Kapitola:
Pridaná: 4.1.2009, 22:49:57
Čítaná: 4203×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sally Biedlerová, Sirius Black, James Potter, záškodníci, Kim Hangtonová, Daphné Randleová
Stručný dej: Príbeh mladej Bystrohlavčanky Sally, ktorá si neustále kladie otázku, či je Sirius Black jej životnou láskou. Až na moje vymyslené postavy alebo nepodstatné udalosti sa táto poviedka drží faktov a dátumov z originálu od JKR.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Vlak nových priateľstiev 2 » Triediaca ceremónia 3 » Daphné a list 4 » U riaditeľa 5 » Lietanie 6 » "Ale mne nič nenapadá!" 7 » Darček k narodeninám 8 » Čakanie 9 » Otrávené 10 » Preplnené ‚krídlo‘ 11 » Čo sa stalo na Halloweenskom večierku... 12 » Rozhovory o láske 13 » Sen, pavúk a Jessie 14 » Smútok a smiech 15 » Ako čas plynie... 16 » Posledná kvapka 17 » Oheň

je to neuveritelnee, ale je to fakt! donutila som sa napisat kapitolu! a celkom taku zaverecnu... ale len prvej serie, bacha na to! este sa ma nezbavite!

dufam, ze je dostatocne zazivna, dostatocne dlha, dostatocne dobre napisana, fakt som sa snazila aaa objasnime si jednu vec... v minulej kapitolke si daphne s kim premenili charaktere....len aby sa nezabudlo ;) takze dobru chut...

___________________________________________________________*

Remus Lupin sedel na posteli v nemocničnom krídle. Tvár mal posiatu čerstvými, ale aj starými jazvami a ustarosteným výrazom. Už týždeň odtiaľ nevyšiel. Nie preto, že by bol vážnejšie zranený, ale preto, že sa bál. Bál sa, že ľudia sa budú vypytovať, čo sa mu stalo a to nechcel. Zopár ľudí, čo boli za ten týdeň v krídle sa už začali o neho zaujímať, no na nič neprišli(veď skúste prísť na to, čo sa stalo druhákovi na strednej čarodejníckej škole a ešte, keď ho ani nepoznáte). Ani jeho najlepší priatelia to nevedeli. Bolo to veľmi nebezpečné. Či už pre nich, alebo pre neho. Nikto by sa nemal dozvedieť pravdu o ňom.

Remus si čítal knižku transfigurácie, keďže potreboval ako tak dobehnúť učivo(ikeď v jeho prípade to nebolo veľmi obtiažné). Z času na čas sa pohmýril na posteli, keďže sa mu už nechcelo tam ležať, no na postavenie aj tak ešte nemal dosť síl.

Zrazu však začul kroky. Potichu sa približovali k jeho posteli, ale keďže okolo vedľajšej postele boli závesy, nemohol vidieť kto to je. Pre istotu odložil knihu a narovnal sa na posteli. Už mu bolo jasné, že tí, ktorí sa približovali idú buď za ním, alebo k posteli vedľa. Obe postele boli totiž na konci krídla, oddelení od začiatku krídla.

Tušil, kto to môže byť, ale radšej nechcel, aby to boli tie osoby, ktoré mal na mysli. Tak úporne nechcel, aby to boli oni...

„Ahoj, Remus!“

„Čau, kamoš!“

Mal pravdu. Sirius a James sa trochu nesvoji pristavili pri jeho posteli. Drobná ľútosť voči Remusovi sa im odrážala v očiach(aj keď, to pre nich bolo dosť nezvyčajné).

„Ahojte,“ odvetil im trochu pridusene. Trošku ho rozhodil ten ich pohľad.

„Tak ako? Že vraj si tu ešte poležíš,“ začal James a na Remusovo počudovanie začal nervózne prešľapovať na mieste. Sirius ho zatiaľ mĺkvo sledoval.

„Už mi je lepšie, ale ešte také tri dni na zotavenie určite potrebujem.“

„Takže ešte tri dni máme pustenú uzdu, James, potom prichádza dozor,“ pokúsil sa zavtipkovať Sirius, no v tejto zvláštnej situácii to nebolo práve na mieste. Jamesom ani netrhlo, len pozoroval kraj Remusovej postele, no Remus sa trochu pousmial.

Bol to síce predstieraný úsmev, no predsa len bol. V takejto situácii, v ktorej sa ocitol sa nikdy nevedel poriadne uvoľniť a odreagovať. Stále len dúfal, aby sa nič nestalo a nikto sa nič nedozvedel.

„Kde je Peter?“ opýtal sa, aby nestála reč.

„Peter? Musí sa učiť. Keď mu nepomáhaš, ide mu to dosť ťažko,“ vysvetľoval James. Poriadne si Remusa pritom prezrel.

„Deje sa niečo?“ nechápal Remus. Toto nebolo ich normálne chovanie. „Obvykle ste plní života, no teraz sa správate, akoby niekto umrel!“

„Nikto síce neumrel, no ďaleko od toho to nemá,“ odvetil Sirius hlasom, z ktorého bolo cítiť strach a nie zvyčajnú pýchu a ľahostajnosť.

Remus spozornel. Už to bolo príliš divné. Hneď ako prišli boli zvláštni a ešte keď takto hovoria, tak sa určite muselo niečo stať. Mal nepríjemné tušenie, že vie o čo ide.

Záves na vedľajšej posteli sa badateľne pohol. Remus pochopil, že osoba, ktorá tam leží je hore a počúva.

„A má to niečo spoločné so mnou?“ opýtal sa Remus nervózne, aj keď vôbec nechcel počuť odpoveď, ktorú už aj tak tušil.

James prikývol. Vzápätí si nervózne prehrabol vlasy a pritiahol si stoličku k Remusovej posteli. Sirius ostal stáť.

-Vedia to? Nie, nie, to nie je možné, veď ako by to zistili? Veď ma predsa nemohli sledovať, na to by Pomfreyová došla… Jedine… NEVIDITEĽNÝ PLÁŠŤ! Ako som mohol zabudnúť? Sakra! To už mohli zistiť bez problémov…- hovoril si Remus v duchu a bol čím ďalej, tým viac neistejší.

Keď Sirius zachytil jeho nervózny výraz tváre, vedel, že mu asi dochádza o čom hovoria. „Takže je to naozaj pravda? Si… si vlkolak?“

James zrazu vyzeral skutočne zeleno a Sirius sa ani nepohol, keď očakával istú odpoveď.

