Poviedka:
Pridaná: 9.2.2009, 14:53:28
Čítaná: 2457×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: Fiction
Postavy: Ona, On, Smrť
Stručný dej: Smrť môže byť naozaj niekedy vykúpením, hlavne keď človek na Zemi trpí. Treba si to však riadne premyslieť

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

..často veríme veciam, ktoré vidíme,

Ale väčšinou sú podstatné tie, ktoré nevidíme...

„Čo chceš?“ opýtala som sa ostrejšie ako som chcela. Stopár na mňa zúrivo pozrel, chcel ma zabiť, vedela som to. Nevedela som však prečo. Stále mlčal. Nechcel mi odpovedať.

„Nebojím sa zomrieť, vieš?“ trochu sa mi zatriasol hlas.

„Ale ja sa bojím ťa zabiť, “ jeho hlas znel tak bezmocne, až som mu uverila.

„Nechcem to urobiť, no nemám na výber. Prečo si taká tvrdohlavá? Proste uteč!..“

„Ako dlho by trvalo kým by si ma opäť našiel? Nie. Takto to bude rýchle...a...“ nemohla som ďalej pokračovať, nemohla som si ďalej klamať. Nechcem zomrieť. Moje chabé pokusy a myšlienky umrieť vždy narazili na hrubú stenu. Nikdy som sa naozaj nechcela zabiť, aspoň nie hlboko vo svojej duši, aj keď som mala veľa dôvodov urobiť to. Bojím sa smrti.

„Nečakaj už ani minútu! Prebodni ma!“ z očí sa mi začali rinúť slzy. Nedokázala som ich zastaviť.

„Nikdy si to neodpustím.“

Podlomili sa mi kolená a spadla som na mokrú zem. Ruky som zaborila do bahna. Zviezol sa vedľa mňa, naklonil sa ku mne a zašepkal.

„Ak umrieš ty, umriem s tebou. Nikdy ťa neopustím.“

Stratila som hlas. Zadívala som sa len do jeho očí, jeho prekrásnych hnedých očí, už to boli aj moje oči. Vytiahol spod dlhého kabáta striebornú dýku. Bola taká nádherné, ligotala sa vo svetle mesiaca, aj napriek tomu, že to bola Smrť. Ako sa jeho ruka približovala k môjmu bijúcemu srdcu, uvidela som ju. Bola nádherná, s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré jej povievali v slabom vánku a zamatovým plášťom sa sama túlala svetmi. Pomaly kráčala ku nám. Jej bosé nôžky nezanechávali za sebou žiadnu stopu.Bola ako dym, ktorý vidíte, ale nemôžete sa ho dotknúť. Načahujete sa za ním, ale vaša dlaň ostáva prázdna.

Natiahla svoje biele ruky ku mne a bez okolkov ma postavila na nohy. Nedotkla som sa však už viac zeme. Letela som vysoko držiac ju za ruku, nemohla som sa jej pustiť, ale ani som nechcela. Zbadala som, že za druhú ruku ju drží stopár. Tak teda skutočne vravel pravdu, nikdy ma neopustí. Poslednýkrát som sa pozrela na svet, v ktorom som žila. Videla som ako naše telá nehybne ležia a kvapky dažďa nám zmývajú špinu z tváre akoby smútili nad našou stratou. Odvrátila som svoj zrak a začala sa sústrediť na svoju novú cestu.. Cestu za pokojom..

..pre Barču..

..svet nikdy nepoznal väčších bláznov ako nás dve..

[ » na začiatok « ]