Poviedka:
Pridaná: 29.12.2008, 01:41:41
Čítaná: 2651×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Stanley Green, Nicky Green, Teddy Green
Stručný dej: Aké to je, keď sa vám prisnije sen, že pôjdete na Rokfort? To môžete zistiť práve v tejto poviedke o Stanley Greenovi.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Takže :) Toto je moja poviedka Stanley Green v jednorázovke... Kapitolovka určite takto neskončí! Nebojte! Prepáčte, že je to také dlhé ale hádam sa bude veľmi páčiť..

Mr. Stanley M. Green, terajší Stanley Sexi Santa Zelený Kapor

_____________________________________________________________

Mama vošla do našej izby a veľmi hlučne za sebou zavrela dvere.

„Dobré ránko spachtoši, veď je Váš deň! Moje milované trojičky.. Nemôžem uveriť že ste už takí veľkí..“ povedala a každému uštedrila božtek na pravé líce. Dal som si okuliare na nos a hneď som si uvedomil že Teddy a Nicky sa na mamin hlas ešte nezobudili a tak keď mamina odišla tak som ich zobudil ja..

„Dobré ráno Stanley“ odvetili naraz.

„Dneska sa dozvieme, ktorí z nás idú na Rokfort a vôbec, či niekto ide!“ vyhŕkli sme trojhlasne a v pyžame sme sa rozutekali na dolné poschodie a tam pri dvere. Keďže ja som mal na začiatku náskok, lebo oni ešte len ležali a ja som sedel, dobehol som tam prvý a oni si išli sadnúť do kuchyne. Videl som ako jedna sova práve odletela. Zobral som všetky listy a nasledoval som Teddyho.

„Mám dobrú správu! Videl som ako jedna sova odletela takže je isté, že niekto ide na Rokfort!“ bratia so zvedavosťou čakali na listy.

„Takže keďže je listov tak veľa najprv si ich rozdelíme kôpky na mame, otcovi, mne, Teddymu, Nickymu a na spoločné.“. Začal som roztrieďovať no rýchlo takže som sa nestihol ani pozerať na meno odosielateľa. V kôpke spoločné bolo pochopiteľne na narodeniny trojičiek listov najviac, listy mame a otcovi som odovzdal ale listy nám trom som nechal položené na stole. Ja s Teddym a Nickym sme skoro navlas rovnaký. Jediné v čom sa líšime je, že ja mám okuliare, Teddy je z nás troch najmenší a najchudší a Nicky je ako ja akurát bez okuliarov :) . Začal som čítať :

„Všetko najlepšie moje zlaté trojičky! Nicky, Teddy, Stanley nevieme si predstaviť život bez našich zlatých vnúčatiek. Dúfame, že Vás prijali na Rokfort! Ako už viete všetkým sa Vám už preukázali nejaké tie schopnosti ale nikdy neviete :) Babka a dedko.“ Ďalej bolo veľa podobných listov aj od sesterníc a bratrancov, ktorí už chodia na Rokfort.

„A teraz sú na rade naše osobné listy!“ Povedal som. Ja som bol prekvapený lebo z nás troch som mal kôpku najvyššiu. Každý z nás hľadal list na Rokfort. Pozrel som sa na bratov a mali taký istý výraz na tvári. Veselý!

ROKFORTSKÁ STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA

Riaditeľ: ALBUS DUMBLEDORE

(Merlinov rad prvého stupňa, Doktor čarodejníckych vied, Zaslúžilý čarodej, Najvyšší šéf medzinárodnej čarodejníckej konfederácie)

Vážený pán Green,

S potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok. Školský rok sa začína 1. septembra. So srdečným pozdravom

Minerva McGonagallová

zástupkyňa riaditeľa

Stálo na liste, ktorý sme všetci naraz prečítali celý vytešený. Hneď sme zabudli na ostatné listy

„Kedy pôjdeme do šikmej uličky?“ opýtal som sa.

„Ak chcete môžeme ísť aj ešte zajtra, čo vy nato?“ spýtala sa nás mama.

