alebo čo, tak som ti nič nepovedal,“ pokrčil ramenami a zadíval sa mi do tváre.

Prižmúrila som oči. Stále som mu neverila. Žeby naozaj hovoril pravdu?

„A čo tá útočná kytica alebo tvoj pokus rozbiť mi hlavu?“

„Mandy, to je všetko len blbá zhoda náhod. Nikdy som nemal v úmysle ti ublížiť.“ Vyslovil to úprimne, až tak, že som mu naozaj začala veriť. „Akokoľvek sa snažím, vždy sa to nejako zvrtne,“ mykalo mu kútikmi.

Nahnevane som si ho premeriavala.

„A prečo si mi teraz doniesol kakao?“ vyslovila som útočne.

„Pretože ťa ľúbim!“ zvolal netrpezlivo.

Toto som nečakala. Prekvapene som zažmurkala. Celý čas sa mi tým snažil povedať, že ma má rád! Takže tie jeho narážky sú vlastne veľmi neohrabané komplimenty? Došlo mi to. Všetko zrazu zapadlo, naozaj som bola paranoidná. Vydýchla som. Justin sa na mňa usmial, keď videl, že ma úplne odzbrojil.

„Prvýkrát, čo mi nemáš čo povedať?“ podpichol ma a stále sa usmieval. Pristúpil bližšie ku stolu.

„Justin, už mi nikdy nevyznávaj lásku. Nie vždy môžem mať šťastie a vyviaznuť živá,“ povedala som a tiež som sa usmiala.

„A ako teda?“ Zmätene si ma obzeral.

„Sú aj iné spôsoby,“ povedala som tajomne a jemne som ho zdrapila za kravatu. Pritiahla som si jeho tvár k mojej a vtisla mu na pery dlhý bozk.

Toho skutočného hrdinu som mala celý čas pred nosom, no napriek tomu som si ho nevšimla. Až keď som zistila, že ideál je len úbohá ilúzia.

[ » na začiatok « ]