Poviedka:
Pridaná: 28.3.2009, 22:15:53
Čítaná: 4020×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Typ: Fiction
Postavy: Sára
Stručný dej: Menšia psycho poviedka, pôvodne písaná do súťaže, do ktorej sa aj tak nedostala... Ak nemáte radi heroické hrdinky, ani sa do toho nepúšťajte... Prípadne to berte s véééľkym nadhľadom... ;)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Videla ich, prišli si pre ňu. Dve postavy v dlhých plášťoch. Vznášali sa pár centimetrov nad zemou a blížili sa k nej. Ustupovala, kým nenarazila na stenu. Posúvala sa po nej, hľadala dvere, aby mohla ujsť. Postavy boli čoraz bližšie, videla ich tváre bez očí, cítila ich hnilobný dych.

Ako sa sem dostali? Toto bol jej svet, jej rozprávka. Oni v ňom neboli. Prišli si z ničoty, prišli ju zničiť, zabrániť jej v tom, aby pokračovala. Odradiť ju od toho, aby to dotiahla do konca.

Bála sa. Cítila chlad, rozlievajúci sa jej od končekov prstov po celom tele. Ruky sa jej roztriasli. Kde sú tie prekliate dvere?

Ale v tom si uvedomila, že ešte nesmie odísť. Ešte tu nemali byť. Ešte neskončila. Upokoj sa, vravela si. Veď vieš, že nie sú skutoční, opakovala si stále dokola.

A napriek tomu, že podvedomie jej hovorilo čosi iné, odhodlane prešla priamo pomedzi nich a nedbajúc na to, že sa okamžite otočili za ňou, pokračovala v práci.

„Sára! Okamžite poď dolu!“ zakričal na ňu zdola otcov hlas. Nechcelo sa jej, ale musela. Znel naliehavo, určite išlo o niečo dôležité.

Odložila knihu, z ktorej sa učila na zajtrajšiu písomku a zbehla dolu schodmi.

„Čo sa deje?“

„Musím ísť ešte do práce. Postaraj sa o mamu.“

Sára len prikývla hlavou a otočila sa k starej, vyležanej pohovke, kde spala jej mama.

„Máš sa ešte veľa učiť?“

„Dosť, ale... ostanem pri nej.“

„Vezmi si knihu dolu. Keďže teraz spí, stačí, keď len budeš pri nej. A drž ju za ruku, aby sa nebála. Bolo jej zle celú noc.“

Bolo to na nej vidno. Rovnako, ako na otcovi. Pod očami mal obrovské tmavé kruhy a oblečené to, v čom prišiel včera v noci z továrne. Na tvári mal ešte tmavé fľaky od uhlia.

„Otec, mali by sme ju vziať do nemocnice,“ skúsila to ešte raz. Možno si dá povedať.

„Zlatko, nemáme peniaze. A keby aj, nepomôžu jej. Bude jej lepšie tu, doma, v pokoji a s rodinou. Uvidíš, na jar bude teplejšie, vylieči sa.“

„Oci, vezmi ju tam. Ja... skončím so školou a pôjdem pracovať. Kým našetríme, od niekoho si požičiame.“

„My si nebudeme nič od nikoho požičiavať, Sára!“ vyletel na ňu. „A čo chceš robiť? Máš len šestnásť a nič nevieš! Alebo sa chceš predávať? Sára, nech by bolo akokoľvek zle, nedovolím, aby moja jediná dcéra skončila ako štetka!“

Dievčaťu vyhŕkli slzy. „Ale aby tvoja žena zomrela, to dovolíš, všakže?!“

Otcova tvár potemnela. Prestrelila to. Ak by nebol taký unavený, vyviazla by prinajmenšom s fackou. A pritom mu toho chcela toľko povedať! Vykričať mu, že je to všetko jeho vina, že mama je chorá!

V tej chvíli jej bolo jedno, že to nebola pravda, pretože za maminu chorobu nikto nemohol. Sára len chcela, aby otec zakúsil to, čo ona. Ten strašný pocit bezmocnosti a viny. Lebo ona bola bezmocná. Nikdy ju nepočúval, bola vždy dieťaťom, ktoré o skutočnom svete nevie nič.

