Kapitola:
Pridaná: 21.2.2009, 11:04:24
Čítaná: 2554×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Peter Pettigrew
Stručný dej: Abigail prišla s týmto úžasným nápadom- ukázať Petra v trochu inom svetle. Nie len ako malého poskoka Záškodníkov odsúvaného večne len na posledné miesto. A to sa dá len rozprávaním z úst jeho samotného! Tie zábavné odseky má na starosti Abi, tie psycho časti na začiatku sú Lillinou robotou. Dúfam, že nám zostanete verní, pretože táto kapitolovka odhalí nejedno veľké tajomstvo Petrovho tajného života! (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » V noci je každá mačka čierna

Severus Snape ma prebodával čiernymi uhrančivými očami a na perách mu pohrával zlomyseľný úškrn. Obklopovala nás nekonečná beloba.

„Si ešte menej než ja!“ povedal ľadovým hlasom.

„Drž hubu!“ zvreskol som a moja päsť vyletela k jeho tvári .

Snapea prudký úder zrazil z nôh.

Beloba ma stláčala zo všetkých strán.

Cítil som, že zlosť v mojom tele pomaly ustupuje do úzadia a na povrch vychádzajú výčitky svedomia.

Podal som mu ruku, aby som mu pomohol vstať.

Slizolinčan sa znechutene odtiahol.

„Neopováž sa ma dotknúť ty nula!“ zasyčal. „Myslíš si, že tvojim nafúkaným kamošom na tebe záleží? Myslíš, že si pre nich viac ako otrok, sluha, posol, štvrté koleso na trojkolke?“

„Sklapni, Ufňukanec!“ prerušil som ho a siahol po prútiku. „Lebo...“

„Lebo čo?“ Snape sa nepekne uškrnul a prstami začal pravidelne klepkať na bielu zem, akoby narážal na sklo výkladu.

Beloba sa strácala... tmavla a o chvíľu ju vystriedal strop mojej izby. V hlave mi hučalo a búchalo akoby mi chcel niekto vyvŕtať do mozgu dieru.

Zasvietil som svoju nočnú lampu a srdce mi poskočilo. Na okno ťukala Remusova sova Hester. Vyskočil som z postele a bežal k nej. Hester na mňa upierala svoje veľké jasnožlté oči a nástojčivo natŕčala nohu, na ktorej mala priviazanú zapečatenú obálku. Nedočkavo som list odviazal a dychtivo ho otvoril. Z pergamenu na mňa pozeralo úhľadné Remusovo písmo.

Čaw Peter!

Toto leto bolo naozaj perfektné! Kebyže ma vidíš, asi by si ma ani nespoznal, pretože moja inokedy bledá pleť je teraz opálená krásne do bronzova, no čo už dovolenka v Chorvátsku spravila svoje...

- Dovolenka v Chorvátsku? To sa mi nejak nepozdáva..-

Pristúpil som k písaciemu stolíku z jaseňového dreva a z vrchnej zásuvky som vytiahol Jamesov list, ktorý prišiel pred pár týždňami. Rýchlo som očami preletel text až k posledným riadkom. Stálo tam:

Kam máš ešte cez toto leto namierené, Peter? Ja sa práve teraz pokúšam pobaliť si veci. Zajtra totiž cestujem do Chorvátska...

- To je v skutku zvláštne. Ako je možné, že Remus aj James boli cez leto na dovolenke v tej istej krajine, v približne rovnakom čase? Určite sa tam ani len nestretli, veď James tam bol už pred dvoma či troma týždňami. Zrejme to je len zhoda okolností! Určite ide o náhodu!-

Teraz už pokojnejší som dočítal Remusov list až do konca. A o pár minút som už tvrdý sťa drevo ležal v posteli a upadal do bezsenného spánku.

„Peter! Raňajky!“ mamin hlas ma drasticky vytrhol zo spánku.

Prezliekol som sa, umyl si tvár a vtrhol rovno do kuchyne, kde ma už čakal stôl plný chutných jedál.

Cornnie Pettigrewová, moja dodnes slobodná matka sa zvŕtala po kuchyni a potichu si pritom hmkala melódiu svojej obľúbenej piesne.

Podľa starších fotiek som zistil, že ako mladá bola veľmi príťažlivá a usmievavá. Dnes venovala všetok svoj čas a energiu mne.

„Pred chvíľou ti prišiel list!“ ukázala mama na pergamen, ležiaci vedľa vázy plnej drobných belasých kvietkov.

„Ďakujem,“ zahundral som s plnými ústami a strčil som si ho do vrecka s úmyslom vrátiť sa k nemu po raňajkách.

„V piatok by sme mohli ísť do Slepej uličky a kúpiť ti knihy do školy, čo povieš?“ spýtala sa ma mama a svojimi zelenými očami skúmala pergamen, na ktorom bol zoznam školských potrieb.

