Poviedka:
Pridaná: 11.1.2009, 14:14:57
Čítaná: 2841×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Typ: Fiction
Postavy: Vyšetrovateľ Verl Lemin
Stručný dej: Poviedka o kráľovstve s veľmi zvláštnou kliatbou.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Part One...

„Je to vec Kráľovnej! Keď nechce aby ostatok vedel o prekliatí jej štátu, tak to vedieť nebude. Nemôžeme si predsa nasilu vynútiť právomoc odvolania toho!“

„Vyzerá to, akoby ste boli na jej strane. Akoby ste verili tým jej nezmyslom.“

„To nie sú nezmysli, je to Lucretia. Hádam si nedovolíte popierať jej slová. Slová Kráľovnej sú ako zákony, nesnažte sa odporovať, Berile!“

„Tak teda prever, prečo Kráľovná hovorí to čo hovorí a prečo to nechce ukázať verejnosti. Jednoducho sa tomu nedá veriť bez dôkazov a bez svedkov.“

„Tak teda dobre. Pôjdem tam a uvidíme čo je pravda.“

............................................................................................

Vyšetrovateľ Verl Lemin cestuje ku Kráľovnej Lucretii 2. Sarobskej, aby preveril, či nový život je skutočnosťou. Na svete je len pár Mágov, ktorým pozostali ešte ich schopnosti. Jeden z nich je i Lord Alabinnus Omee. Pred sedemnástimi rokmi, sa vyryla na povrch nenávisť medzi Bronskom a Fanskom. Tieto dva štáty proti sebe bojovali mesiace a to len kvôli tomu, lebo Fansko prestalo Bronsku dodávať tajné tekutiny, ktoré pripravoval Lord Omee, aby zosilnil svoju vlasť. Vojna sa skončila porážkou Bronského štátu, preto sa dočkali svojho konečného trestu. Omee im daroval Kameň života, ktorý sám zostrojil. Zaniesol ho do Kláštora Sv. Amélie, i keď vedel, že ho s tade budú chcieť dať preč. Bronský obyvatelia sa Kameňa snažili zbaviť, no nevedeli ako. Skúšali ho prehodiť cez hranice, no keď sa o to pokúšali, Kameň im ostal pripútaný na ich dlani. Rôznymi novými vynálezmi, sekerami, zbraňami sa ho snažili zničiť, márne. Kameň ostal v pôvodnom stave a vyzerá to tak, že sa nič nedá robiť. Omee zakázal iným štátom okrem Bronska ukazovať to, čo sám stvoril. Ani jeho javy, ani jeho účinky. Tak sa Bronsko ocitlo v tajnosti. Tí, čo sa pokúšali zistiť, čo sa tam deje, nikdy sa to nedozvedel. Jednoducho, cudzincom z iných štátov nieje povolené odhaľovať vlastnosti kliatby. Omee im dal nový život, no nerátal s tím, že si na to zvyknú a budú to pokladať za dar. Do dnes nikomu nieje známe, čo im Lord Omee dodával cez tie tekutiny, no isté je, že vyšetrovateľ Lemin prekročil brány toho tajného štátu a chystá sa za Kráľovnou, aby zistil aká je pravda. Ak je na svete nový druh života, musí sa schváliť aby mohol voľne existovať.

...................................................................................................

„Vaše Veličenstvo.“

„Čo vás privádza do môjho kráľovstva, inšpektor?“

„Chýri, Vaše Veličenstvo, chýri. Nedá sa u nás nepočuť tvrdenie o novej existencií tu u vás. Po ceste sem som nič iné ako ľudí nevidel, až tak veľmi si to chránite, že to nieje možné zazrieť NeBronským okom?“

„Nie, to nie. Tak aby bolo jasné, mám po krk výrazov ako Nová Existencia, Nový život. Mi sme ľudia, ostatok sú zvieratá, potom rastliny, stromy. Tí nový, ako tomu hovoríte, tých sme nazvali Omeerovia. Jeden Omeer, viacerí Omeerovia, chápete prečo. Ja viem na čo ste tu, inšpektor. Chcete dôkaz, chcete ich vidieť. Nie, nedovolím vám to. Nedovolím to nijakému cudzincovi. Bronsko chráni toto tajomstvo už sedemnásť rokov a nemáme dôvod odkryť ho. Jednoducho sme vojnu prehrali, tak musíme rešpektovať Fanský trest. Môj sluha vás zavedie do jedných z izieb kráľovstva. Vyspite sa, najedzte a ráno pôjdete domov, keďže tu nemáte ˇo robiť. Prajem dobrú noc, inšpektor.“

Tón, ktorým Kráľovná rozprávala, bol taký tajomný a odpudivý. Sluha Lucretii odviedol Lemina do jednej z mnohých izieb toho chrámu. Bolo to tam nádherné. Po stenách izby starožitné obrazy, na oknách čisté závesy, ktoré pri prievane vetra napĺňali izbu sladkou vôňou. Inšpektor si zahryzol kus z králičieho stehna a sadol si na posteľ. Otvoril svoj mohutný kožený kufor a vytiahol si budík. Položil ho na malý stôl vedľa postele, nastavil čas a zaspal.