„Tak toto si už nikdy nedovolíš, jasné? Chcem pre vás len to najlepšie a ty to dobre vieš! Pre to sme ťa dostali s mamou na gymnázium, aby si mohla ísť na univerzitu, aby si vyštudovala. Aby si sa mohla uživiť rozumom a nemusela drieť, ako ja. Naozaj si myslíš, že mňa baví chodiť každý deň do továrne?“ rozkričal sa a zúrivo si prehrabol vlasy.

O chvíľu však miernejšie dodal: „Aj mama by to tak chcela.“

Hovoríš o nej, akoby už bola mŕtva, pomyslela si Sára.

Vtedy sa Sárina matka prudko nadýchla a zakašlala. Sára ju chytila za ruku. Trhane zašepkala len jedinú vetu: „Otec má pravdu.“

Samozrejme, otec mal vždy pravdu.

Ale jej plytký, hrkotavý dych prinútil Sáru zabudnúť na otca aj na hádku. Nesmeli mamu rozrušovať.

Otec odišiel a dievča hodilo knihu na stôl. Teraz sa nič nenaučí. Namiesto toho zbehla po papier a ceruzku, znova chytila mamu za ruku a začala ju skicovať.

„Kreslíš mňa?“ opýtala sa jej mama potichu. Sára prikývla a keď bol obrázok hotový, podala jej ho do zoslabnutých rúk. Mama sa trhane zasmiala, no chytil ju záchvat kašľa. Sára jej odbehla pre pohár vody, rýchlo ju podoprela a prinútila vodu vypiť. Pomohlo to, avšak len trochu. Žena sa zvalila a posteľ a prudko dýchala.

„Škoda, že...“ skúšala povedať, ale kašeľ jej to nedovolil. Tentoraz nebol taký silný, vlastne len pokašliavala.

„Šššš, mami, nehovor. Nenamáhaj sa.“

Sárina mama bola vždy slabá. Chorľavá. Keď mala Sára štrnásť, začal ju trápiť kašeľ, stále viac a viac. Záchvaty boli čoraz častejšie, až raz pri jednom stratila vedomie. A potom znova. Choroba postupovala pomaly, ale vyčerpávala ju. Vždy bola veľmi chudá, ale teraz schudla tak, že jej vytŕčali všetky kosti. Pracovala až do poslednej chvíľky, aby mala Sáre na školu. Ale pred polrokom musela odísť. Odvtedy sa nevládala postaviť z postele, nevládala jesť, piť, nevládala nič. Sára sa snažila prehovoriť otca, aby ju vzal k lekárovi, ale odmietal, stále tvrdil to isté. Že jej štúdium je dôležitejšie, že lekári aj tak nič nevedia. Hádala sa s ním, ale nepovolil. Bude musieť konať na vlastnú päsť.

Vedela, čo jej chcela mama povedať. Že kreslí úžasne, len škoda, že práve taký nepekný obraz ako chorobou zoslabnutá žena.

Sára viackrát rozmýšľala o tom, že by svoje obrazy predala. Mala v izbe pár plátien, ktoré potiahla zo školy, rovnako ako aj farby. Ak by namaľovala niečo veľmi pekné, určite by jej za to bohaté paničky, čo bývali v centre mesta, veľa zaplatili. Veď aj mali z čoho a súťažili medzi sebou, ktorá bude mať krajšiu a originálnejšiu izbu.

Šlo len o ten prekliaty motív. Snívala, že namaľuje obraz, ktorý by bol ako z iného sveta. A boli by na ňom víly, jednorožce, čarodejnice... Alebo nádherná príroda, ako z rozprávky. A ďalší by mohol byť temný, ako rozmáhajúce sa zlo. A ľudia by ich dychtivo kupovali, aby mohli mať všetky, pretože by boli najkrajšie, aké dostať.

Takto mohla snívať donekonečna. Podľa jej učiteľov boli jej zátišia a portréty viac ako dobré. Jeden z nich dokonca niektoré od nej kúpil, ale len za symbolickú cenu. Jej rodičia o tom nevedeli, nevedeli ani o plátnach, ani o farbách, videli len náčrty. Nestarali sa, čo robí po večeroch v izbe.

