Poviedka:
Pridaná: 18.12.2008, 20:01:08
Čítaná: 2959×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: Metton, Mattias
Stručný dej: Nie tak celkom harrypotterovská poviedka o chlapcovi, ktorý si 21 rokov myslel, že je obyčajným nešťastným dieťaťom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Celých 21 rokov som žil ako mukel. Celých 21 rokov som čakal, kým sa môj život obráti k lepšiemu a celých 21 rokov som prosil boha o pomoc. Celý môj život, až do chvíle, kým som sa nedozvedel, že som čarodejníkom, bol ako zlý sen. Preto som sa rozhodol napísať tento článok, aby sa ľudia dozvedeli aj o tom, že na svete sú takí ľudia, ktorých celý život sprevádzal zlý osud, ale nakoniec sa im všetko zmenilo k lepšiemu.

Bola nedeľa 24. januára 1980. Pršalo a bola hrozná búrka a práve v tomto počasí uzrelo svetlo mladé, na pohľad celkom škaredé chlapča. Ja. Narodil som sa v malom, skoro rozpadnutom domci, na veľmi starej, nikým neobývanej ulici. Hneď ako som sa narodil, moja mama ma pohodila niekde v kúte nášho domu, kde bola strašná zima a vždy keď pršalo, bol som celý mokrý. Moja mama o mňa nemala vôbec záujem. Keď mi mala dať najesť, vykašľala sa na mňa, ale keď som plakal, nakojila ma svojim materským mliekom, pretože plač bol jediným spôsobom, ktorý ju presvedčil, aby mi dala jesť. My, teda ja, otec a moja mama sme dokopy vlastne nemali čo jesť. Pár dní po tom, čo som dosiahol asi tri mesiace života, moju „rodinu“, ak by sa to dalo nazvať rodinou, nahlásili okoloidúci ľudia na polícií, pretože z nášho „domu“ bolo počuť nejaké zvuky plačúceho dieťaťa a preto prišla do nášho domu sociálna kontrola. Prehľadali celý dom, ale mňa nenašli. Mama ma schovala do miestnosti pod domom, ktorá sa podobala pivnici. Síce som plakal, ale mňa nebolo počuť, pretože steny nášho „domu“ boli vždy hrubé. Neskôr, o pár dní, prišla sociálna kontrola znova, pretože teraz nebolo počuť len plač dieťaťa, ale aj vrieskanie mojej matky. Otec zo zarobených peňazí, aj keď ich nebolo veľa, kupoval alkohol a chodil v noci domov opitý a často silno bil a kopal moju mamu, ktorá si svoj žiaľ a bolesť vybíjala na mne. Mal som po tele veľa modrín, jaziev a podliatin. Sociálnici ma našli, pretože v tom čase, keď prišla k nám tá kontrola, aj mama bola opitá a nezaujímala sa o to, či som schovaný, alebo nie. V zlom stave ma vzali do nemocnice, kde sa o mňa postarali. Dostával som pravidelnú, teplú stravu. Odstránili podliatiny, vyliečili ma z chorôb, ktorými som bol nakazený, urobili rôzne vyšetrenia a keď som bol úplne zdravý dali ma do detského domova. O svoju pravú „rodinu“ som sa nikdy viac nezaujímal, prečo aj, keď som mal takých „veľmi dobrých“ rodičov, ktorí sa o mňa s láskou starali. V detskom domove to síce bolo o niečo lepšie ako u nás doma, ale dostal som meno, ktoré mi moja mama nedala, Metton, tiež som dostával najesť, spával som na posteli, kde mi bolo teplo, ale mal som aspoň nejaký domov. Postupne som rástol a vyrástol zo mňa sedem ročný chlapec. Od vtedy som na mojich rodičov ani nepomyslel, a doteraz som vďačný, že som sa s nimi nikdy viac nestretol...

„Pozrite sa naňho! Aký je škaredý!“ vykrikovali deti skoro vždy, keď ma stretli. „A aký má dlhý nos“ smiali sa. Ja som vždy utiekol k môjmu pestúnovi Mattiasovi, ktorý ma vždy objal a nechcel, aby som od neho odišiel, aby som sa s deťmi nestretol. „Mattias, ale oni majú pravdu! Som škaredý a na tom nič nezmením!“ rozprával som pomedzi horúce tečúce slzy do jeho pleca. „Z toho si nič nerob. V každom človeku je niečo krásne, čo sa dá oceniť, len nie každý na to príde hneď. Uvidíš. Raz budeš vynikať nad nimi a oni sa ťa budú báť.“ vždy mi rozprával tieto slová, vždy sa usmial, vždy mi utrel stekajúce slzy a vždy ma pohladkal po vlasoch a ja som si stále tieto jeho slová opakoval. Veril som, že raz sa naplnia a aj sa splnili, síce o pár rokov neskôr, ale splnili. Od tej chvíle som si z toho, že som škaredý a že mám dlhý nos nič nerobil, ale niekedy mi bolo ľúto toho, ako vyzerám. „Prečo nemôžem byť pekným chlapcom?“ hovorieval som si a myslel som na matku, ktorá ma bila. Prešlo veľa dní, veľa mesiacov, kým sa môj život zmenil. Ale život ma znova sklamal. Nastal september a s ním i nový školský rok. Neďaleko od detského domova bola škola, kam sa deti chodievali učiť. Štát a pestúni mi prispeli na školské pomôcky a celkovo na školu. Začal som sa učiť. Myslel som si, že škola môj život zmení. A áno, zmenila, ale nie tak ako som si to predstavoval. V škole sa mi nedarilo. Dostával som zlé známky a pár krát mi hrozilo aj prepadnutie.