Remus pozrel na svojich priateľov. V ich očiach videl jasnú hrôzu, ale aj niečo viac. Niečo ako dobrodružstvo, alebo príležitosť(no v Jamesových očiach skôr videl jeho obed).

Záves na vedľajšej posteli sa zas nepokojne zahmýril, no zachytil to len Remus.

„Takže asi áno,“ skonštatoval James a načiahol sa po Remusov pohár tekvicového džúsu, čo mal na nočnom stolíku. Hneď ako si hltavo odpil začal žmoliť Remusovu prikývku.

„Prečo si nám o tom nepovedal?“ trochu sklamane sa opýtal Sirius. Strach z jeho očí sa každou minútou vytrácal. Pochopil, že Remus nie je v tomto momente nebezpečný.

Remus bol stále prekvapený, a tak odpovedal až po chvíli. „Kvôli vašej bezpečnosti samozrejme… bolo by to pre vás riskantné, ak by ste to vedeli… Veď to vie aj tak dosť málo ľudí.“

„A teraz ešte plus ďalší dvaja blázni,“ povedal stále zelený James. Sirius sa naopak už začal opäť dostávať do svojej kože.

„Ale ako je to vlastne možné? A odkedy si už… no vieš čím,“ stále s väčším záujmom sa pýtal Sirius.

„Vieš, je to dosť ťažké. Ešte stále som sa s tým nevyrovnal a nie som zvyknutý hovoriť o tom nahlas. A už vôbec nie TU, kde to môže hocikto počuť,“ odpovedal Remus s ústupom a slovo hocikto počuteľne zvýraznil.

„Ale…“ namietal Sirius.

„Sirius, prosím,“ Remus sa znažil zabudnúť na to a prejsť radšej na inú tému, „možno niekedy inokedy. Teraz určite nie!“

„Sirius, poslúchni ho! Nesnaž sa ho naštvať, lebo cez spln ťa zožerie,jak keď trol zožerie vtáčika,“ vyhŕkol James a nechápavo sa zasmial na vlastnom suchom vtipe.

Remus ho chvíľu pozoroval, ako žmolil jeho prikrývku, no potom mu ju prudko vytrhol.

„Ale potom niekedy… sľúb, že to vysvetlíš!“ naliehal Sirius. James sa zatiaľ mračil na Remusa a pre zmenu si začal žmoliť habit.

„Možno,“ príkro odvetil Remus. „ale teraz to už naozaj nerozoberajme, nemám to rád! Radšej mi povedzte, čo som zameškal!“

„Veď dobre, dobre… Môžeš nám veriť, my vieme udržať tajomstvo,“ dohováral mu James. Farba sa mu do tváre začala konečne vracať, keď už prešli na inú tému, ako je téma vlkolak. „Ani Petrovi sme to radšej nepovedali, ten by to musel aspoň niekomu povedať a už by sa to šírilo! A možno by to ani nepredýchal!“

-Možno si myslia, že to nikto nevie, no práve to prezradili celému krídlu,-rozhorčoval sa Remus v duchu. Vedel aj, kto je za závesom a to ho desilo ešte viac. „Fajn, ďakujem. Tak teda čo bolo v škole?“

Sirius pohodil mrzuto hlavou, keďže Remus nechcel pokračovať. „Nič, alebo lepšie povedané nuda. Nedá sa na čo pozerať, keďže Hangtonka nechodí na hodiny.“

„Vážne?“ opýtal sa Remus s predstieraným záujmom. „Čo také sa jej stalo?“

„Nikto nevie. A Biedlerová a Randleová, ktorá je v poslednom čase skutočne divná, nechcú nič povedať,“ sťažoval sa James, akoby mu Kim chýbala, „vlastne zmizla v ten večer, ako si... no veď vieš, ako si bol vlkolakom!“

„Pssst!“ zahriakol ho Remus a rozhorčene si dal prst pred ústa.

„Psstkaš preto, že povedal vlkolak, alebo že si jej fakt niečo urobil?“ začal zabŕdať Sirius a neodpustil si ani úškľabok. Aj na Jamesovej tvári sa vyčaril veľký úsmev, keďže tá predstava sa mu zapáčila.

Záves sa opäť nepokojne zahmýril. Remus z toho začínal stácať nervy. A James a Sirius tomu veľmi napomáhali.

„Nič o nej neviem,“ odvetil Remus a znepokojene si opravil vankúš za chrbtom.

James sa stále prefíkane usmieval. „Podľa mňa zdrhla,“ pyšne nadhodil James, „proste sa ma bojí a bojí sa aj konkurzu!“

Remus sa nepríjemne zasmial. „A nebodaj máš pre ňu už niečo prichystané?“

„Ešte nie, ale bude to kruté.“ V Jamesových očiach sa mihla krutosť.

„Veď čo iné by sme od teba mali čakať, zlatko?“ zaškeril sa Sirius a vzduchom poslal Jamesovi pusu.

„Vďaka, miláčik!“ James predstieral zaľúbenie a chytil vzdušný bozk.

Remus nad nimi len krútil hlavou. -Prišli so smrťou v očiach a teraz si tu posielajú vzdušné bozky! V nich sa človek proste nevyzná!-

„A čo si to hovoril o Daphne?“ prerušil Remus Jamesove a Siriusove zaľúbené pohľady.

James sa uvedomil a zas si prehrabol vlasy. „No, v poslednom čase, alebo lepšie povedané, v poslednom týždni je akási divná. Proste z nej už to niečo okuzlujúce nevyžaruje. Takú sme ju prvýkrát videlu v ten večer, keď... no vieš, a vtedy bola ešte plná optimizmu. Dnes však bola úplne tichá a smutná. Len sedela a pozerala do blba. A Biedlerová sa tiež zdala byť akási strnulá!“

„Najprv sme si mysleli, že Hangtonka umrela, ale potom mi Sally naznačila, že je v poriadku a je taká kvôli niečomu inému,“ pokračoval Sirius a jemne sa zapýril.

James aj Remus už boli zvyknutí na toto jeho správanie, a tak len s úškrnom na seba pozreli.

„Mal by si sa na ňu vykašľať, kamoš! Len sa s tebou zahráva. Ver mi, ja to poznám!“ presviedčal ho James a rozvalil sa na stoličke ako najväčší frajer a lámač sŕdc.