„Čím skôr, tým lepšie!“ skríkli sme šťastne a zaliezli sme do svojej izby. Ja som si svoj list založil do knižky Metlobal v priebehu vekov a pozrel som sa na plagát nad mojou posteľou. Usmieval sa na mňa metlobalový tím Magochester United.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Naše narodeniny pokračovali výborne :) Každý z nás dostal na štúdium na škole veľa zlatých Galeónov, takže sme zvážili, že nebudeme zajtra mrhať časom v Gringottbanke. Mali sme spoločnú, dvojposchodovú tortu, ktorú nám vyčarili rodičia. Nevedeli sme si predstaviť aký lepší deň by sme mohli mať. Napokon, keď sme si každý niečo priali (Ja napríklad aby som bol metlobalový hráč za Bystrohlav, pretože aj rodičia v ňom boli, dokonca ocino aj stíhač) rodičia nám porozdávali svoje darčeky a pri tom nám hovorili.

„Zajtra v Šikmej uličke Vám dám ešte každému jeden darček ak chcete.. Môžete si každý vybrať zvieratko, s ktorým budete na Rokforte skoro stále pri sebe.. Samozrejme, len ak budete chcieť.“ povedali a my samozrejme s nadšením sme začali vykrikovať.

„Ja by som mal rád sovu“ predbehol som bratov.

„Ja zasa ropuchu“ usmial sa na ostatných Nicky.

„Viete čo? Mne sa najviac pozdáva mačka, alebo radšej kocúr, budeme dobrý spoločníci“ rozhodol sa Teddy. Už bolo neskoro, tak sme sa pobrali do postele. Teraz to nebolo ako inokedy, že ja vždy jediný zostanem hore ale nikto z nás nemohol zaspať. Rozprávali sme sa.

„Do akej chcete ísť fakulty? Ja do Bystrohlavu. Samozrejme ako inak.. Aj vy?“ Teddy prikývol a Nicky chvíľu uvažoval no napokon aj on prikývol.

„Nemôžem sa dočkať. Ten mesiac aj niečo proste nevydržím..“ vyriekol z úst Teddy. Oni dvaja po chvíli aj tak zaspali takže som predsa len zostal sám.. Napadlo ma, že sme si ešte neprečítali potrebné pomôcky do školy a tak som po tme a potichu vytiahol z mojej veľkej poličky už po pamäti Metlobal v priebehu vekov, nasadil som si okuliare. Zaliezol som naspäť do postele, prikryl sa celý paplónom, vytiahol baterku spod vankúša. Veď nikdy neviete kedy ju budete potrebovať.. Z knižky som vytiahol obálku s listami a tentokrát som vytiahol druhý list. Stálo na ňom:

ROKFORTSKÁ STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA

ROVNOŠATA

Študenti prvého ročníka potrebujú

- tri obyčajné pracovné habity (čierne)

- jeden špicatý klobúk hladký na bežné nosenie (čierny)

- jeden pár ochranných rukavíc (z dračej kože alebo z podobného materiálu)

- jeden zimný plášť (čierny zo strieborným zapínaním)

Žiaci musia mať všetky veci označené menovkami.

UČEBNICE

Každý študent musí mať nasledovné učebnice:

Miranda Goshawková : Všeobecná príručka kúziel (stupeň 1)

Bathilda Bagshotová : Dejiny mágie

Adalbert Waffling : Teória čarovania

Emeric Switch : Učebnica transfigurácie pre začiatočníkov

Phyllida Sporeová : Tisíc zázračných bylín a húb

Arsenius Jigger : Čarovné odvary a elixíry

Newt Scamander : Nadprirodzené bytosti a ich výskyt

Quentin Trimble : Temné sily: Príručka sebaobrany

ĎALŠIE POMÔCKY

- 1 čarodejnícky prútik

- 1 kotlík (cínový, veľkosť 2)

- 1 sada sklenených alebo krištáľových fľaštičiek

- 1 ďalekohľad

- 1 mosadzné váhy

Študenti si môžu priniesť sovu, ALEBO mačku, ALEBO ropuchu.