Lenže portréty a zátišia boli všetko reálne veci. Skice rozprávkových krajín, ktoré robila, neboli zlé, ale niečo im chýbalo. Jej postavy na portrétoch boli takmer dokonalé, lebo ich pri maľovaní videla a dávala do nich všetko, čo vtedy cítila. Lenže víly, škriatkov, ani čarodejnice nikdy vidieť nemohla a jej predstavivosť nestačila na to, aby sa u nej objavili pocity, ktoré cítila, keď maľovala niečo, čo skutočne videla. Nech maľovala hocijako zanietene, jej rozprávkovým krajinám stále chýbali duše.

Skončila a dve hrôzostrašné postavy sa znovu objavili. Tentoraz však pred nimi okamžite ustupovala, poháňaná šialeným strachom. Srdce jej bilo tak nahlas, že to určite začuli.

Rýchlo našla dvere a otvorila ich. Teraz mohla ujsť. Ale... Obraz! Nechala ho dokončený v strede izby, keď prišli. Musí ho vziať, hoci sa ich bála viac, ako čohokoľvek iného na svete. Viac ako vojny, viac ako toho, že mama zomrie. Lebo ak by si ju vzali, všetko skončí. A ak nevezme obraz, tiež všetko skončí...

„Čo blázniš, Sára, veď tie skice sú úžasné!“ povedal jej Peter, jej najlepší priateľ.

„Ale nie sú. Sú len dobré, chápeš? Niečo im stále chýba.“

„Aj Salimonová ti povedala, že sú výborné. A tá ťa učí výtvarnú, mala by to vedieť, nie?“

„Salimonová to povedala preto, lebo tu na škole sú fakt najlepšie. Lenže ja podľa nich potrebujem namaľovať obraz a ten potom predať, chápeš? Potrebujem peniaze.“

„Požičiam ti.“

„Nie, Peter, nerozumieš. Potrebujem fakt veľa. Možno ešte viac, ako veľa. Musím zohnať dosť na to, aby sme si mohli dovoliť doktora pre mamu. Chápeš?“

Petrova tvár zamrzla a ustarostene na ňu pozrel.

„Je to také zlé?“ spýtal sa súcitne. Sáre vyhŕkli slzy.

„Bojím sa, že zomiera,“ zašepkala. Peter ju len bez slova objal a nechal plakať. Utíšila sa však veľmi rýchlo.

„Nevieš, v čom je problém, Sára? Nevieš, prečo nedokážeš fantastické veci namaľovať?“

„Viem. Nevidím ich. Keď maľujem, potrebujem pocit, chápeš? A ten pocit je vďaka fantázii len veľmi slabý. Na zachytenie obrazu nestačí. Mám blok.“

Vymanila sa z jeho objatia a pozrela mu do tváre. Bol veľmi zamyslený.

„Prišiel si na niečo?“ opýtala sa ho dychtivo.

„Možno, ale... nič ti nesľubujem. Spýtam sa otca, či na to niečo neexistuje.“

Existovalo.

Petrov otec bol psychiater a mal tak prístup k mnohým zaujímavým veciam. Sára vedela, že čokoľvek jej odporučí, pomôže jej to.

Na druhý deň sa stretli opäť.

„Tak čo?“

„Sára, ja...“

„Existuje niečo, čo by mi pomohlo?“ spýtala sa priamo.

Peter sa zhlboka nadýchol.

„Existuje, ale... nemôžem ti to dať. Je to nebezpečné. A berie to mnoho umelcov.“

„Ak to berú umelci a žijú, tak...“ začala, ale prerušil ju.

„Žijú, a dokonca sa to využíva ako liek. Ale otcovi sa zdá, že je to viac škodlivé, ako prospešné. Čím dlhšie to berú, tým viac blúznia. Snaží sa o tom presvedčiť aj ostatných lekárov. Spočiatku to pomáha, ale celé je to ešte vo výskume a...“

„Je to návykové?“ prerušila ho.

„Vraj nie, ale ako hovorím, je to ešte vo výs-“

„Daj mi to. Vezmem si to na pár obrazov a hneď ako zarobím dosť, prestanem s tým. Bude to v pohode,“ vyhŕkla, a znova ho nenechala dopovedať.

