Poviedka:
Pridaná: 31.1.2009, 17:45:40
Čítaná: 3892×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Regulus Black
Stručný dej: Regulus niečo vyviedol. Niečo, čo sa vôbec nebude Temnému pánovi páčiť. Ako nakoniec skončí?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Normálne, že ste sa dočkali odo mňa aj pokusu o jednorázovku!

venujem mojim dvom beta-readerkám :)

Lilly

a

Attire

Žiť znamená zomrieť.

Ale zomrieť neznamená skončiť...

„Regulus, je čas ísť“ povedalo dievča, keď otvorilo dvere veľkej izby.

„Mell...čo?“

„Choď!“ ukázala prstom, „videla som ťa, ako si vychádzal od jednej potvory... skoro ráno a napravoval si si košeľu... keď ma ON zavolal, pozrel sa mi do mysle a videl to čo ja“ kruto sa na neho zadívala.

„Myslíš si, že som ťa zradil?!“

„Je jedno čo si myslím. Hlavná je pravda. Sklamal si ma...“ sklopila oči.

„Nespravil som to! Prisahám! Nie je to tak ako si myslíš!“ krútil hlavou a obavy v ňom rástli.

„Viem čo som videla. Ak to nie je pravda, chcem ju počuť!“ zakričala a slzy sa jej hrnuli do očí.

„Ja....ja, nemôžem!“

„Dobre... choď“ premohla vzlyk a tvrdým hlasom mu rozkázala.

„Nie...“

„Pravda vyšla najavo. Nie je čo skrývať. Choď“ zašepkala nenávistne.

„Mell, on ma zabije!“ vyhŕkol s hrôzou v očiach.

„Nezabije, keď mu povieš čo si u nej robil“ odsudzujúco sa na neho zadívala, keď prechádzal okolo.

„Crabbe, Goyle!“

„Black, ak sa nepohneš, dokopeme ťa k nemu“ povedal mu ten vyšší.

„Nie je to tak ako si myslíš...“

„A nekecaj toľko!“ skočil mu d reči Crabbe a vykopol ho na chodbu.

Obaja chlapi ho dvihli za ramená a rýchlo niesli do najväčšej miestnosti v hrade, do Temnej siene.

Pred dverami zaklopali a vošli.

Na červený koberec hodili Regulusa, ktorý hneď padol na kolená smerom k čiernemu trónu.

„Sadnite si“ sieňou sa ozval syčavý hlas, ktorý naháňal zimomriavky.

„Pane...“ začal.

„Dnes ráno za mnou prišla Mellinda Gerchová a zistil som zvlášť znepokojujúcu správu“ človek sediaci na tróne jemne pootočil hlavu k bledému dievčaťu s kriedovou tvárou.

Keď zacítila, že sa na ňu pozerá, nevedome sa začala ošívať.

„Pane dovoľte...“

„Vraj môj najvernejší smrťožrút strávil noc s humusáčkou... je to pravda?“ naklonil sa k nemu z kresla a had sa pri ňom preplazil k trónu.

„Nie...“

„Popieraš, že si bol v jej prítomnosti?!“

„Nie, ale...“

„Popieraš, že si ma pred chvíľou klamal?!“

„Nie, áno, nie...“ habkal.

„Regulus, Regulus. Tak mladý a tak hlúpy... čo si u nej robil?“ spýtal sa akoby len tak mimochodom a postavil sa z kresla. Na tento nezvyčajne rýchli pohyb všetci ustúpili o krok ďalej. Nikto sa ani nepohol, nikto radšej ani nedýchal.

„Ja... rozprával som sa...“

„Nehovor! A o čom? O flambovaných mukloch alebo o mieste, kde chceme najbližšie zaútočiť?!“ kričal na neho.

„Nie ja som...“

„Alebo si potreboval utešiť? Myslel som si, že na takéto veci ti Gerchová stačí, ale asi som sa v nej mýlil“ znova sa na ňu otočil a premeral si ju pohľadom.

„Nie je tak?“ spýtal sa ho znova, keď Regulus mlčal.

„Nie. Nikdy som ju nepodviedol...“ šepkal a Mellinda sa chytila za ústa.