„Pani profesorka?“ zodvihlo raz malé dievča svoju ruku do vzduchu a čakala kým ju profesorka vyvolala. „Áno Amabell?“ povedala profesorka s pozdvihnutým obočím. „Ja by som sa chcela len na niečo opýtať.“ povedala a pozrela sa na mňa. „Len sa pýtaj.“ Znova odpovedala profesorka trocha nervózne, pretože nemala rada, keď ju niekto zbytočne zdržiaval. „Prečo je Meton taký škaredý? Prečo chodí na našu školu? Veď on sem nepatrí. Vyzerá, ako keby sa narodil na smetisku a je aj taký špinavý.“ povedala, pričom si pridržala nos a ostatné deti, okrem mňa sa na tom začali smiať. Ja som sa rozplakal a ešte v tú chvíľu som odišiel zo školy „domov“, hodil som sa na posteľ a neprestajne som plakal a nechcel som, aby ma ktokoľvek vyrušoval. Na ďalší deň som musel ísť do školy. Nebolo to o nič lepšie. Všetci si o mne stále niečo šepkali, stále sa na mne smiali, stále na mňa ukazovali prstom. Nebol som vôbec spokojný. A kto by bol? Komu by sa páčilo, že by každý vás ohováral, každý by sa na vás škeril, vyplazoval jazyk a každý by sa vám vysmieval? Necítil som sa veľmi príjemne. Jednoznačne som potreboval psychológa, alebo človeka, čo by cítil so mnou, ktorý by ma vedel prečítať, vedel by, ako sa cítim. Potreboval som nejakého priateľa.

Nejako som už základnú školu zvládol, aj keď som bol celých osem ročníkov veľmi smutný, pretože toho človeka, ktorý by bol mojim verným priateľom, som nenašiel. Keď som skončil základnú školu, mal som 15 rokov. Ďalších 7 rokov som ostal v detskom domove, kde som sa z donútenia staral o malé deti, ktoré pomoc potrebovali. Zabával som sa, aj keď mi ešte stále niečo v živote chýbalo. Všetky deti, ktoré som poznal a čo sa mi vysmievali odišli na stredné školy a niektoré si adoptovali. Ja som ostal sám s Mattiasom. S deťmi sme chodievali na rôzne výlety a prechádzky. A jeden z našich výletov mi zmenil celý život.

Bolo 25. augusta, rok 2001. Bolo nádherné ráno. Ja, Mattias a naše pestúnske deti, Kirsten a Kristan, sme museli zavčas rána vstávať. Išli sme na malý výlet, na kúpalisko. Išli sme autobusom asi 25 kilometrov od detského domova. Kúpili sme si vstupné lístky a vošli sme na kúpalisko. Naše deky sme si rozložili vedľa malého pieskoviska. Deti sa obliekli do plaviek, nasadili si na ruky plávacie rukáviky a vošli do bazéna. Ja s Mattiasom, sme pripravovali jedlo. Neskôr potrebovala ísť Kirsten na toaletu. Ja som išiel s ňou. Keď sme odchádzali z toalety zabudol som jej nasadiť rukáviky a ona išla do bazéna bez nich. Ja som si išiel sadnúť na deku, pretože sa mi nechcelo ísť plávať. Zrazu sme začuli plač malého dieťaťa. Vystrašene sme sa obaja pozreli ku bazénu a zbadali sme Kristana ako plače vedľa bazéna a ukazuje prstom do bazéna. Ja som si spomenul, že som Kirsten zabudol nasadiť rukáviky a tak som sa rýchlo postavil. Zrazu som pocítil akúsi silnú moc, ktorá ma naplnila, ale nevšímal som si ju. Jednoducho som jej nevenoval pozornosť. Veľmi som sa chcel dostať ku Kirsten včas, aby sa neutopila, keď som sa náhle ocitol oblečený vo vode, kde sa topila malá Kirsten. Rýchlo som ju vyniesol von z bazéna a išiel som jej poskytnúť prvú pomoc. Dotkol som sa jej rukami a ona zrazu, akoby ožila. Vypľula vodu , posadila sa a povedala „Ďakujem Metton. Nemala som rukáviky skočila som do bazéna a začala som sa topiť. Prepáč mi. Ale zachránil si ma.“ Usmiala sa na mňa a ja som ostal zarazený, pretože som nechápal, čo sa vlastne stalo. Išli sme sa najesť ku deke. Zvyšok dňa sme strávili pri bazéne. Večer sme sa vrátili do detského domova, deti a ja sme si ľahli a spolu v jednej izbe sme zaspali. Ráno som sa zobudil prvý, pretože som mal ísť do obchodu kúpiť nejaké potraviny. Prezliekol som sa, vzal som si peniaze zo stola a odišiel som do obchodu. Keď som sa vrátil z obchodu, všetky deti, čo bolo hore aj s pestúnmi sedeli okolo stola a čakali na mňa. Pozdravil som ich a išiel som im pripraviť raňajky. V kuchyni na mňa čakal Mattias. „Ahoj Metton, prišla ti nejaká pošta“ povedal mi a podal mi obálku na ktorej bol nejaký čudný znak. Okolo veľkého písmena R boli znázornené hlavy štyroch zvierat. Vtedy som ich ešte nevedel rozoznať, ale teraz viem, že to boli hlavy draka, grifona, fénixa a jednorožca. Bol to znak Rokfortu, ale to som ešte netušil. Otvoril som obálku a na zem padol list. Zdvihol som ho a začal som si ho čítať.