UPOZORŇUJEME RODIČOV, ŽE ŽIACI PRVÉHO ROČNÍKA NESMÚ NOSIŤ DO ŠKOLY VLASTNÉ METLY

Po poslednej vete som trocha zosmutnel, ale zároveň som nemohol uveriť, že toto držím v rukách, že idem na Rokfort.. Baterku som vypol a potom som si uvedomil, že s prútikom už nebudem potrebovať baterku.. Stačí mi kúzlo Lumos.. Odhrnul som paplón a zaspal.. Zaspal s okuliarmi na nose a s listom v ruke..

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Ráno som sa zobudil na prvé slnečné lúče, list som si položil na nočný stolík. Ako inak, oni dvaja ešte spali. Ja som sa poprezliekal, schmatol list a zbehol som dole do kuchyne. Mama práve varila pomocou prútiku nedeľný obed a otec raňajkoval a práve pil kakao.

„Dobré ráno rodinka“ usmial som sa na nich a z chladničky som si vybral čokoládový puding, lyžičku zo šuplíka a sadol som si vedľa otca.

„Čo čítaš?“ opýtal som sa zvedavo.

„Denného proroka, ako inak?“ otec sa začítal pri jednom článku.

„Čo ťa tak zaujalo?“ spýtal som sa. Otec ma zjavne nepočúval tak som sa na článok musel pozrieť sám. Vynímal sa tam veľký obrázok Rokfortského hradu, hneď som zabudol na článok.

„Sem ideme, oci?“ spýtal som sa ho a tento krát ma už počul.

„Áno Stanley, pôjdeme dnes do tej šikmej uličky? Ja musím ísť teraz najprv do práce, ale som tu ako na koni! Teda nie na koni ale na jednorožcovi!“ otec sa zasmial. Pracuje na ministerstve mágie a zatiaľ iba odosiela sovy ktoré mu nakáže ministerstvo.

„Dneska čakám, že by ma mohli povýšiť“ usmial sa na nás.

„Pán minister Kingsley Shacklebolt mi povedal, že som neskutočne rýchly“ dopovedal, keď videl že ho obaja s mamou počúvame. Do úst som si dal posledný kúsok pudingu. Lyžičku som hodil do dresu, na ktorú mama hneď zamierila prútikom a vyslovila niečo, čomu som nerozumel a kelímok som zahodil do koša.. Aj čarodejnícka čistokrvná rodina môže mať koše nie? V tom cez vchod do kuchyne (prázdny oblúk, na čo by sme dávali dvere do kuchyne?) prišli Nicky a Teddy.

„Ahojte“ povedala celá rodina naraz a všetci sme sa začali smiať.

„Ja už musím do práce, prídem tak okolo štvrtej a môžeme vyraziť“ otec postupne všetkým uštedril pár božtekov. Videl som že sa moje ostatné dve tretiny čudujú a nechápu.

„Kam vyraziť?“

„No predsa do Šikmej uličky! Čo ste zabudli“ odpovedal som Teddymu.

„Ahaa, prepáč ešte sme sa len zobudili“ až vtedy som si uvedomil že tí dvaja sú ešte len v pyžame.

Pozrel som sa na moje strieborno-čierne hodinky na ktorých som už skoro závislý.

„Presne štyri!“ zrazu sme počuli auto zastať pred garážou.

„Ty si ale presný“ zasmial som sa a do izby sme si ešte išli pobrať Galeóny a oni dvaja aj listy čo si treba kúpiť, ktorý som ja už mal vo vrecku dávno.

„Môžeme?“ opýtal sa ocino po piatich minútach. Všetci piati sme sa aj napriek tomu, že sme boli v štvormiestnom aute (vďaka jednému užitočnému kúzlu) cítili luxusne! Otec rozšíril priestor v aute tak, aby to zvonka vyzeralo ako normálne auto, no vo vnútri by sme sa zmestili aj dvadsiati. Bývame v Lutone, to je 50 kilometrov od Londýna. Bratia si až teraz čítali zoznam vecí, ktoré dneska nakúpime.