„Tak po prvé, nič s ňou nemám a po druhé, to mám brať radu od chalana, ktorý už ako jedenásťročný balil jednu babu a tá ho dodnes neznáša?“ opýtal sa Sirius a James mierne zahanbený mu uhýbal pohľadom. „Fakt sme len kamoši!“

„Občas to tak nevyzerá!“ zahundral James. „A ona mi občas príde strašne namyslená, a že chce chalana len aby sa mohla predviesť.“

„Sally?“ naraz sa opýtali Sirius a Remus s úškrnom.

„James, nežiarliš ty na ňu náhodou?“ Sirius sa začal smiať.

„Mám svoj názor,“ urazene odvetil James, no na jeho tvári sa črtal úsmev.

„Inak, Rem, pýtala sa na teba tá malá Alex,“ s obrovským úsmevom rozprával Sirius, „ale trochu nevedela pochopiť, že sa voláš Remus. Niekto jej totiž natáral, že sa voláš James.“

„Skoro ma vystrelo, keď k nám pred týždňom pribehla ako hyperaktívna veverička a pýtala sa na ´pekného Jamesa´! Normálne som sa jej bál!“ hovoril James a akože ho striaslo.

Remus ešte poriadne nevedel, ktorá to je a tak len s hrôzou načúval. No úškľabok z Jamesa ho neminul.

„Čo sme mu to ešte chceli povedať, James?“ opýtal sa Sirius, ktorý si nevedel spomenúť na ďalšie témy, ktoré chceli Remusovi rozpovedať.

„Popravde sme sa ho len chceli spýtať na to... no vieš. Netuším či si mu chcel niečo povedať okrem toho...“

„Ale hej, niečo som chcel. Len neviem čo,“ premýšľal nahlas Sirius a pohrával sa so svojimi tmavými kučerami.

„Tipujem, že určite niečo s babami!“ nadhodil Remus s úsmevom.

„No jasné, moja obľúbená sesternica je tehotná!“ s úsmevom povedal Sirius.

Remus sa náhle zarazil. „Ty máš obľúbenú sesternicu?“

„Hej, jednu. Volá sa Andromeda a teraz bude ďalší, snáď dobrý prírastok do rodiny od nej.“

„Len tak náhodou, nie je tá celá vaša família zlá? Teda až na teba?“

„Až na mňa a Andromedu. Obidvoch nás neznášajú, pretože nie sme ako oni. Ja chodím do Chrabromilu a Meda sa vydala za mukla,“ vysvetloval Sirius. Po prvýkrát bolo vidieť, že sa mu o rodine hovorí ľahko a bez nenávisti, keď tam mal aspoň jednu spriaznenú dušu.

„Ach, tak. A ja som dúfal, že si jediná čierna ovca rodiny,“ uškrnul sa James a štuchol Siriusa do ruky.

Sirius nahodil kyslý úškľabok. „Prepáč, sklamem ťa.“

„Tak chlapci, návšteva sa skončila! Boli ste tu už dostatočne dlho, aby ste stihli povedať všetko čo ste mali na srdciach, takže prosím, nechajte pána Lupina už oddychovať!“ zavelila madam Pomfreyová prísnym hlasom, keď k ním rýchlim krokom docupitala.

„Ale madam Pomfreyová, dnes vám to veľmi pristane!“ James nahodil povestný, zatiaľ nie príliš účinný, zvádzajúci pohľad.

„Hneď von!“ zavelila ešte prísnejšie.

„Ale madam Pomfreyová, veď sme tu neboli dlho...“

„Prišli ste neskoro, keď sa už končia návštevné hodiny, takže ma to naozaj nezaujíma. Pán Lupin musí oddychovať! Takže odídte, prosím!“ V očiach madam Pomfreyovej sa už črtal neskutočne nebezpečný hnev, takže sa Sirius s Jamesom napokon zodvihli.

„Tak sa maj, kamoš!“ pozdravil sa James a kývol hlavou. Stoličku, na ktorej sedel, vrátil na svoje miesto.

„Čau, Rem,“ usmial sa Sirius a nebadane žmurkol, „zajtra asi prídeme znovu!“

„No to sa teda teším,“ zahundrala si madam Pomfreyová a spolu so Siriusom a Jamesom odkráčala.

Remus si zhlboka vydýchol. Nemyslel, že to tak rýchlo pochopia a budú sa s ním normálne baviť. Očakával, že sa mu aspoň mesiac budú vyhýbať.

Akonáhle bol kľud, závesy na vedľajšej postely sa prudko rozleteli.

„Však žartovali!“ prekvapene vyštekla Kim upierajúc svoj nezvyčajný pohľad na Remusa.

„Domysli si!“ Remus nebol práve dvakrát nadšený, že sa to Kim dozvedela.

„To sa nedá, nemôžem racionálne rozmýšľať, keď som víla! Tá krása a všetko mi zatieňujú mozog!“ vyhlásila Kim a naštvane pozrela na svoje ešte stále strieborné vlasy. Ani ona už týždeň nevyšla z krídla, no narozdiel od Remusa sa ani nikomu neukazovala na očiach, keďže mala stále zatiahnuté závesy okolo postele.

„Asponže to...“

„Ale nie! Remus, prestaň! Fakt si vlkolak?“

„Nemusela by si to kričať na celé krídlo!“ zasyčal Remus cez zaťaté zuby.

„Tak prepáč! Ale je to divné, proste divné. Taký fajn chalan a taká obluda je z teba!“

„Ty naozaj dokážeš človeka povzbudiť...“

Kim prižmúrila oči, akoby sa chcela sústrediť a rýchlo odvetila: „Teraz ma nemôžeš brať vážne, čo nevidíš, čo so mnou je?“

„Vidím a popravde, možeš si za to sama. Taká múdra baba a taká sprostá víla je z teba,“ zatiahol Remus ironicky a hodil letmým pohľadom po Kim, ktorá sa nepokojne hmýrila na posteli.