„No to je super nápad. Dohodnem sa s kamošmi a mohli by sme na nich počkať v Deravom kotlíku...!

Dojedol som posledný kúsok hrianky a zamieril k izbe. Otvoril som dvere a na tvári ma pošteklilo slnko. Sadol som si na ešte stále neustlanú posteľ a vytiahol z vrecka obálku. Netrpezlivo , ale oplývajúc dobrou náladou som obálku otvoril. Na pergamene sa vynímalo elegantné Siriusovo písmo.

Čawko Červochvost!!!

Stavím sa o sto galeónov, že neuhádneš, kde som takmer celé leto dovolenkoval...

„V Chorvátsku,“ zašepkal som, no v hĺbke duše som dúfal , že sa mýlim. No nanešťastie sa moja túžba nevyplnila, pretože na pergamene sa žiarivo lesklo: „V Chorvátsku!“.

Dobrá nálada ma v momente opustila a v hlave sa mi ozval povýšenecký hlas Severusa Snapea: „Myslíš si, že tvojim nafúkaným kamošom na tebe záleží? Že si pre nich viac ako otrok... sluha... posol?“

Chytil som si oboma rukami hlavu a snažil sa myslieť na niečo iné, ale ten chladný posmešný hlas neustával, ba každou minútou silnel. Vtedy som si asi prvýkrát v živote priznal, že mám zrejme dutú hlavu, keď sa mi to v nej tak ozýva.

Hoci Snapeove slová boli nepekné a urážlivé, najhoršie na nich bolo, že až nepríjemne presne vystihovali pravdu.

Trasúcimi sa rukami som roztrhal list a bežal som do kúpeľne. Postavil som sa pred umývadlo a opláchol si tvár s pocitom, že o chvíľu budem zvracať.

Uprel som pohľad na zrkadlo v ktorom som videl blonďavého chlapca. Bol bledý a vyzeral akosi biedne, ba priam úboho! So značným zdesením som si uvedomil, že som to ja!

Ja, Peter Pettigrew, ktorý nikdy nebol taký úžasný ako jeho spoločníci. Snape mi v tom sne vlastne urobil službu, povedal mi do očí to, čo som si roky nechcel priznať, to, čo by mi moji „priatelia“ nikdy neboli povedali do očí. Som úbohý poskok. James a Sirius sú inteligentné esá a ja som pri nich len sivá myš. Vlastne potkan. jeleň, pes dokonca aj vlkolak sú vznešené zvieratá, ale ja som len kanálová krysa!

Po bledej tvári mi setkali kvapky vody a ja som uprene pozeral do svojho odrazu v zrkadle. A vtom mi v hlave skrsla akási dotieravá otázka.

-Po kom som zdedil tie hnedé oči? Mama má predsa zelené oči, dedko mal modré oči a babka rovnako ako mama zelené.-

Iba raz v živote a to bolo asi pred dvoma rokmi som si položil túto otázku:

- Kto je môj otec? Mama nemá v celom dome jednu jeho fotografiu a keď som sa jej na to spýtal, hneď to niečím zahovorila alebo zapla rádio. Koľko mužov asi v maminom veku , ktorých som videl mali hnedé oči? Bolo ich veľmi veľa ale žiaden mi nepripadal ako vhodný adept. Žiaden nemal presne také oči ako ja. No, ako tak uvažujem jediné čo na mojej tvári pripomína mamu sú tie plavé vlasy a vlastne aj ten môj nos.-

Prezeral som si ho zo všetkých uhlov a usúdil som , že ten nos sa mi z mojej tváre páči najväčšmi.

-Oči sú možno na pohľad pekné, ale predsa len patria tomu, kto mamu nechal tak a odišiel. Odmalička som bol bez otca a tak sa mi tie oči nemajú prečo páčiť!-

Spokojný so svojím triezvym úsudkom som z kúpeľne odišiel ustal si posteľ a snažil som sa odsunúť svoje zlé myšlienky o otcovi a „priateľoch“ bokom. No bolo to ako celý deň držať hladovku a večer sa posadiť pred plný stôl, no nejesť. Keď som raz začal premýšľať nad tým všetkým, nedalo sa zastaviť prúd myšlienok.

-Spýtam sa mamy. Nie. Načo? Zase by len hodila plecom a spýtala sa na ten list.- Snažil som sa nájsť odpovede na nekonečú prázdnotu v mojej hlave. –Za týždeň sa vrátim na Rokfort. Trochu sa pohrabem v knižnici a určite niečo nájdem. Ak si to dovtedy nerozmysliím...-

Skutočne som začal pochybovať o svojom rozhodnutí, o sebe samom a celom mojom živote.

Abigail WG & Lilly

Tento nick vznikol len kvôli pridávaniu spoločných poviedok

Abigail Geyback Williamsovej (autorka Listov besného jeleňa a psa v ruji...)

a

Lilly (Autorka Siriusovej skrinky...)

[ » na začiatok « ]