Poviedka:
Pridaná: 31.1.2009, 18:33:35
Čítaná: 2893×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Toto je blbosť. Napadlo ma to len tak, takže som ani nemala nápad. Iba som sa tak pekne vyhrala...

Venované Radke, chúďatku opitučkému, a darované Evičke, ktorá nemá rada, keď ju tak volám, takže, Eve. Spomínam si pri nej na Katu, aby to bolo celé, a obdivujem Yvku. Inak, Yvi, blahoželám k novému miestu!

Mám vás rada, baby, viete o tom?

Otvorila som oči. Oheň, ktorý ma doteraz spaľoval, bol preč, zdalo sa mi, že ustal už pred rokmi. Spomienka na ňu bola tak hmlistá, až som rozmýšľala, či som ju vôbec cítila ja.

Čo som vlastne robila pred tou bolesťou? Žijem vlastne? Je toto život? Ak nie, tak čo bol môj život? Moja pamäť bola zlá, ale žeby až takto?

No počkať, ako viem, že bola moja pamäť zlá? A ako viem, ako sa volám? Vlastne, ako o sebe môžem toľko vedieť, ak som nemala život? A ako vlastne viem, čo to život je?

Ak sa človek narodí a nemá za sebou život, nemôže predsa nič vedieť. Lenže sa to viem... ja viem, o čom je život. Viem, že ľudia ho žijú, ale aký bol môj život?

Hľadela som na biely strop. Moja intuícia mi hovorila, že takýto biely by strop byť nemal. Tá bielosť ma doslova štípala v očiach. Nadýchla som sa. Vzduch mi prerazil dýchacie cesty a naplnil pľúca. Chvíľu som ho v sebe podržala. Necítila som nijakú zmenu, že vzduch mám, zdalo sa mi čudné dýchať. Pár sekúnd som nič nerobila, rozmýšľala som, či mi deficit dychu niečo urobí, no asi po tridsiatich sekundách som pochopila, že by som nemusela dýchať vôbec. Je to čudné. Človek by mal dýchať. Alebo mám veriť v Boha a nie v biológiu?

A tak som vydýchla. Pomaly, precízne, tak, ako som sa nadýchla. A znovu som nabrala vzduch.

Môj dych nabral na pravidelnosti a ja som sa posadila. Opäť veľmi pomaly. Veľmi, veľmi, veľmi pomaly. Tak pomaly, ako človek. Ale mne sa to zdalo pomalšie ako keď slimák lezie po strome.

Rozhliadla som sa. Bola som v nejakej veľmi bielej miestnosti, veľmi prázdnej miestnosti. Ležala som na bielom stole, oblečená do jemných, hodvábnych bielych šiat. Nikde nijaké ramienka, iba jemná látka splývajúca mi na chudom...

...počkať! Chudom? Chudé telo? Odkedy?

Prešla som si bielou rukou po bruchu. Bolo ploché. Také ploché, ako nikdy nebolo. Opäť som nevedela, ako to viem, keď na vlastnú minulosť si nepamätám, ale vedela som, že som nikdy chudá nebola.

Čo by som dala za zrkadlo. Zrkadlo by mi ukázalo, či je moja tvár tiež iná. Som to vôbec ja? Možno, že som len myseľ v tele niekoho úplne iného...

Spustila som nohy z toho bieleho stola a postavila som sa. Počula som šúchanie látky, keď mi zahalila nohy. Moje nohy?

Pozrela som sa na dlážku. Vyzerala byť studená. Lenže pod mojou pokožkou bola teplá. Vystrela som ruku. Bola mŕtvolne, no krásne biela, ako porcelán, ako celé moje telo. Šaty na mne mali len o stupeň belšiu farbu. Dotkla som sa tej bielej kože. Bola tvrdá, nepoddala sa môjmu dotyku. Lenže ani bruško môjho prsta sa nezohlo, všetko malo svoj tvar. Akoby som umelinou šla do umeliny.