„Sára, nemôžem. Nevyzerá, že je to návykové, ale nikdy nevieš. Čo ak sa staneš závislou? Alebo sa predávkuješ?“

„Nestanem. Dám si pozor. Ako to funguje?“

„Podporuje to zmysly.“

„Takže mi to podporí fantáziu?“

„Možno ju dokonca budeš vnímať ako reálnu.“

„Daj mi to.“

„Nie.“

Chytila ho za ruku a pozrela mu do očí.

„Peter, prosím. Kvôli mojej matke. Nechceš, aby umrela a aby som sa trápila, však nie? Len na pár obrazov,“ zopakovala, „sľubujem, že s tým potom prestanem. A že budem stále s tebou. A že ak sa mi niečo stane, dozvieš sa to a prestanem s tým. Ale teraz to skutočne potrebujem.“

Znova sa jej oči naplnili slzami.

Keby bola vtedy vedela, do čoho ide, spravila by to ešte raz?

Predýchavajúc strach, ktorý sa jej usadil v hrudi ako obludné zviera a rozťahoval tam pazúry, sa prešmykla okolo tmavých postáv, schmatla obraz a peniaze, ktoré dostala za tie predošlé. Pozrela na bankovky a oči jej zažiarili, ústa sa roztiahli do úsmevu.

Spravila by to.

Pripravila si plátno, farby, skice, pohár s vodou. A malú tabletku. Nevedela, ako dlho potrvá, kým zaberie. Ale pozrela na ňu, s obrovskou nádejou si ju vložila do úst a zapila ju.

Cítila sa, akoby lietala. Alebo sa aspoň vznášala. Nad svojou rozprávkovou krajinou, ktorú teraz videla celkom jasne. Bože, aká bola šťastná. Bolo to také ľahké! Nechápala, ako sa toho mohol Peter báť. Veď jej nič nebolo, len konečne videla to, čo vždy chcela. Aha, víla!

Zasmiala sa a pustila sa do maľovania.

Keď o pár hodín prestala a pozerala na svoje dielo, jedno vedela celkom iste. Musí maľovať ďalej. Musí si toho zohnať viac.

„Wááááu!“ povedal Peter obdivne, keď mu doniesla ukázať obraz.

„Wááááu!“ zopakoval ešte raz.

„Dobré, čo?“ zasmiala sa Sára šťastne.

„Dobré?! Je to... neuveriteľné! Ako si to spravila?“

„To vďaka tebe. Myslíš, že to predám?“

„Určite! Nič také tu v okolí nie je. Rozprávka.“

„Chcem namaľovať ďalšie,“ povedala mu odhodlane.

Úsmev mu razom zmizol z tváre.

„Ale už bez tej veci, však? Myslím... keď si to spravila raz, už vieš, že to dokážeš a skúsiš to teraz bez tabletky, však?“

Pokrútila hlavou.

„Skúšala som. Nešlo to. Prosím.“ Pozrela naňho tak, ako naposledy. Sťažka si vzdychol.

Vzala to znovu. A znovu sa vrátila do svojej krajiny. Tentoraz ale maľovala len vílu, ktorú videla.

Nasledujúci deň obrazy predala na trhovisku. Za slušnú cenu.

Keď utekala popri nich von z izby, potkla sa. Peniaze a obraz jej vypadol z rúk. Postavy sa poň zohli. Nie, nie! Nemôžu jej ho vziať! Už len tento a bude mať dosť! Už len tento jediný musela predať! Nech ju nechajú, aby si zachránila mamu!

„Sára? Sára?! Si v poriadku?“ kričal na ňu nejaký hlas s takou intenzitou, až sa bála, že jej prasknú bubienky. Buď ticho! Chcela mu to povedať, ale akosi nemohla. Ešte stále bola napoly vo svojej krajine.

Čím viac maľovala, tým dlhšie ostávala v rozprávke. A tým bola rozprávka skutočnejšia. Nemohla z nej odísť. Nechcela z nej odísť.

„Sára!“

„Dobre, dobre, veď som tu!“ skríkla. Prečo ju nikdy nenechá, aby si robila, čo chce?