„No, dobre, tak som sprostá, ale niektoré veci mi ešte dochádzajú. Napríklad teraz mi už všetko okolo teba dáva zmysel.“

„Tak to som teda vážne poctený, že si si ma všímala o niečo viac ako ostatných,“ uškrnul sa Remus. Keď bola Kim vílou, naozaj sa s ňou nedalo normálne porozprávať. Radšej by básnila o líčidlách a peknom oblečení, ako o učení a kúzlach, ktoré predtým s takým nadšením rozoberala. Popravde, toto prebrala od Daphne. Odkedy si vymenili charaktere, Daphne chodila viac-menej neupravená a bez toho jej šmrncu. Zato Kim bola neskutočne nešťastná, že musela celé dni ležať v jednom a tom istom nevkusnom pyžame. A Sally by si pri nich najradšej hlavu otrieskala o najbližšie dvere. Posledné dni už do krídla ani nechodila, keďže nemohla strpieť Daphninu pesimistickú náladu a Kimine narážky na jej oblečenie. S výmenou sa skoro všetky ich vlastnosti v podstate zdvojnásobili alebo dvojnásobne klesli. Daphne nie aby neznášala Jamesa ešte viac, ako Kim, ona by sa s ním dokázala aj normálne porozprávať. Ale za to, Kimin záujem o metlobal sa u Daphne absolútne neprejavoval. U Kim sa vystupňovali všetky puntičkárske vlastnosti Daphne na úplne maximum(takže Kimina posteľ a všetko naokolo bolo v najlepšom poriadku), ale za to jej slabé zdatnosti v učení klesli dosť nízko.

„Vieš, kto by si ťa nevšímal, keď si každý mesiac bezdôvodne mizol a ešte ku všetkému si tak zlatý,“ hovorila bezstarostne Kim a ani si neuvedomila, ako zvláštne to vyznelo.

„Asi ťa vážne nebudem brať vážne,“ odvetil Remus mierne zarazený a radšej sa zapozeral do knihy, ktorú si pred chvíľou otvoril. „Ako dlho si tu ešte poležíš, prosím ťa? Aby som vedel, či sa náhodou nemám uzdraviť rýchlejšie.“

„Madam Pomfreyová hovorila, že príprava toho môjho elixíru trvá dlhšie, keďže v Británii nerastú niektoré rastliny, ktoré tam treba, ale variť sa to potom má len tri dni. Tak možno už zajtra odtiaľto vypadnem!“

„No, konečne!“ zamrmlal si Remus a nebadane sa pousmial.

„Čože?“

„Ale nič,“ odvetil Remus rýchlo s predstieraným trpezlivým úsmevom.

„Zhasíname!“ ozval sa zvučný hlas madam Pomfreyovej odniekiaľ odpredu. Remus si ani neuvedomil, že bolo tak neskoro a vyľadene zavrel knihu, z ktorej nestihol prečítať ani stránku.

Kim si prehnane vzdychla a ešte si premerala Remusa. „Tak dobrú teda. Dúfam, že sa cez noc nezmeníš!“

„Tak toto z teba hovorila prehnane zvýšená blbosť od Daphne. To by normálne Kim fakt nepovedala!“ zhodnotil Remus a ľahol si, dúfajúc, že rýchlo zaspí.

„To beriem ako kompliment!“ pousmiala sa Kim, zrejme nechápajúc, akú blbosť považuje za kompliment a rýchlim pohybom zastrela závesy. Remus nechápavo pokrútil hlavou a zavrel oči.

Bol chladný októbrový večer. Dievčatá sedeli v spálni. Teda až na Kim, ktorá sa nervózne prechádzala po izbe. Už bola opäť vo svojej koži, veď už aj prebehlo niekoľko týždňov od jej rozhovoru s Remusom. Nervózna bola kvôli inej veci. Bol to totiž večer pred náborom do bystrohlavského metlobalového družstva a mala pocit, že nebola dostatočne pripravená. Sally ju a jej netrpezlivé chodenie dokola už prestala vnímať úplne a zahĺbila sa do svojej knihy, no Daphne sa nevedela poriadne sústrediť a tak občas na Kim chvíľu pozerala.

-Už aby bolo zajtra večer,- pomyslela si Sally a trošku prisilno prevrátila stránku na knihe, až ju skoro vytrhla. –Aj keď je už normálna, toto naozaj nie je normálne! Strachovať sa pre nejaký sprostý šport, aj keď víťazstvo má istotne zaručené!- Aj keď to už bolo zopár týžďňov dozadu, čo sa premenili naspäť, Sally mala ešte stále občas ťažké srdce na Kim. A tým, že sa neustále strachovala o metlobal sa to len stupňovalo. Nebol deň, aby Kim nespomenula, že niečím si nie je istá v metlobale, a to Sally neuveriteľne prekážalo. Myslela si, že keď sa Kim unormálni tak sa s ňou bude dať aj porozprávať, no opak bol pravdou.

„Myslíte, že zvládnem tú prekážku s dvomi dorážačkami?“ opýtala sa nervózne Kim a zahľadela sa na Sally, ktorá sa ovládla natoľko, aby knihou o niečo netresla.

„Určite nie, Kim!“ zasyčala Sally nepríjemne sarkasticky. „Podľa mňa, totiž ani nevysadneš na metlu od samého strachu!“

„Ale, Sally! Trochu podpory by postačilo,“ odvetila jej Kim s poučujúcim hlasom, no veľmi sa nad tým nezamýšľala, keďže neustále premýšľala nad všetkými obrátkami.

„Kim, a čo James? Aj jeho si zahrňovala do svojich plánov?“ opýtala sa Daphne bez chuti na rozhovor, ale bola príliš nesústredená, aby sa učila.

„Aj hej. Mám nejaké obranné kúzla a prútik budem mať stále so sebou. Jemu som neprichystala nič, to sa uvidí podľa toho, čo spraví on mne,“ mumlala Kim a začala skúšať nejaké manévre na neviditeľnej metle.

„Kim, prosím ťa, už s tým prestaň! Víťazstvo máš jasne vo vrecku! Ak ťa teda James zajtra nestihne ešte pred konkurzom zabiť,“ rozčúlene hovorila Sally a vrhla sa do kúpeľne na večernú hygienu.

„Ďakujem za prejavenú dôveru,“ hovorila Kim mierne ironicky, „no treba uvážiť všetky faktory. Napríklad počasie a...“

„Počasie si si preberala už trikrát,“ zaštebotala Daphne a hľadala pyžamo.

„Ale aj tak!“

„Jediné, čo teraz vážne potrebuješ, je spánok!“ zakričala Sally z kúpeľne skoro až varovne. „Nie je možné, aby si to pokazila, keďže si si všetko do bodky preberala najmenej päťdesiatkrát!“

Kim chvíľu premýšľala a potom prikývla. „To sa zdá byť rozumné.“

„Hurá,“ zatiahla Sally a o chvíľu vybehla z kúpeľne a skočila do postele pripravenej na spanie. „Tak teda dobrú. A opováž ešte buntošiť!“ A sfúkla svoju sviečka na nočnom stolíku.

