Kapitola:
Pridaná: 28.1.2009, 19:34:34
Čítaná: 4680×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Finlay Lestrange, Lucius Malfoy a i.
Stručný dej: Finlay sa vracia na Rokfort

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola

September sa prehupol do októbra a na našej situácii sa absolútne nič nezmenilo. Občas sa nám stalo, že sme sa nečakane premenili, no vždy sme sa stihli schovať. Teraz sme pomaly kráčali smerom ku skleníkom na herbológiu.

„Čo myslíš, čo budeme robiť?“ spýtala sa ma Alison.

„Netuším,“ pokrčila som plecami. „Ja by som však uvítala mandragory.“ Keď prišla profesorka Sproutová, zaviedla nás do skleníka 2. Tam boli veľké črepníky, z ktorých vytŕčali fľakaté listy nejakých čudných rastlín.

„Dnes budeme preberať mandragory,“ oznámila nám, keď zbadala naše skúmavé pohľady. Naširoko som sa usmiala a žmurkla som na Alison. Profesorka nám ukázala, ako ich budeme presádzať a ja som sa toho s radosťou zmocnila. Chytila som mandragoru za listy a prudko som ju vytiahla. Vyzerala ako malé zošúverené dieťa s listami namiesto vlasov. –Ty si zlatá,- pomyslela som si a pošteklila som ju po bruchu. Položila som ju do vedľajšieho kvetináča a zasypala som ju hlinou. Po skončení hodiny som vyšla zo skleníka s Alison za pätami. Zbadala som Draca prechádzať okolo nás. Keď si nás všimol, zamračil sa na nás a odvrátil pohľad. Nechápala som, čo proti nám má, veď nás vôbec nepozná, ale nechala som to tak. Vošli sme do hradu a zbadala som Freda a Georgea. Oni si nás všimli tiež a zamierili k nám.

„Čaute, baby,“ uškrnuli sa.

„Ten ryšavý...ehm...Ron...to je nejaký váš príbuzný?“ spýtala som sa namiesto toho, aby som odzdravila.

„Áno, je to náš brácho,“ prikývli.

„Koľko súrodencov vlastne máte?“ zamračila sa Alison.

„Šesť,“ odvetil George. „Bill, Charlie, Percy, tuto Fred, Ron a ešte Ginny.“

„Wow,“ vydýchla som užasnuto. „To je vás vážne toľko?“ Oni len mykli plecom a uškrnuli sa.

„My už pôjdeme, nechceme predsa prísť neskoro, však, Fred?“ ozval sa George po chvíli a drgol do brata. Ten prikývol, zamávali nám a zmizli. Pozrela som za nimi a ešte som si stihla všimnúť Freda s peknou dievčinou tmavšej pleti. Smutne som sa otočila a zamierila som do učebne Obrany proti čiernej mágii.

„To zas bude hodina,“ vzdychla si Alison, no ja som ju veľmi nepočúvala. Vošli sme do tmavej miestnosti a sadli sme si do poslednej lavice. Vytiahla som knihu a hodila som ju na stôl.

„Čo sa stalo, Fin? Nejaká si namrzená,“ drgla do mňa sestra.

„Som v pohode,“ zamrmlala som. Alison mi ešte niečo chcela povedať, no v tej chvíli do triedy vošiel profesor Quirrell. Absolútne som ho nepočúvala, moje myšlienky sa sústredili úplne na niečo iné. Po skončení hodiny som ako prvá vstala a rýchlym krokom som vyšla z triedy. Vôbec som nevnímala, kadiaľ kráčam, keď som sa zrazu ocitla na zemi.

„Dávaj pozor, dievča,“ začula som nad sebou veselý chlapčenský hlas. Pozrela som nad seba. Toho chalan som v živote nevidela. Podľa odznaku na habite som usúdila, že chodí tiež do Slizolinu. Mal krásne čierne oči, tmavé vlasy a nádherný úškrn.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa a s námahou som vstala. Chlapec mi pomohol pozbierať veci a keď mi ich podával, očarujúco sa usmial.

„Nič sa nestalo. Volám sa Dariel. Ty si Fin, však?“

„Áno, som Fin,“ pozrela som naňho otrávene. „Vidím, že som známa pomaly celej škole.“

„No...určite nie viac, ako Potter,“ nadvihol obočie. Mykla som plecami a chcela som pokračovať v ceste, no Dariel ma zastavil otázkou:

„Stretneme sa ešte niekedy?“ Dosť ma to zaskočilo. Chvíľu som nebola schopná odpovedať.

„Dobre,“ súhlasila som napokon, usmiala som sa a pokračovala som v ceste do klubovne.

„Kto to bol?“ dobehla ma tesne pred ňou Alison.

„Jeden veľmi milý chlapec,“ odvetila som formálne.

„Ale no taak,“ dobiedzala. „Pozval ťa na rande?“

„Zbláznila si sa? Ja mám na rande ešte aspoň dva roky čas,“ prevrátila som očami.