Napadlo ma, že som mŕtva. Dotkla som sa vydúvajúcej sa žily, ktorá vyzerala byť absolútne v kľude. Zatlačila som na ňu. Nič. Nijaký pohyb. Takže som... mŕtva...?

Začula som jemné kroky. Otočila som sa za ich zvukom. Sledovala som biele dvere, ktoré sa o chvíľu otvorili a ich zvuk mi zaplnil uši.

Stál v nich najkrajší človek, akého som kedy videla. Krásne blonďavé vlasy, červené oči so známkou hnedej, tá istá biela pokožka ako moja, silná mužská postava... mohol mať tak 19, možno 20.

Prečo sa mi zdal byť tak krásne povedomý? Tak nádherný, tak známy, tak príťažlivý...

Hľadel na mňa prekvapenými očami.

„Kika?“ spýtal sa ma. Hovoril tichým šeptom, ktorý sa mi ozýval v ušiach a rezonoval v hlave.

Urobil ku mne krok. Keď som necúvla, urobil ďalší. Prešiel ku mne pomalým krokom a vystrel ruku. Pozrela som na ňu a tiež som pomaly vystrela tú svoju. Vložila som ju do jeho dlane, jemne teplej, tvrdej, no prívetivej. Ten dotyk mi vystrelil až do vnútra kože, obalil mi celú dlaň krásnymi zimomriavkami. Pozrela som mu do čí. Odrážal sa mu v nich môj prekvapený výraz. Bola som to ja. Bola som iná, veľmi iná, ale bola som to ja. Tie plavé vlasy boli určite moje, aj tie lícne kosti, všetko bolo moje, okrem... tých očí. Bolo to len tým, že jeho oči boli tak divoké, alebo som mala naozaj svoje tak šarlátovo červené? Svietili lačnosťou a keď som ich prvý krát uvidela, v hrdle sa mi rozlialo hrozné, bolestivé pálenie. Mala som čo robiť, aby som sa nerozkašľala.

„Si hladná?“ spýtal sa ma ten chlapec, s očami upretými na moje telo. Blúdil mi zrakom po každom záhybe šiat, až sa dostal na moju tvár. Druhú ruku zodvihol a odhrnul mi vlasy z krku. Jeho prst sa dotkol mojej kože a vystrelil do nej teplý impulz.

Prikývla som. Áno, bola som hladná. Ale zrazu som vedela, že nechcem jesť mäso a ryžu. Bola som smädná.

Ale chlapec sa ešte raz dotkol môjho hrdla. Prešiel mi chrbtom ruky po koži a ja som zavrela oči, aby som si vychutnala to krásne mravenčenie. Otvorila som ich a napadlo ma tisíc vecí, čo by som mohla urobiť v tejto chvíli. Pozrela som na neho. Zdalo sa, že je zabraný do sledovania mojej pokožky a vlasov pod prstami, no tiež na mňa pozrel. Mierne som pootvorila pery. Zopakoval to po mne a prekonal vo vzduchu centimeter k mojim perám. Ďalší a ďalší kúsok vzduchu, ktorý nás oddeľoval, prekonal a o chvíľu som cítila jeho dych na pokožke. Bol jemne teplý, pravidelný. Aj ja by som mohla začať dýchať.

Dotkol sa mojich pier svojimi. Veľmi jemne sa mi o ne otrel. Boli tvrdé ako skala, no moje boli rovnaké. Viac som ich otvorila a pohla hlavou smerom k nemu. Jemne ma pobozkal a ja som zodvihla ruku smerom k jeho krku. Okopírovala som jeho krk dlaňou a pritiahla si ho. Bozkávali sme sa jemne, no stále intenzívnejšie. Pustili sme sa a naraz sme zodvihli ruky. On mi zaryl prsty do vlasov a ja som ho objala a pritiahla k sebe za krk. On mi zložil ruku z krku a objal ma za štíhly trup, ktorý taký štíhly nikdy nebol.

A vtedy ma to napadlo. Kto to je?

Pointa si odskočila na Aljašku, tak skoro tu nebude.

Pokračovanie NEBUDE!

[ » na začiatok « ]