„Vážený Pán, Metton. S radosťou by sme Vám chceli oznámiť, že ste boli prijatý na Rokfortskú školu čarodejnícku, kde ste samozrejme vítaný. Vieme, že vaše čarodejnícke schopnosti sa až do včerajšieho večera neobjavili a tiež vieme aj to, že sa cítite veľmi čudne, ale verte nám. Ste čarodejníkom a budete študovať mágiu na strednej škole. O pár dní Vám poštová sova prinesie zoznam školských pomôcok, ktoré budete potrebovať v prvom ročníku a tiež aj kľúčik od Vášho trezoru v Gringottbanke, kde máte po svojich pra-pra rodičoch odložené čarodejnícke peniaze. So srdečným pozdravom, zástupkyňa riaditeľa Rokfortskej školy čarodejníckej.“

Ostal som zarazený. Najprv som tomu neveril. Preto som list odhodil do koša a ďalej som si ho nevšímal. Ale na druhý deň sa to stalo znova. Už som tomu začal pomaly veriť a Mattiasove slová mi to len potvrdili. „Vieš, ja som o tom vedel. Keď si bol malý, prišla nám sova s podobným listom, ale oznámili nám, že si čarodejník, ale že nevedia, kedy sa tvoje čarodejnícke schopnosti objavia. Objavili sa teraz, aj keď neviem kedy a preto ti poslali tento list.“ povedal mi potichu raz v mojej izbe. Ja som tomu uveril. Ako vravel list, o pár dní došla sova s listom. Keďže sa blížil 1. september, odišiel som sám do Londýna nakúpiť všetky potrebné veci. Dostal som sa cez vchod, ktorý obyčajný ľudia nevideli, do deravého kotlíka a odtiaľ som prešiel do uličky zvanej Šikmá, kde som si vybral z trezora peniaze, kde som si kúpil čarodejnícky prútik z blany fénixovho srdca a z ebenového dreva. Kúpil som si tiež učebnice, brká a kalamáre a školské oblečenie. Veľmi som sa tešil do školy, aj keď som mal 21 rokov.

1.septembra som nastúpil do školy. Čarodejnícky, Triediaci klobúk ma zaradil do jednej zo štyroch fakúlt, do Nerissu. Toto bolo to, čo zmenilo celý môj život. Hneď na ďalší deň som sa začal učiť. V tomto období som patril medzi tých najusilovnejších žiakov, ktorí sa zaujímali o mágiu. Veď prečo by som sa o mágiu nemal zaujímať? Bol som čarodejníkom 21 rokov a ja som o tom ani nevedel. Preto som sa chcel dozvedieť všetko o mágií. Samozrejme, že študenti, moji spolužiaci si o mne niečo klebetili a mali aj prečo. Veď som mal 21 rokov a to bolo o 10 rokov viac, ako mali oni. Ale keď som im všetko vysvetlil, pochopili a viac sa na to nepýtali. Bol som vzorným žiakom. Mal som výborné známky. Učil som sa fantasticky a preto si ma učitelia obľúbili už v prvom ročníku. Počas celého štúdia na Rokforte som sa naučil toľko nových vecí a získal toľko ocenení za usilovnosť a pracovitosť, že som bol konečne, aspoň raz v živote na seba hrdý.

Prešiel som veľkou skúškou života, ktorá mi priniesla do života potešenie a radosť. Teraz mám skoro 30 rokov a pracujem na Ministerstve Mágie ako pracovník na Oddelení čarodejníckych hier a športov. Veľmi ma táto práca baví a som rád, že som list z Rokfortu nevyhodil znova do koša.

[ » na začiatok « ]