Poviedka:
Pridaná: 15.3.2009, 18:58:10
Čítaná: 2991×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: Fiction
Postavy: víla, on
Stručný dej: O nenaplnenej láske (Oasis- Wonderwall)

Literárna forma: próza
Žáner: songfic

Dostala som proste chuť písať. Je to jednorázovka.

Text je od skupiny Oasis- Wonderwall. Prajem pekné čítanie :)

_____________________________________________________________

Dvadsaťpäť ročný muž hľadel pred seba. Bol medzi svojimi priateľmi a počúval slová, ktoré zneli z ich úst. Jeho pohľad bol zameraný na jednu postavu. Už dlho vravela, že táto chvíľa príde. Nikdy tomu nevenoval veľkú pozornosť. Myslel si, že to vraví len v slabých chvíľach, len keď má pochybnosti, keď nevie čo príde nasledujúce ráno. Ani vo sne by ho nenapadlo, že ona to myslí vážne. A teraz je tu, stojí pred ňou a v duchu ráta posledné sekundy. Celý život sa mu premieta v hlave.

Dnes príde ten deň, kedy ti to povedia,

už by ti malo byť jasné, čo máš urobiť.

Vnímal ju od prvého ročníka. Vždy vedel, že je tam. Že tam niekde okolo neho prešla, ako víla. Zostal za ňou len jemný vánok. Nevidel ju. Bola ako farebná predstava. Dúha, ktorá sa objaví na pár minút a zase zmizne, nevedno do kedy. Trvalo to dlho. Každým novým ročník si ju uvedomoval viac a viac. Chcel ju zastaviť. Chcel aby na neho počkala. Neušla mu tak, ako vždy. Raz ju chytí. Raz ju dostihne. Zbadá ju!

Neverím, že by niekto cítil k tebe to isté, čo ja .

Po uliciach ide fáma, že oheň v tvojom srdci vyhasol.

Pamätá si to, ako keby to bolo len včera. Bol v poslednom ročníku na vianočnom plese spolu so svojimi kamarátmi. Uvedomoval si, že toto je poslednýkrát čo tu takto stoja. Obzrel si miestnosť. Stretol sa pohľadom s niekoľkými dievčatami. Chodil s nimi. S každou aspoň priemerne peknou. Do jednej mu venovali pohľad plný nenávisti. Vždy vedel, že si to zaslúži.

Som si istý, že si už o tom niekedy počula,

ale nikdy si skutočne nepochybovala.

Neverím, že by niekto cítil to isté k tebe, čo cítim ja.

Prešlo sedem rokov a on ju neúspešne hľadal. Cítil ju pri sebe, každou chvíľou bližšie. Doslova až vyhľadával jej spoločnosť. Až pred pol nocou. Tanečné páry boli na parkete a on stál pri jednom stole. Ruky mal vo vreckách, slávnostný habit na stoličke a kravatu na bielej košeli uvoľnenú. Pozrel k obrovskému vianočnému stromčeku, ktorý bol obsypaný začarovaným snehom. A tam ju zbadal. Mala dlhé krémové šaty. Pod prsiami sa jej vynímala čierna stuha, ktorú mala zaviazanú na chrbte. Tmavé vlasy jej vo vlnách padali na ramená. Otočila k nemu tvár.

A všetky cesty, ktoré musíme prejsť, sú plné zákrut.

A svetlá, ktoré nás tam vedú, nás oslepujú.

Je tu toľko vecí, ktoré by som ti chcel povedať ,

ale neviem ako.

Vedel to. Zacítil to v prvej sekunde. Srdce sa mu rozbúchalo. Nikdy to nerobilo. Doteraz nikdy netušil, že ho vôbec má. Tie žiarivo modré oči videl aj z tej diaľky. Dlhých sedem rokov vedel, že je tu. Že je pri ňom. Chodila okolo neho ako jarný vánok. Jeho víla...

Pretože to možno budeš ty, kto ma zachráni.

Veď predsa ty si môj zázrak.