Daphne na chvíľu tiež vbehla do kúpelne a tiež sa rýchlo nasáčkovala do svojej vyhriatej postele. „Choď, už spať! Tým, že sa budeš naďalej prechádzať nejaké nové triky neobjavíš!“

„Fajn!“ povedala Kim v už iba mierne osvetlenej izbe a aj ona sa pobrala pripraviť sa na spánok.

Ako sa dalo čakať, počasie nebolo príliš prívetivé a dosť fučalo. Našťastie nepršalo, len bolo zamračené. Hneď ako sa Kim ráno zobudila, spravila si nový plán podľa počasia. Skutočne mala všetko perfektne premyslené, bolo vidieť, že jej na tom záleží.

Aj keď by sa zdalo, že Kim s jej povahou bude absolútne vyrovnaná a pokojná, nestalo sa tak. Tvár mala bledú a kolená sa jej triasli. Odkedy už nebola vílou, zmenila sa. Jej povýšeneckosť a sebaistota boli akoby zatlačené do jej vnútra. Popravde vyzerala dosť ako Daphne. Taká ustráchaná ešte skutočne nikdy nebola.

„Kim, si v poriadku?“ opýtala sa Sally neisto, keď sledovala Kim ako sa kymácavo plaholčila k metlobalovému ihrisku. „Vyzeráš, že za chvíľu budeš vracať!“

„Som v pohode,“ odvetila Kim priškrtene a v tom sa potkla o vytŕčajúci kameň.

Sally s Daphne sa na seba neurčito pozreli.

Keď prišli na ihrisko, ešte ostávalo asi desať minút do začiatku konkurzu. Sally s Daphne si išli sadnúť na tribúny a Kim sa odobrala do šatne pre družstvo. Ešte predtým jej však popriali veľa šťastia, ktoré bude zrejme potrebovať, aby sa nezosypala.

„Myslím, že nie je vo svojej koži,“ zhodnotila Daphne sucho. Rukami sa opierala o lavicu za nimi a trochu zvláštne pozerala po celom ihrisku.

Sally sedela s hlavou v rukách. „Najhoršie bude, ak sa tu James objaví. Nemyslím, že je Kim práve v takej forme, že by mu dokázala vzdorovať.“

Daphne prikývla. „A myslíš, že vôbec príde?“

„Tak to naozaj netuším. Musíme sa len spoliehať na to, že ako druhák nezvládne veľa ťažkých zaklínadiel,“ povzdychla si Sally. Daphne zas prikývla.

Chvíľu sedeli ticho. Už očakávali začiatok konkurzu. Zväčša však stíhači idú až na konci, takže si ešte počkajú. Obe však sledovali celé ihrisko a očami hľadali Jamesa, alebo hocikoho iného, kto tu byť nemal. Aj keď sa už konkurz začal, nikoho, ani nič podozrivé nevideli a tak prestali dúfať, že by sa tu mohol ukázať.

-Aspoň, že tu nerobia bordel. Ale stále mi nejde do hlavy prečo tu James nie je. Keď hovoril, že Kim niečo urobí, myslel to smrteľne vážne! Tak potom kde je?- nechápala Sally. V hlave jej vôbec nešlo dokopy, prečo sa nič nedeje. Nevidela ho totiž ani na raňajkách. A ani Siriusa a Remusa. Len Peter sa tam krútil ako potkan okolo starších žiakov.

Trvalo dobrú hodinu, kým sa na radu dostali stíhači. Kim ešte k tomu nešla ani prvá a ešte aj začalo mrholiť. Keď sa už konečne ukázala, aj z diaľky bolo vidieť, aká je bledá. Sally sa aj zdalo, že vidí, ako sa trasie.

„Tak snáť to bude bez problémov,“ povedala Daphne a narovnala sa, aby lepšie videla.

Hneď ako to povedala sa na tribúne oproti nim zjavil James a jeho podliezavý slizký úsmev.

„Tak asi nie!“ pokrútila hlavou Sally a siahla si do vačku, aby mala nachystaný prútik, keby sa niečo stalo. Bolo to síce dosť na nič, ale istota je istota.

Obe sa urýchlene pozreli na Kim, ale tá si nanešťastie Jamesa nevšimla.

Ozval sa prenikavý zvuk píšťalky a Kim vyletela nahor. Na metle sa cítila oveľa uvoľnenejšie a pri pocite vetra vo vlasoch sa jej začala vracať farba do tváre.

Počas prvých päť minút sa jej darilo veľmi dobre(teda oproti tým, čo boli pred ňou si počíňala výborne) a James sa len šialene usmieval, no nič nerobil a pozoroval každý jej pohyb.

Až o ďalších päť minút neskôr sa začal mrviť, a vyzeralo to, ako keby niečo vyťahoval z vačku. A Sally aj Daphne bolo jasné, že vyťahuje prútik, aby spáchal nejaký nekalý čin.

Kim mala práve za úlohu prechádzať obručami s dvoma dorážačkami za chrbtom a sledovať ohnivú strelu, keď na ňu James(ktorého si pravdepodobne stále nevšimla) namieril prútik a niečo vyslovil. Najprv sa zdalo, že sa nič nestalo, ale keď sa začal prefíkane usmievať, dievčatá hneď začali pozerať po Kim a hladať nejaké zvláštne veci, čo by sa jej mohli práve diať. Cez zamračené počasie sa to hľadalo dosť ťažko, ale keď koniec Kiminej metly začal blkotať, už len slepý by si to nevšimol. Keď si to všimla aj Katherine Willingsová, kapitánka bystrohlavského metlobalového družstva, ihneď zapískala, aby Kim zletela dolu, ale v zápale rýchlosti to Kim nepočula a naďalej letela s horiacou metlou.

Až keď začala metla dymiť a nepríjemne smrdieť, Kim sa otočila a opäť strašne rýchlo zbledla. Už nedávala pozor na obruče ani dorážačky, len sa pokúšala vytiahnuť si prútik a niečo s ním spraviť. Prestala metlu kontrolovať a nechala sa unášať silným vetrom, ktorý ju o chvíľu zaviaľ preč z ihriska a preletela dievčatám ponad hlavy.