„Ja sa len pýtam,“ bránila sa. „Čo ti povedal?“

„Ty si ale zvedavá,“ uškrnula som sa na ňu, ale nič som jej nepovedala. Teraz sme mali voľno až do polnoci, kedy by mala byť astronómia. Vzdychla som si a zaniesla som si veci do spálne. Keď som vošla, Tim začal skákať a pišťať ako bláznivý. Podišla som k nemu, vzala som si ho na ruky a začala som sa s ním hrať. On jediný ma dokázal upokojiť. Pomaly som sa obzerala po izbe a zbadala som z môjho kufra trčať časovrat. Vytiahla som ho a zahľadela som sa naň. Neuveriteľne ma lákalo znova ho použiť a zistiť niečo o svojich rodičoch a o našej kliatbe, ale odolala som a vrátila som časovrat späť. Za tú chvíľu, čo som sa nevenovala Timovi, pišťal ako posadnutý.

„Áno, už sa ti venujem,“ upriamila som naňho svoju pozornosť. Vytreštil na mňa svoje obrovské tmavé oči a znova sa akoby usmial. Nedalo mi nepousmiať sa, bol neuveriteľne zlatý. Po chvíli vošla do spálne Enrica, na moje prekvapenie bola sama.

„Ahoj, Fin,“ usmiala sa na mňa, vzala si niečo z kufra a vyšla zo spálne. Zamračila som sa, odložila som Tima späť a vyšla som zo spálne. Zamierila som ku Alison, ktorá sa bavila s nejakými dievčatami pri okne.

„Ahoj, Fin, akurát som ťa spomínala,“ uškrnula sa na mňa. Ja som ju len chytila za ruku a odtiahla som ju do prázdneho kúta klubovne.

„Čo si spravila Enrice?“ vyletela som na ňu.

„Nič som jej neurobila,“ bránila sa, no ja som na ňu stále podozrievavo hľadela. Urazene na mňa pozrela, ofúkla sa a odišla. Pokrútila som hlavou, vošla som do spálne, vzala som si učebnicu astronómie a odišla som preč. Na chodbe som stretla Freda. Bolo mi divné, že je sám. Zamával mi a pokračoval ďalej. Zmätene som mu odkývala a zamračila som sa. V Astronomickej veži ešte nikto nebol, tak som si sadla ku dverám a začala som si čítať. Pomaly sa okolo mňa zhromažďovali ostatní študenti a začínali byť hluční, tak som zaklapla knihu a postavila som sa.

„Prepáč, Fin,“ vynorila sa spoza mňa Alison. „Nemala som...“

„Nie, to ja som ťa nemala podozrievať,“ skočila som jej do reči. Skôr, než stihla niečo povedať, podišla k nám Enrica s úsmevom na tvári.

„Ahojte, dievčatá,“ pozdravila nás. Alison na mňa začudovane pozrela a ja som len nadvihla obočie.

„Čo sa ti stalo?“ spýtala sa jej.

„Mne? Nič, prečo?“ prekvapila sa.

„No... teraz si taká... milá. Predtým si nebola príliš priateľská.“

„Vlastne áno. Chcela som sa vám za to ospravedlniť.“ Teraz som sa zatvárila začudovane aj ja. Chcela som jej niečo povedať, no prišla profesorka Sinistrová, tak už sme sa veľmi nemohli rozprávať. Na astronómii som sa dosť nudila, keďže všetko, čo nám profesorka hovorila, som už vedela. Na konci hodiny som unavene zbalila ďalekohľad, pergamen a vliekla som sa spolu s ostatnými do klubovne. Hodila som sa do kresla a sťažka som si vzdychla. Dlho som však v klubovni nepobudla, išla som spať skôr, než obyčajne po astronómii chodievam. Ráno ma zobudila Alison.

„Fin, vstávaj, lebo zas zmeškáš raňajky,“ budila ma.

„Jasné, už vstávam,“ zamrmlala som a vyliezla som z postele. Lenivo som sa prezliekla a dovliekla som sa na raňajky. Jedla som sa však ani nedotkla. Vedľa mňa sedel Dariel, ten chalan, do ktorého som včera narazila.

„Dobré ráno, Fin,“ usmial sa na mňa, keď si ma všimol.

„Dobré,“ odvetila som rozospato a začala som sa rýpať v jedle.

„Vidím, že ešte nie si úplne zobudená,“ nadhodil.

„To máš pravdu, nie som,“ usmiala som sa. Po chvíli ma už prestalo baviť hrať sa s lyžičkou, tak som vstala a išla som si po učebnice. Keď som vyšla z Veľkej siene, zbadala som jedného z Weasleyovie dvojičiek držať sa za ruku s tou černošskou dievčinou, ktorú som videla včera s Fredom. Tentoraz som však nevedela rozoznať, ktorý z nich s ňou bol. Zarazene som ostala stáť na mieste. Z myšlienok ma vytrhla až Alison:

„Fin, poď, rýchlo! Toto musíš vidieť!“ Ťahala ma do klubovne, tak som pridala a naša rýchla chôdza sa zmenila na beh. Vbehla som do klubovne a Alison ma dotiahla do spálne. Našla som ju v dezolátnom stave – všetky moje aj Alisonine veci boli porozhadzované, stránky niektorých kníh boli vytrhnuté. Rýchlo som to upratala a hneď som aj zistila, čo mi chýba – časovrat.

„Prepáč,“ zašepkala Alison.

„Zmizol mi časovrat,“ povedala som a pozrela som na ňu.

--------------------------------------------------------------------------

Ospravedlňujem sa, že som sem pridala túto kapitolku tak neskoro, ale došli mi nápady, tak sa prosím nedivte, že je táto kapitola taká mizerná. Do komentíkov mi kľudne píšte aj kritiku. Ďakujem.

[ » na začiatok « ]