„Vystupovaaať“ vykríkol ocino a my sme celí nadšení vystúpili. No okolo nás neboli žiadny čarodejníci v klobúkoch ktorých tak strašne čakali Teddy a Nicky. Ja som vedel že pôjdeme cez hostinec no nechcel som im pokaziť nadšenie.

„No vidíte, žiadny čarodejníci naokolo“ Teddy a Nicky sa tvárili zdesene.

„A..A...A... ako sa teda dostaneme do Šikmej uličky?“

„Cez Deravý kotlík“ ukázal som na krčmu pred nami.

„Správne Stanley“ pochválila ma mama a išli sme smerom ku krčme.

„Ahoj Tom“ pozdravili moji rodičia barmana.

„Tadiaľto choďte“ ukázal nám cestu, ale rodičia ju zjavne aj tak nepotrebovali. Pred nami sa zjavila stena. Mama niečo odpočítavala zhora a otec zboku. Nakoniec sa ich ruky stretli. Prútikom sa dotkli tehly ktorú odpočítali a tehla zmizla. Postupne začali miznúť tehly okolo až sa nakoniec zjavil veľký oblúk ako máme my vstup do kuchyne. Vošli sme.

„Vitajte v Šikmej uličke!“ zvolali na nás rodičia. My sme s úžasom pozerali na všetkých čarodejníkov a čarodejnice.

„Poďme najprv nakúpiť habity a oblečenie..“ zvážil som keď som sa poobzeral. Mali sme to najbližšie. Odrazu sa oblúk za nami znova zamuroval. My traja sme sa rozbehli k obchodu nad ktorým stálo MADAM MALKINOVÁ – HÁBITY NA KAŽDÚ PRÍLEŽITOSŤ. Dobehol som druhý a vošli sme, lebo sa nám nechcelo čakať na rodičov.

„Čo teda potrebujeme?“ opýtal som sa sám seba a nečakal som od nich dvoch odpoveď, pozrel som sa na list.

„Tri obyčajné čierne pracovné habity každý, takže spolu 9, špicatý klobúk každému jeden, každému pár ochranných rukavíc najlepšie z dračej kože a jeden zimný plášť. Teeda 9 čiernych habitov, 3 klobúky, 3 páry rukavíc a 3 zimné plášte“ povedal som na jeden dych. Úlohy sme si rozdelili, ja som hľadal rukavice a plášte, Teddy hľadal habity a Nicky klobúky. O ani nie 20 sekúnd sme už stáli pri pokladni a len vtedy došli naši rodičia. Každý z nás položil tretinu sumy do ruky milej pani predavačky.

„Držte sa na Rokforte“ povzbudila nás.

„Dovidenia“ pozdravili sme sa.

„Tak čo teraz? Žeby učebnice?“ opýtal sa Teddy lebo obchod stál rovno pred nami.

„Čarodejnícka literatúra pre malých i veľkých“ prečítali sme si informatívny názov na tabuli zavesenej na obchode. Vošli sme a začali sme hľadať knihy. Po chvíli sme mali knihy od Mirandy Goshawkovej, Bathildy Bagshotovej, Emerica Switcha, Arseniusa Jiggera a Quentina Trimbleho. Ostatné knihy sme napriek usilovnému hľadaniu nenašli .

„Prosím Vás kde by sme mohli nájsť knihy od Adalnerta Wafflinga, Phyllidi Sporeovej a Newta Scamandera?“ opýtal sa predavačky Teddy.

„Detičky, nájdem Vám ich“ milo povedala a išla ich hľadať, po chvíli sa vrátila a držala v rukách 9 kních. Každému z nás rozdala tri.

„Veľmi Ďakujeme!“ povedali sme a zaplatili. Vyšli sme von. Tentokrát sme pomalým krokom zamierili ku Doplnkom.

„Preeedávame doplnkyyyy k eeeelixírom a na bežné využitieeee, dnes máme akciuuu!“ vonku hlásil nejaký čarodejník. Vošli sme dovnútra.

„Ste dnešný stý zákazník!“ zakričal na mňa predavač keď som vošiel.