„KIM,“ kričala na ňu Sally, keď k nim bola najbližšie, „ZLEŤ DOLU!“

No Kim ju nepočula a rútila sa stále ďalej a ďalej od ihriska. Katherine Willingsová zrejme vycítila vážnosť situácie a za chvíľu aj ona veľmi rýchlo preletela nad hlavami Sally a Daphne, ktoré sa už vystrašene pozerali, ako Kim bojuje s ohňom, no neúspešne. Nedarilo sa jej žiadne zaklínadlo a oheň sa nebezpečne šíril metlou čoraz bližšie k nej. O chvíľu prilietal na pomoc aj jej brat David. Katherine sa pokúšala Kim zastaviť alebo aspoň ju presvedčiť aby stála na jednom mieste, aby mohla ukončiť zaklínadlo, no Kim zjavne spanikárila a točila sa s metlou stále dokola. Kebyže to skutočne nie je nebezpečná a hlavne smrteľná situácia, bolo by to aj vtipné. A pre Jamesa to bolo vtipné tak či tak. Keď na neho Sally rýchlo pozrela, krčil sa v rehote a nenormálne ním triaslo. Sally vtedy k nemu pocítila neskutočný nával hnevu a nesympatií. Chudera Kim tam skoro bojuje o život a on sa rehoce! Naozaj to nebolo také vtipné, ako sa Jamesovi zdalo.

Po nejakom čase, keď boli na scéne aj Katherine s Davidom sa veci zlepšili. David chytil predok Kiminej metly v snahe udržať ju aspoň chvílu na mieste a Katherine zamierila prútikom na oheň a nejakým zaklínadlom ho uhasila. Potom s ňou veľmi opatrne zleteli dolu, keďže sa zrejme Kim niečo stalo. Dievčatá ihneď zbehli za nimi a s nimi aj všetci čo boli na tribunách a po okolí a videli čo sa stalo. Teda až na Jamesa.

Hneď ako dobehli, videli, že Kim sedí na zemi a celá sa trasie. V očiach nemala paniku, ale skôr nenávisť a hnev. Nevyzerala byť nejako zranená, ale keď sa pozreli na jej ruku, hneď pochopili. Mala ju celú červenú až čiernu a rukáv jej habitu bol mierne spečený. Keď prútik nefungoval, zrejme sa snažila oheň uhasiť rukou.

„Ja ho zabijem! Ja ho zabijem!“ opakovala stále dokola a neustále sa triasla. Jej výbušnosť sa zrejme dostala konečne na povrch.

„Kim, kto to bol?“ pýtal sa David, ktorý pri nej klačal a pokúšal sa ju upokojiť, no bez výsledku.

„To je teraz jedno, potrebuje ísť do nemocničného krídla!“ skríkla na neho Daphne a zrejme chcela Kim postaviť na nohy, ale nedarilo sa jej to. David len ticho prikývol a pomohol jej zodvihnúť Kim, ale tak aby sa nedotkol popálenej ruky. Kim si cez ten hnev zrejme nevšímala bolesť, len neustále hovorila, ako Jamesa zabije.

Sally si ani nevšimla, kedy sa tam zbehlo toľko ľudí a tak si museli cestu rozrážať, aby mohli prejsť.

„Sakra, uhnite!“ okríkla ich Katherine, keď sa ľudia nevedeli poriadne poposúvať aby spravili miesto pre Kim a Davida, ktorý jej pomáhal ísť.

Nanešťastie si museli prejsť dobre dlhú cestu, keďže Kim vyletela z ihriska a museli celý areál obiehať.

Keď už boli pred ihriskom Sally, sa naklonila k Daphne: „Hneď za vami dobehnem!“ povedala a rýchlo odbehla. Daphne už len videla, ako sa opäť náhli k tribúnam.

-Ten imbecil! Idiot! Hajzel! Smrdutý nafúkanec!- nadávala v mysli Sally a pokúšala sa prísť na čo najviac nadávok, aby zmiernila hnev. –Magor! Vol! Debil jeden sprostý!- Vzalo ju to. Veď predsa jej kamarátka mohla veľmi ľahko zhorieť a on sa na tom ešte pekne zabával. Ešteže tam nebol Sirius, lebo by sa neodvážila prísť tam a hučať na Jamesa. Rútila sa nebezbečne rýchlo na tribúnu, kde bol James a veľmi silno dúfala, že tam ešte bude, aby mu mohla poriadne vynadať.

Keď vybehla po schodoch, hneď ho uvidela. Rozbehla sa za ním a v zúrivosti ho bez rozmyslenia udrela po hlave.

„TY NIE SI NORMÁLNY? VEĎ MOHLA ZOMRIEŤ! SKORO SA AJ ZABILA, TY IDIOT!“ vrieskala na neho a stále sa zaháňala rukami.

James ostal kľudný, len si bránil hlavu pred ďalším úderom. Vôbec ho neprekvapilo, keď sa na neho Sally vrhla.

„Nevrieskaj, prosím ťa! Bude to bez následkov!“ povedal s prefíkaným tónom v hlase a stále si kryl hlavu.

„BEZ NÁSLEDKOV? TEBE ÚPLNE ŠIBE? TÚ JAZVU PO SPÁLENINE UŽ Z RUKY NIKDY NEDOSTANE PREČ!“

„Prosím, upokoj sa!“ povedal zrazu iným tónom v hlase a postavil sa. „O čom to hovoríš? Akú jazvu?“

„No vieš, zväčša, keď sa ľudia popália, tak im ostane na ruke jazva alebo niečo podobné, keďže im to spáli kožu!“ neustále kričala Sally, ale už s menším nasadením.

-Čo mu to fakt nedochádza? Práve jej predsa podpálil metlu!- zúrila Sally v hlave.

„Čo?“ teraz už naozaj divne sa opýtal James. Trochu ním trhlo a už nepôsobil tak sebaisto.

„Ty si fakt idiot, alebo to len hráš? Práve si Kim podpálil metlu!“

„Lenže... lenže ten plameň predsa nepáli...“

„Plameň stále páli, ty magor!“ skočila mu do reči Sally a prebodávala ho nenávistným pohľadom.

„Nie,“ nesúhlasil James, „tento nie!“

„O čo tu ide?“ nechápala Sally naštvane a dožadovala sa vysvetlenia.

„Ja... použil som také zaklínadlo,“ vysvetľoval James. „Ale nemalo páliť,“ dodal rýchlo a na obranu zdvihol ruky.

