Poviedka:
Pridaná: 5.2.2009, 22:16:18
Čítaná: 2696×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Erik, Ja
Stručný dej: Poviedka o tom, že láska dokáže veľmi bolieť.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Venujem: Katu, Dorč

________________________

Aneta, ty malá hnusná zmija... Hovorila som si v tichosti pre seba. Ľudia ma musia nenávidieť.

S námahou som odsunula veľké drevené dvere, ktoré mi stáli v ceste... Také tie, ktoré sa samé s vrzgotom opäť zatvoria.

Moja neveľká postava vkročila do tmavej izbietky. Ani ten najodvážnejší lúč svetla by sa neodvážil vkročiť sem. Koľko strachu, bezmocnosti a úbohosti tu len bolo. Sama som mala strach pozrieť sa tomu mužovi do očí. Očí? Čo to táram. Úbohé pramene slaných sĺz sa stali z jeho, kedysi prekrásne hnedých očí.

,,Erik...“ ticho som zašepkala. Neviem, čo presne v mojom hlase znelo tak zúfalo. Akoby som ticho dúfala, že v jeho mene nájdem skrytú oporu. Čokoľvek, čo mi dodá odvahu pozrieť sa mu do očí. Neodpovedal. Nemal dôvod. Tak veľmi ma nenávidel. Radšej bude doživotne zavretý tu, v tichosti, so svojimi myšlienkami, akoby mal vyjsť von a ... byť voľný. A vôbec, čo si to namýšľaš, Aneta? Ty hlupaňa. Neľúbi ťa, on len chce mať konečne pokoj od tvojej podlej rodiny, od teba! Byť od teba čo najďalej a už nikdy na teba nemyslieť!

,,Ja som nemohla...“ hľadala som slová, ktoré by dostatočne vyjadrili moju nevinu. Podvedome presviedčam samu seba, že som nevinná. Raz tomu skutočne sama uverím.

,,Mlč!“ skríkol zrazu a prudko sa postavil. Myklo mnou. Silno. Za ten čas som pomaly zabudla, aký má hlas. Ozýval sa vo mne. Stále tichšie, až sa celkom strácal... Teraz som mlčala ja. Bála som sa prehovoriť. Bála som sa brániť.

,,Čo si o sebe myslíš? Že prídeš do môjho života a urobíš z neho peklo? Že sa stratíš, vyparíš, úplne zmizneš a po piatich rokoch prídeš a jediné na čo sa zmôžeš je to, že ty si nemohla....? Choď tam, odkiaľ si prišla a už sa nevracaj!“ vrieskal, kričal, až ma ovládal pocit, že sa neovládne a udrie ma. Nie, on by to neurobil.

,,Prepáč...“ zašepkala som. Horúca slza sa skotúľala po mojom červenom líci.

,,To je všetko? Zmizni, ty zmija! Tak, ako si to urobila pred rokmi! A už sa nevracaj...“ sťažka preglgol... pevne stisol päsť, snažil sa neplakať. Bolí ho to. Veľmi. A ja som za toto zodpovedná. Nie, nie som. To nie ja. Som len úbohá obeť na zlej strane... čo si to, dopekla, navrávaš, ty chudera? Zbláznim sa, zbláznim... ja už nevládzem.

,,Je po všetkom,“ vykĺzlo zo mňa.

,,To máš teda pravdu! Po všetkom! Všetko si zničila, ty malá hlupaňa!“

Každé z tých slov ma tak šialene ráňalo. Ako tupý meč zabodnutý do vopred stanoveného cieľa. Šialená bolesť, strach, bezmocnosť...

,,Erik... ostala som sama...“

,,A bolí ťa to aspoň trochu? Želám si.... veľmi si želám, aby ťa to bolelo milión krát viac!“ Nevydržala som to, ďalšia zo sĺz sa predrala cez moje čierne riasy, dokonale zmáčané slaným dažďom.

,,Ja som ho zabila,“ povedala som nakoniec pomedzi silno stisnuté zuby.