Keď ho videla, ako s úsmevom na tvári odchádza od Staci Greenwichovej, členky Fénixovho rádu, chytila ju zlosť ako nikdy v živote. Srdce jej pukalo a na perách ju chladili slané slzy.

Bola presvedčená, že ju už nemiluje, ale pred Temným pánom nedokáže každý klamať. Obzvlášť nie Regulus, preto ho nechcela zobrať do rádu. Bála sa o jeho život.

„Tak a pravda je vonku. Vážený spoluúčastníci, objavili sme zradcu!“ Voldemort s rýchlim švihom vytiahol z pod habitu prútik.

Dav smrťožrútov začal šumieť a nejeden kýval hlavou.

„Nie! To nie je pravda! Som Vám verný!“

„Klameš sám seba! Nevieš č hovoríš! Crucio!“

„Chce sa niekto pridať?“ otočil sa k smrťožrútom, ktorí hneď stíchli.

Sieňou sa ozývali len Regulusove výkriky bolesti.

„Tak povieš mi pravdu?“ zasyčal mu do ucha.

„Už som povedal, len som sa rozprával...“ chrapčal Regulus.

„Nespal si s ňou?“

„Nie, len som sa rozpráva...“

„Ja som vedel, že pravda jej len jedna!“ víťazoslávne vykríkol Voldemort a znovu na neho uvalil Cruciatus.

Znova a znova sa ozývali výkriky trhajúce uši.

„Tak“ povedal Voldemort a zrušil kliatbu, aby sa mohol pohodlne usadiť v kresle a zavolať hada.

„Pozrieme sa ti do mysle a uvidíme, čo sme nevideli“ s elánom v hlase a miernym úsmevom povedal Voldemort.

Niektorý smrťožrúti sa pri predstave, že by sa to mohlo stať aj im, strhli.

„Keď sa ti raz Temný pán pozrie do mysle a bude niečo hľadať, budeš túžiť po Cruciatuse, len aby s tým prestal“ zašepkal Mellinde niekto, kto pri nej stál a ona sa bezmyšlienkovo rozbehla za Regulusom.

„Nie! Regulus!“ vykríkla a padla k nemu na kolená.

„Láska... Greenwichová, asi mi príde zle... máš jediné šťastie, že si tú humusáčku zabila, inak by som ti toto neodpustil... rozlúč sa“ znechuteným hlasom jej hovoril Voldemort, ale ona ho nepočúvala.

„Nie, prosím, nie...“

„Mell, počúvaj ma, počúvaj ma. Ukradol som jeden horkrux...vymenil som ho...nemôže sa to dozvedieť...“ šepkal jej do ucha tak, že to nikto nemohol počuť.

Na jeho ruke sa objavil modrá stuha a odviazala sa.

„Je skrytý a nehľadaj ho... tá žena, ktorú si ráno videla, mi pomáhala... počkám na teba...odpúšťam ti“ pokračoval chrapľavo a odviazala sa ďalšia, zelená stuha.

„Prepáč, prepáč...prísaha... nie, prečo... možno by si prežil, neumieraj...“

„Mell milujem ťa“ zašepkal a keď zmizla červená stuha, hlava mu v jej rukách ochabla.

„Rugulus, Rugulus! Nieeee!“ vykríkla a nezadržala slzy, ktoré sa jej valili z očí.

„Čo to...“ nahnevane zahučal Voldemort.

„Avada Kedavra!“ veľkou rýchlosťou sa otočila na Voldemorta. Ten však mal prirýchle pohyby a namieril na ňu prútik.

„Pectus mortalis“ svoj prútik si namierila na hrudník a od prudkej bolesti jej vypadol z rúk a dopadla na kolená. Voldemorta išlo od hnevu rozhodiť.

Chytila sa za srdce a druhou rukou chytila Regulusa.

„My dvaja pôjdme ďalej. Už idem, Regulus...“ a posledný krát vydýchla.

*******************************************************

takto skončil Reg podľa mňa... ach, zabíjať v poviekdach je taká zábava! :D :P :D

[ » na začiatok « ]