„Všetko máte zadarmo pán... Eehm?“ zahmkal.

„Green, teší ma“ podával som mu ruku s úsmevom.

„No takže ako som už hovoril, všetko čo vy všetci traja kúpite si odnesiete zadarmo“ povedal a vrátil sa za pult. Čudné.. Pomyslel som si no bol som šťastný že sme došli ako stý zákazníci. Začal som hľadať cínové kotlíky.

„Áá, tu sú“ našiel som ich.

„Takže veľkosť dva“ zobral som tri kotlíky a bežal za rodinou. Skoro mi spadli ale stihol som ešte dobehnúť, vtedy mi ich už zachytila mama.. Nicky došiel s tromi sadami krištáľových fľaštičiek. Napokon Teddy prišiel s prázdnymi rukami, lebo nemohol nájsť ďalekohľady. Išli sme mu pomôcť a našli sme ich úplne v rohu celého obchodu. Hneď vedľa boli mosadzné váhy, na ktoré by sme asi zabudli.

„To je všetko?“ spýtal sa otec.

„V tomto obchode asi hej“ zaškrtol som ďalšie štyri veci na mojom liste.

„Už len.. Prútiky a zvieratká!“ skríkol som natešene, lebo dve veci na ktoré som sa najviac tešil ešte len prichádzajú. Všetci traja sme sa rozbehli na druhý koniec Šikmej uličky a vošli sme ku OLLIVANDEROVCOM. Na naše prekvapenie sa s pánom Ollivanderom rozprávali naši rodičia.

„Dobrý deň,“ pozdravili sme pána Ollivandera.

„Ako..Ako ste nás predbehli?“ spýtali sme sa no všetkým nám zrazu vysvitlo že sa museli premiestniť.

„Jednoducho. Premiestnili sme sa.“ potvrdili.

„Vitajte mladí muži!“ počuli sme hlas z konca obchodu. Pán Ollivander nám už pravdepodobne hľadal prútiky.

„Tak? Kto chce ísť prvý“ všetci traja sme chceli už mať prútik, však sme trojičky...

„Tak napríklad ty, Teddy.“ Teddy celý šťastný pristúpil bližšie k Ollivanderovi. Ten sa išiel znova hrabať v prútikoch.

„Skús tento“ podával Teddymu prútik.

„25 centimetrov, poddajný, Tisové drevo, Pero z fénixa“ hneď ako si ho Teddy zobral do ruky už mu ho Ollivander bral preč.

„Prepána, tento určite nie, to teda nie“ hysterčil Ollivander.

„A čo tento? 28 centimetrov, ohybný, Bukové drevo, blana z dračieho srdca.“ Teddy si prútik zobral do ruky. Zrazu nás všetkých ofúkol teplý vánok.

„Bravooo! S takýmto prútikom sa staneš majster v dueloch!“ tlieskal Teddymu Ollivander. Teddy bol neskutočne šťastný, bolo to na ňom vidieť.

„Tak teraz poď ty, Nicky“ ukázal na Nickyho.

„Tebe skúsim.. Tento: 32 centimetrov, neohybný, Jaseň, blana z dračieho srdca“ Nicky sa ho len dotkol kúštikom prsta a Ollivander hneď vedel, že je to ten pravý.

„Gratulujem! Ak budeš používať tento prútik správne, máš veľký predpoklad stať sa profesorom!“ podával ruku Nickymu.

„A napokon ty Stanley“ konečne som na rad prišiel ja, srdce mi neskutočne bilo. Ollivander hľadal prútik.

„Skús tento. 27 centimetrový, pružný, cezmínový, vlas víly“ chytil som ho do ruky. Nič sa nedialo.

„Skús ním švihnúť“ poslúchol som, no to som nemal, luster spadol.

„Prepáčte“ ospravedlnil som sa.

„ Ale chlapče, ty za to nemôžeš. Luster reparo!“ švihol svojím prútikom a luster sa okamžite vrátil do pôvodnej polohy.