A všetko je preč. Jeho majetok zhabali všetci jeho údajní priatelia, rozpredali pozemky, vrecká si naplnili peniazmi. Aha, tu, pozri, mám modriny. Nepohladíš ma? Veľmi by som chcela, aby si mi pofúkal všetky tie rany. Čo si robil celé roky? Sedel tu a plakal? Uvedomil si si, aká som sviňa? Že som odišla nedobrovoľne? Že to on zabil tvoju sestru! Že ja ťa ľúbim! Nie, to si si iste neuvedomil. Ale mohol si. Keby si chcel vidieť pravdu! Keby si len vedel, čo všetko sa za tých päť rokov stalo. Snáď to nevidíš? No tak sa mi pozri do očí! Ja to dokážem! Vzchop sa aj ty!

,,O čo si teraz lepšia?“ spýtal sa. Značne sklamaný. Šťastný? Ja neviem, mal zrazu tak kľudný hlas. Možno sme obaja blázni a päť rokov stačilo na to, aby sme si prestali rozumieť rečou dvoch.

Neodpovedala som. Len som si jemne z krku odhrnula šatku, aby videl moje modriny. Moje ruky na tom nie sú o nič lepšie. A čo moja duša? Tá je nenávratne preč.

,,Môžeš si za to sama...“ mykol plecom. Úplne ľahostajne.

,,Ľúbim ťa,“ vyslovila som potichu.

,,Na to si mala myslieť vtedy, keď si ma odvrhla ako prašivého psa. A ja som ťa tak ľúbil...“

,,Ja som ťa predsa neodvrhla! Nerozumieš? Nechápeš? Nemôžem za to, nemôžem!“ prosila som, vzlykala, snažila som sa nájsť čokoľvek, čo by ma prenieslo o päť rokov vzad.

A nič z tohto by sa nestalo.

,,Jasné, a čo také ti hrozilo? Že prídeš o svoje meno? Že by si ostala s obyčajným chudákom, ktorý nežije v prepychu a nemôže ti dať to, čo ti dala tá ohavná špina?“

,,... pamätáš na deň, keď zomrela tvoja sestra? Mala som Lisu rada. Veľmi. A vieš čo? Chcela som ostať s chudákom, ako si ty, prísť o svoje sprosté meno... chcela som byť s tebou.“

,,Lisu sem nepleť!“ zvrieskol.

,,Nad Lisiným hrobom sa mi tá špina zdôverila so svojím plánom ublížiť ti v prípade, že by som sa pre teba rozhodla!“

Už viac nevládzem. On ani netuší, čo som všetko kvôli nemu prežila. Nechce to vedieť. Pomaly som sa otočila a kráčala som k dverám. Tým, ktoré raz navždy zavreli jednu cestu. A už ju nikdy neotvoria späť.

,,Ľúbim ťa...“ zašepkala som do tmy, jemu, stál tam, v tichu a tme. Mlčal a plakal. A teraz viem, že by bol radšej zomrel, než by mal stráviť tie roky bezo mňa. Ľúbil ma. A mohli sme byť šťastní. Ale už nebudeme. Bola som príliš sebecká a on ma príliš nenávidel. Teraz je všetko inak. Čas všetko zmenil. Čas mi vzal všetko, čo som tak veľmi túžila mať po svojom boku.

Vykročila som z tmavej miestnosti s tak čiernymi myšlienkami, s akými som vchádzala. Ak nie černejšími, ak černejšie byť mohli.

Všetko, čo som v tej chvíli cítil, bola ona. Jemne sa vznášajúca v mojich myšlienkach. Znela v každej bunke môjho slabého tela. Znelo vo mne, všade, kde len mohla. Urobila to pre mňa. A ja som sedel a čakal, trápil som sa zbytočne! Mama mi predsa ako malému čítavala rozprávky! Princovia, ktorí tak veľmi milujú svoje princezné prekonajú všetky prekážky, skolia aj toho najhrozivejšieho draka a žijú šťastne, až kým... jednoducho navždy. V mojej rozprávke bola princezná, ktorá skolila draka bez mojej pomoci, lebo bola odvážnejšia. Lebo sa nebála samej seba. Čo som to ja za princa? Ani sa neodvážim vykročiť za ňou a povedať jej, ako šialene ju ľúbim! A už nikdy tú príležitosť mať nebudem. Ona sa už nevráti, nikdy....

Už naveky bude len myšlienkou, zvukom, spomienkou... stratená v mojich túžbach.

[ » na začiatok « ]