„Už som sa bál, že ti niečo je. Bola si akoby mimo,“ vydýchol si Peter.

„Nič mi nebolo! To len ty sa o mňa prehnane bojíš ako vždy! Neveríš mi! Myslíš si, že som len hlúpe decko, rovnako, ako môj otec! Nechajte ma! Obaja!“

Ušla od neho tak rýchlo, ako sa dalo. Prečo sa vlastne mali stretnúť? Nespomínala si. Srdce jej bilo strašne rýchlo. Chcela svoju rozprávku. Potrebovala ďalší obraz. Ešte aspoň dva a bude mať dosť peňazí.

Znova tam bola. Ale tentoraz ju rozprávka nechcela pustiť. Nenechala ju odísť, lebo bola skutočná. Toto už nebola tabletka, ona sa tam naozaj nejako dostala. Ale obloha tu bola tmavšia a bolo tu chladnejšie. Víly zmizli. Zmenili sa na tmavé postavy v plášťoch, ktoré nemali oči. Šli po nej, chceli ju, aj jej obrazy. A peniaze, ktoré za nich dostala, lebo nechceli aby jej mama prežila.

Kričala. Chcela ujsť. Jej rozprávka sa premenila na zlý sen.

Zrazu sa ocitla pri zemi na plátne. Bolo jej zle, srdce jej bilo prirýchlo a potila sa. Čas akoby sa zastavil.

„Sára, musíš s tým prestať,“ dohováral jej. Znova.

„Nemôžem. Teraz nie.“

„Ničí ťa to. Už to nie si ty. Menia sa ti nálady, bojíš sa aj vlastného tieňa. A maľuješ už len zlo. A tmavé postavy.“

Peter mal pravdu, po šťastnom úsmeve, ktorý jej rozžiaril tvár po prvom obraze už týždne nebolo ani stopy. Pod očami mala tmavé kruhy, lebo v noci ju trápili nočné mory. Tvár mala popolavú a strhanú, pokožku vysušenú, ruky slabé. Takmer nejedla. Stále sa bála, videla ich aj tam, kde neboli a pri živote ju držala len vidina, že jej rozprávka sa znovu zmení na takú, ako na začiatku. A že mama bude potom zdravá. A tak toho brala stále viac.

„Oni ťa poslali, však? Aby si ma od maľovania odhovoril a aby mama zomrela, však?“ rozkričala sa hystericky.

„Sára!“

„Ale áno, neklam mi! Všetci ste ma zradili. Všetci chcete, aby umrela!“

Objal ju. „No tak. Vieš, že to tak nie je.“

Vtom jej v mysli niečo zapadlo na miesto. Počula to.

„Toto sa už raz stalo,“ zašepkala.

„Čo?“ spýtal sa Peter nechápavo.

„Čas sa opakuje,“ odvetila zdesene. Zrazu sa ochladilo. Vedela, čo to znamená.

„Sú tu.“

Videla ich.

Naozaj s tým musela prestať. Ale potrebovala ešte jeden obraz. Už posledný. A potom prestane a oni zmiznú. Mama bude zdravá.

„Fakt si prestala?“ spýtal sa Peter ustarostene.

Sára prikývla.

„Už týždeň som si nevzala nič, ostáva len dokončiť posledný obraz a to zvládnem aj sama,“ odvetila mu a slabo sa usmiala. Vyzerala oveľa lepšie.

Ale oni nezmizli. Už nebola pod vplyvom tabletky, nemohla byť. Ak tu stále boli, znamenalo to len jedno. Museli byť skutoční. Poslal ich určite otec. Aby jej zabránil v maľovaní, aby jej vzal peniaze a dal ich na jej školu. Na školu, keď mama zomierala. Nenávidela ho za to.

Všetkých ich nenávidela.

Vytrhli jej obraz a peniaze z rúk a zamierili k oknu.

Prečo im to dovolila? Bola tak blízko...

Musí ich zastaviť, musí!

Už len krôčik k tomu, aby bola mama zdravá!

Otvorili okno a vyšli na balkón.

Šla bez váhania za nimi.

Sárina izba nemala balkón.

[ » na začiatok « ]