Sally chvíľu mlčala a premeriavala si ho nenávistným pohľadom. „Dúfam, že si spokojný! Teraz si zase poleží najmenej týždeň v nemocnično krídle!“

„Nemalo to tak byť!“

„Ale bolo! Spôsobil si jej zranenie a buď si istý, že sa to veľmi rýchlo dozvie profesor Dumbledore!“ vyhrážala sa mu.

„To nebola moja vina!“ zháčil sa a zrazu vyzeral naštvaný, že ho obvinila. „To je Siriusova vina!“

„Čo?“ nechápala teraz Sally. –Všetko, len nie Sirius!-

„To on mi zle povedal to kúzlo! Skúšali sme to aj predtým a nepálilo! Musel mi to zle povedať!“

Sally sa neveriacky zasmiala. „Myslíš, že ti to pomôže? Že ti zle nadiktoval zaklínadlo? Fakt si taký sprostý, že si myslíš, že týmto argumentom si to vyžehlíš?“

Nehovoril nič. Aj keď teraz vyzeral dosť neisto, v očiach mu blčalo víťazstvo.

„Ty si totiž nemal použiť žiadne kúzlo! Za toto budeš mať pekný a dlhý trest, tým si môžeš byť istý! A používať zaklínadlo, ktoré ani nepoznáš a ani ho nevieš je teda dobrá kravina! A to som si myslela, že nie si taký...!“

„Fajn!“ prerušil ju James a zrazu bol naštvaný. „Tak som idiot! Si spokojná?“

„Nie, nie som, keďže moja kamoška kvôli tebe teraz leží v nemocničnom krídle!“

„Netušil som, že sa to stane!“

„To zrejme nikto! Ale je to len a len tvoja chyba!“ zúrila Sally a mala najväčšiu chuť ho udrieť.

„Ale nie je! Je to aj Siriusova vina!“ kričal James a aj on začal rozhadzovať rukami.

„Ty si vážne nevieš priznať chybu? Ja tu Siriusa nevidím, že by podpálil Kiminu metlu, tak to na neho neháďž!“ Bolo až neuveriteľné, ako si James nemienil priznať chybu. Najradšej by teraz vytiahla prútik a len tak na neho použila jeho kúzlo, aby vedel, ako sa asi Kim cítila.

James si prehrabol prstami neposlušné vlasy. „Vieš čo, Biedlerová? Nemienim tu s tebou strácať čas! Aj sám Sirius by ti potvrdil, že to on mi to kúzlo poradil!“

„Ach, jasné! To si ale kamarát!“ slizko prehodila Sally a pokrútila hlavou.

„Tak si to choď zistiť, keď mi neveríš! Ja odchádzam!“ Otočil sa na päte a odpochodoval.

Sally bola tak vytočená, že sa skoro neovládla a spravila mu niečo od chrbta. Tak rada by ho teraz videla niekde ležať, že sa sama nespoznávala. -Ako len môže byť taký arogantný? To mu vôbec nezáleží na iných? Že aj oni majú city a môžu niečo cítiť? Hajzel jeden nechutný!- sťažovala sa neustále v hlave a sledovala ho pokým nezbehol po schodoch a nestratil sa jej z dohľadu. Potom sa aj ona pomaly začala zberať do hradu. Mala v pláne, že pokiaľ nikto nezabehol za profesorom Dumbledorom, tak tam zabehne osobne, a potom hneď pôjde za Kim. Popravde, profesora Dumbledora stretávali hlavne v nemocničnom krídle. Teda zatiaľ dvakrát - keď bola Sally s Daphne otrávené čokoládou, a keď sa Kim stala vílou a Daphne človekom. Potom ho už len výdali na začiatku a konci školského roku a občas ho zazreli na chodbe.

Keď Sally kráčala rýchlim krokom po chodbe, ľudia si už pošuškávali, že sa niečo stalo na konkurze. Ako sa dopočula od dvoch slizolinských prvákov, bystrohlavčania už niesli mŕtve telo Kim Hangtonovej. Trochu ju zamrazilo. Snáď si to len vymysleli, alebo domysleli z utrápených výrazov bystrohlavčanov.

Rýchlo vybehla po prvých schodoch. Trochu dúfala, že tam niekde stretne Siriusa, aby sa s ním mohla porozprávať ešte predtým, ako si s ním pohovorí James. Trochu si aj predĺžila cestu a na chvíľu vbehla do knižnice, či si tam Sirius náhodou nekráti čas s Remusom, ale nebol tam. Ďalej išla trochu namrzene.

Bolo to trochu zvláštne. Vždy, keď Sally chcela, alebo potrebovala Siriusa vidieť, tak ho nevidela a nemohla ho nájsť, a vždy, keď si priala, aby tam nebol, tak tam bol. Ale teraz to bolo inak. Potrebovala so Siriusom hovoriť, ale zároveň ho nechcela stretnúť, aby mu nemusela do očí vyčítať to s Jamesom. Avšak teraz sa jedna časť jej priania splnila. Sirius aj s Remusom kráčali kúsok pred ňou a pravdepodobne aj boli v knižnici, len vyšli o niečo skôr ako tam Sally vbehla, keďže v rukách mali plno kníh.

Sally sa nadýchla a trochu nedobrovoľne ich dobehla. Zastala hneď ako im obom bola na očiach.

„Och, ahoj, Sally!“ pohotovo zareagoval Sirius a veselo sa usmial.

„Ahoj, Sally!“ pozdravil sa aj Remus a kývol hlavou.

„Čau, Remus,“ povedala Sally bez úsmevu a Siriusa trochu zarazilo, že si ho nevšímala s patričnou pozornosťou a nepozdravila ho. „Potrebovala by som sa s tebou porozprávať, Sirius.“

Sirius mierne zaskočený len prikývol a hneď si všimol Sallinu zlú náladu. Pozrel sa na Remusa a ten pochopil a pobral sa smerom k chrabromilskej klubovni.

„Určite si počul o dnešom konkurze,“ začala Sally stroho, keď bol už Remus preč a ostali sami na chodbe.

„Hej, viem, že dnes je,“ odvetil jej Sirius a stále sa tváril nanajvýš zarazene.

„A určite aj vieš, čo mal v pláne urobiť James Kim, aby ju zosmiešnil alebo niečo také,“ pokračovala Sally tvrdo.