„Skús tento: 30 a 1/2 centimetra, málo ohybný, ebenové drevo, vlas jednorožca“ do ruky mi strkal ďalší prútik. Ja som pocítil teplo, mágiu. Všetko. Teraz sa mi bitie srdca zasa skoro zastavilo.

„Najlepší prútik! Tvoj prútik má neobyčajnú čarovnú moc, vyniká v každej oblasti mágie! Tento prútik je veľmi vzácny. Je nenahraditeľný! Preto si dávajte na neho pozor!“ ja som sa pri týchto slovách zarazil. Prečo práve ja mám vzácny prútik? Bol som rád, že ho už konečne mám. Čakal som naň už 11 rokov. Nemohol som tomu uveriť. Zaplatili sme za prútiky.

„Dovidenia!“ zavolal za nami pán Ollivander a my sme mu zakývali.

„No deti, už len vaše sľúbené zvieratká, čo?“ všetci traja sme momentálne mali veľmi super náladu, žmolili sme v rukách prútiky a obzerali sme si ich.

„Jasné, mami“ povedal som šťastne a keď sme vošli do obchodu s magickými zvieratkami, prútiky sme si zastokli do vrecka. Ja som si obhliadal sovy. Zrazu som uvidel neskutočné peknú bielu snežnú sovu.

„Ahooj, ako sa mi len ty budeš volať?“ prst som jej nastrkoval do klietky a ona sa o mňa obtrela, ani ma neuhryzla!

„My budeme dobrí spoločníci, však?“ s celou klietkou som smeroval ku pokladni. Videl som ako Nicky nesie zelenú ropuchu a Teddy maličké mačiatko s čiernou srsťou. Boli sme šťastní a každý sme rozmýšľali aké meno svojmu miláčikovi dáme.

„Už viem, budeš sa volať Jogurto!“ vymyslel som meno mojej sove a usmial som sa na ňu. Neviem či sa mi to len zdalo ale ona úsmev opätovala.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Otvoril som svoje modré oči a poobzeral som sa po izbe. Pohľad mi padol na plagát môjho najobľúbenejšieho futbalového družstva, Manchester United. Všetko bol len sen.. Naozaj existuje Rokfort? Existujú čary? To sa asi nikdy nedozvieme.. Dvere od mojej izby, mňa, jedináčika sa roztvorili dokorán, stál tam môj otec.

„Vstávaj, dnes je deň D! Predsa si nezabudol prečo!?“ iba som pokýval hlavou na znak, že neviem no vtom mi to trklo..

„Predsa 29.12.08! Dnes ideme na zápas proti Middlesbrough! O 21:00!“ otec, vášnivý fanúšik Manchester za sebou zabuchol dvere a ja som si nasadil na oči moje šošovky...

_____________________________________________________________

Hádam sa Vám to páčilo.. Táto poviedka bude prihlásená do súťaže, takže budem rád, ak postúpim, že kliknete na moje meno :) Dúfam, že vďaka koncu ste sa nenahnevali.. Ten zápas je podľa skutočnosti, chcel som si na tom dať záležať a zapojiť tam niečo také :) Táto poviedka je venovaná hlavne nášmu zosnulému triednemu škrečkovi, ktorý sa volal Jogurto po ktorom je aj sova pomenovaná (verte či nie, zomrel asi 5 hodín po tom, ako som dopísal poviedku).. Keď škrečok zomrel, bol u mňa a tak mám sčasti aj výčitky, neviem síce prečo (asi, si sčasti viním, že som tak nazval aj sovu..) ale tak to cítim... Ale je to samozrejme venované všetkým Vám, ktorý sa dostali až do konca a prežívali Stanleyho príbeh s ním a vžili sa do neho.. Ja osobne, keď som to písal, vžil som sa najviac ako sa dalo.. Trošku opakujem slová, hádam mi to prepáčite.. No to je asi dlhá záverečná reč.. Ak sa Vám chce, rád by som prijal nejaké tie komentíky a hodnotenia, dúfam, že dobré.. Toť všio!

PS.: Mal, a stále ťa budem mať rád, Jogurto! Myslím na teba skoro stále...

Autor

[ » na začiatok « ]