Prenikavý, piskľavý zvuk sa odrážal od stien izby priamo do Verlových uší. Ten rýchlo načiahol ruku na budík a prudko buchol. Skoré ráno, hodiny ukazovali 2 hodiny letného času. Inšpektor obul svoje teplé domáce papuče, s kufra vytiahol baterku a pištoľ, ktorú si kúpil na mestskom trhu. Otvoril dvere, z vrzgotom vyšiel na dlhú tmavú chodbu. Jediné svetlo bolo svetlo mesiaca, pretínajúce sa cez chrbát závesov. V jednej ruke zažatú baterku, v druhej zbraň, pripravený kedykoľvek zaútočiť sa zakrádal zámkom. Všade ticho, všade tma, len zvuk vetra prichádzajúceho z pootvorených oblokov. Teraz už Lemin stál pred veľkými dvoj-dverami. Pomaly ich tvoril, vošiel dnu stále číhajúc nepriateľa len v tom, ležal na zemi – omdlel.

Otvoril oči, rozhliada sa po komore. Nikde ani stopy, pozrie na hodinky. Ukazujú 2:48. Čo sa stalo, prečo tak rázne spadol?

„Hej!“ hlasne sa ozvalo v komore. Inšpektor nikoho nevidiac otáča sa po komore, hľadá tvora, ktorý sa ozval.

„Hej! Nabudúce daj pozor kam kráčaš ty trpák!“

Zdesený Verl sa pomaly otočil vzad, pozrel na podlahu a tam...TRESK...

...................................................................................................

„Tak čo, pán Verl. Po druhom už samo omdletí mi tu dúfam neodpadnete tretí raz.“

„Čo-, Kde-.“

„Upokojte sa, inšpektor, ste v mojej spálni. V spálni samotnej kráľovnej, sem sa len tak nikto nedostáva.“ Pokojný tón, výrazný úsmev sa objavoval na tvári Lucretii. Prekvapený Lemin hľadel Kráľovnej do očí, nevedel čo má povedať.

„Nemusíte nič hovoriť. Je jasné, že sa mi nikto cudzí o zámku nezakráda tak zavčasu. Odpúšťam vám, i keď pred pár rokmi by vás za to určite dali zatknúť prinajmenšom popraviť. Ehm. Smejem sa z vás, pretože som tu z toľkých ľudí nemala ešte takého, čo by naozaj tak veľmi chcel poznať to tajomstvo a vám sa to podarilo a preto tu u mňa budete na istý čas musieť ostať. Ako ste zistili, po otvorení tých dvoj-dverí ste stúpili na banán. Následne ste spadli a udreli ste si prednú časť hlavy, tým došlo k prvému omdletiu. Potom ste sa nejako pozbierali a dívate sa na banán s údivom, že rozpráva. Druhé odpadnutie. Čo s toho vyplýva? Prekliatie Kameňom Života nám dalo nových priateľov. Inak povedané, to čo vy jete, to tu rozpráva, žije, cíti a je to, čo sám je. Napríklad, zoberte si takého hladného pečeného králika, ktorého ste včera večer jedli. Odhryzne si kus zo seba a hneď mu to aj dorastie. To je ich kolobeh života no sú aj taký, ktorý to nejak prestali robiť a majú potrebu jesť druhé jedlá.“

„Počkať, o čom to celý čas-. Znamená to, že akože tu jedlo...žije?“

„Nie tak celkom, jedlo žije len vtedy, keď to jedlo naozaj jedlom urobíš. Sám si uvaríš, sám si vytvoríš ďalšieho príbuzného. Natri si bochník s maslom a budeš mať svojho miláčika.“

„Ale ćo potom jete vy, keď oni žijú?“

„Mi jeme jedlo také, ktoré vieme, že žiť nemôže. Zoberme si toto jablko.“ Kráľovná zobrala jedno z hŕbu jabĺk v drevenej miske.

„Tieto jablká nemôžu žiť, pretože nie sú od nás. Nie sú z Bronska. Jedlo, ktoré môžeme mi ľudia jesť, tu nájdeme zriedka, musia nám jedlo dovážať. Jedlo spracované inde, nieje kliatbou napadnuté. Už rozumiete?“

„Áno, asi áno. Dokedy ma tu chcete držať?“

„Dovtedy, kým nepochopíš, že to nikomu nemôžeš vyzradiť, dovtedy kým si na nich nezvykneš a kým nás začneš chápať.“

„Posledná otázka, ako, že ich cudzinci ako ja, nevidia len tak na ulici?“

„Každé jedlo, teda už nie jedlo. Každý Omeer vie cudzinca rozpoznať, cíti z neho iný štát, preto sa neukazuje a robí sa normálnym jedlom i keď nieje možné ho jesť.“

„Dobre, chápem, ďakujem.“

„Oddýchnite si inšpektor, čaká vás celkom nový život, na aký ešte nieste vôbec zvyknutý. Bude to zábava, sú to ako ľudia, nezabite ich a nejedzte.“ Usmiala sa a odišla zo spálne.

Verl ostal v pomykove. Nakoniec je to pravda. No dokedy to ostane kliatbou. Dokedy o tom nik nebude vedieť, Bude to tak naveky? Je Lord Omee taký bezcitný?

[ » na začiatok « ]