„Jasné, že viem,“ odvetil Sirius ako keby sa nič nestalo.

„A vieš aj, že kvôli tomu teraz leží Kim v nemocničnom krídle?“

„Čože?“ nechápal. Tiež si zrejme myslel, že oheň nemal páliť.

„Presne tak, kvôli Jamesovmu, alebo teda že vraj tvojmu zaklínadlu je teraz Kim v nemocničnom krídle s ťažkou popáleninou ruky,“ vysvetlovala ostro Sally a stále mala ťažké srdce na Siriusa, ikeď vedela, že viac-menej za to nemôže.

„To je blbosť! Ten oheň nemal páliť!“ zarazil sa Sirius.

„To som už počula,“ zasyčala Sally a zazerala na Siriusa pohľadom, ktorý jasne naznačoval, že chce počuť vysvetlenie. Zrejme v živote nebola tak na neho naštvaná, ikeď ešte stále nebolo potvrdené, že to bolo zaklínadlo od neho.

„Ach, sakra! Ja som Jamesovi predsa hovoril, že si to má radšej precvičiť!“ hovoril Sirius skôr sebe ako Sally.

„Takže?“ požadovala Sally vysvetlenie a stále pozorovala Siriusa s očakávaním, že do toho nebol veľmi zatiahnutý.

„Ja... no, poradil som Jamesovi to zaklínadlo, keďže sme ho už predtým skúšali,“ hovoril Sirius pomaly, akoby sa hanbil, za to, čo sa stalo, „ale vtedy som ho skúšal len ja a bolo normálne, vyšlo tak ako malo.“

Sally pocítila, ako jej v hrdle navrela hrča. Nechela si pripustiť, že by toho bol Sirius schopný. „A odkiaľ ste mali to kúzlo?“

Sirius odpovedal až po hodnej chvíli. „To ja som ho našiel. V jednej z otcových kníh.“

Sally sa začala triasť hnevom. Sklamala sa v ňom. Jeho otec bol známy v praktizovaní čiernej mágie. Otočila sa a mala v pláne odkráčať preč.

„Sally, počkaj!“ zakričal za ňou a bleskovo ju dobehol. „Nevedel som, že to pokazí! Hovoril som mu...“

„Vieš čo, Sirius? Je mi to jedno! Si rovnaký hajzel ako James! Najradšej by si len ubližoval a zosmiešňoval ľudí!“

„Sama vieš, že taký nie som!“ protirečil jej Sirius a zamračil sa. Nepoznala ho tak dobre, aby to mohla povedať.

„Ale si! A s Jamesom ste krásny pár! Strašne som sa v tebe sklamala! Dúfala som, že nie si ako on, ale opak je pravdou!“ povedala nazúrene a opäť si išla vlastnou cestou.

„Ako to môžeš tvrdiť? Vôbec ma nepoznáš, ak si toto o mne myslíš!“

„Uvedom si, že vidím všetko čo spolu stvárate a nevidím, že by si len pokorne pozeral po ľuďoch a nazeral do kníh! Robíš zlé veci, tak mi nehovor, že nie!“ Sally bola tak nazúrená, že až začala kričať. Mala ho však príliš rada a nebolo jej to veľmi po chuti.

„Ach, tak. Takže ti mi vidíš aj do hlavy! Tak teda prepáč, že pochybujem, že ma poznáš,“ odvetil jej nepríjemne sarkasticky. Aj na ňom bolo vidieť, že sa s ňou nechce hádať.

Sally si odfrkla a nepríjemne na neho zazrela. „Tebe už nemám čo viac povedať! Klesol si u mňa a to teda riadne hlboko. Myslím, že už nie sme priatelia, Sirius Black!“

„Fajn!“ odvetil slizko. „Ako myslíš! Keď si o mne namýšlaš, že som hajzel a podvodník, tak fajn! Nestojím o tvoje priateľstvo!“

Sally sa začala triasť ešte viac. Ešte chvíľu opätovala Siriusovi naštvaný pohľad a potom sa konečne zas pohla smerom ku krídlu. Sirius už na ňu nezakričal, len ju ešte chvíľu nazúrene pozoroval, ako odchádza.

-Som sprostá, som sprostá, sprostá, sprostá! Nemala som na neho hneď kričať! Ale nemal dávať Jamesovi to hlúpe zaklínadlo. Sakra, sakra, sakra!- Bola strašne rozrušená a aj potom, čo odišla sa stále triasla. Nechcela Siriusa stratiť ako kamaráta, ale vedela, že tak ľahko to s ním už neurovná. Najradšej by teraz ani nešla do krídla, radšej by niekam zaliezla a ostala tam, pokiaľ by sa neukľudnila a bola by schopná vyjsť na chodbu. Bolo jej to ľúto, a to strašne. Na chvíľu jej z očí vyhŕkli slzy.

No aj keď je v živote človeka veľa ľudí, občas sa stáva, že o nejakého ten človek príde. To, že by sa človek skryl a nechcel si pripustiť ostatných ľudí k telu by to celé len zhoršil. Život musí ísť ďalej, aj keď sa vám do očí hrnú slzy, že ste prišli o priateľa. Ale nie je to večné. Stále može nastať čas, kedy opäť budete priateľmi. Stačí len dúfať, utrieť si slzy z očí a ísť svojhlavo proti životu. Veď na to predsa žijeme...

KONIEC I. SÉRIE

___________________________________________________________*

no co? pacilo sa? to teda dufam... ani neviem ako ale riadne som sa k tomu dokopala a som strasne happy ze to tu moze uz konecne byt...... snad ste vsetko pochopili. aaaa... tesim sa z toho :D je mi sice luto ze sa sally musela pohadat so siriusom ale dajako som to zakoncit musela...

a dalsia vec... pamatate sa este, ako som davala na znamost, ze by som chcela od vas nejake postavy aby som ich mohla zahrnut? no tak mi dosla len jedna! poprosim dlasie a apokuste sa im vymysliet nejake nezvycajne mena ;)

urcite som chcela este nieco napisat ale netusim co... noo ale poporsim, pokuste sa do mna viac kopat ak chcete dalsie kapitoly, lebo som strasne leniva a nejdem sa vyhovarat ze som nemala cas kedze casu som mala habadej eln sa mi nechcelo ;) taaakze... tak... ak si an nieco spomeniem, dam vam vediet ;) dakujeeeeeem... dobru noc ;)

[ » na začiatok « ]