Bol si tým istý. Cítil to v hĺbke svojho vnútra, ale nikdy to nepovedal. Nikdy to nezakričal svetu. Skončilo to. Tak ako to končilo vždy. Uvedomoval si, že teraz je to ale iné. Bolestivé. Trhajúce celú jeho podstatu. Mučilo to každú jednu bunku v jeho tele. Kričala mu duša. Vedel, že je...

Dnes by mal nastať ten deň,

ale to ti predsa nikto nikdy nepovie.

Už by ti to malo byť jasné, čo máš robiť.

Neverím, že by niekto cítil k tebe to isté, čo teraz ja.

Znova raz sa stretli po dlhom čase. Keď búrka utíchla. Netušil, že to príde tak náhle. Tak nečakane a znova uvidí jej modré oči. A vtedy to v ňom znova škrtlo. Ako stará, dávno zabudnutá zápalka. Nikdy na ňu nedokázal zabudnúť. Celých šesť rokov sa mu každú noc vnárala do snov, každú jednu stotinu jeho bdenia mu vchádzala do mysle. Nedokázal tomu zabrániť aj keď sa snažil ako najviac vedel. Už dávno si zvykol na to, že sa mu to stalo. To... presne to... čomu nikdy nevedel prísť na chuť, sa stalo práve jemu.

A všetky cesty, ktoré nás tam vedú, sú plné zákrut.

A všetky svetlá, ktoré svietia na cestu, nás oslepujú.

Je tu toľko vecí, ktoré by som ti chcel povedať,

ale neviem ako.

Za tých šesť rokov jej to nepovedal. Nedokázal to zo seba dostať. Vrieskalo to v ňom ako hurikán plný ničivej sily a on to napriek tomu dusil. Veď to prejde. Vždy to prejde. V každom normálnom vzťahu to prejde. Veď rozchodov zažil už plno... Musel si priznať, že nikdy pri nich necítil to, čo ho tak ubíjalo po celý ten čas.

Povedal som, možno budeš tá, čo ma zachráni.

Veď predsa ty si môj zázrak, ty si môj zázrak.

Povedal som, možno budeš tá, čo ma zachráni.

A teraz stojí pred veľkým kozubom. On, jeho priatelia a ona. Vedľa seba má zabalené kufre a úsmev na jej tvári zmierňuje neskrývaný smútok. Jeho priatelia sa s ňou lúčia a vymieňajú si slová plné útechy a sľubov o neprerušení kontaktov. Odchádza mu. Teraz, v túto chvíľu mu odchádza. Tak ďaleko, ako ešte nikdy. Ako chladný dych smrti, mu táto skutočnosť dýchala na krk. Nevnímal čas. Nepočul hlasy. Pozeral len na ňu. Snažil sa zapamätať si každý kúsoček na jej tvári. Videl ju ako vtedy. Ako vtedy, keď ju po prvýkrát zbadal.

Budeš tá, čo ma zachráni.

Odchádza. Už sa nevráti. Spolu s ňou odíde časť z neho. Srdce mu pri tejto myšlienke krváca už teraz. Počuje ako praská a rozpadá sa na milión kúsočkov. Bol si tým istý od prvej chvíle. Je si tým istý stále. Miluje ju. Nikdy to nepovedal, no teraz... teraz by to vykričal celému svetu. Kričal by do vtedy, kým by bez síl, celkom vyčerpaný padol na zem.

Budeš tá, čo ma zachráni.

Pozrela mu do očí. Vnímal len ju. Jej teplá ruka ho pohladila po tvári. Tie nádherne modré oči nežiarili tak ako vždy. Teraz boli zahmlené. Úsmev, ktorý jej tak často pohrával na tvári, zmizol. Miesto neho tu bola len jahodová vôňa jej pier. Posledná sekunda. Posledný dotyk jej končekov prstov. Až sa stratila vo víre farieb tmavého kozuba.

Budeš tá, čo ma zachráni.

Chcel ju stisnúť, pritlačiť ju k sebe a už nikdy nepustiť. Spravil by všetko! Všetko na svete, len aby mu neodišla! Spravil by čokoľvek! Čokoľvek, aby ju mohol objať, zaspávať pri nej každý večer, aby ju mohol hoci len rozosmiať! Pretože po celý ten čas, na ňu ani na chvíľu nedokázal zabudnúť...

[ » na začiatok « ]