Poviedka:
Pridaná: 6.12.2008, 22:10:12
Čítaná: 4511×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lusy
Stručný dej: Poviem Vám nie dlhý ani krátky príbeh, o zasneženej krajine, o ktorej sa Vám ani nesnívalo.A ak sa Vám aj snívalo tak môžete veriť, že existuje. Odohrával sa nie tak skoro ani tak dávno. Je to o krajine, ktorú som navštívila, ale som z nej musela odísť. Ale nemali by sme predbiehať udalosti, keďže sme len na začiatku.Prezradím, že je to smutný príbeh, ktorý prvý krát vo svojom živote niekomu poviem. Tak prejdime rovno k samotnému príbehu rovno od samotného začiatku.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Poviem Vám nie dlhý ani krátky príbeh, o zasneženej krajine, o ktorej sa Vám ani nesnívalo.A ak sa Vám aj snívalo tak môžete veriť, že existuje. Odohrával sa nie tak skoro ani tak dávno. Je to o krajine, ktorú som navštívila, ale som z nej musela odísť. Ale nemali by sme predbiehať udalosti, keďže sme len na začiatku.Prezradím, že je to smutný príbeh, ktorý prvý krát vo svojom živote niekomu poviem. Tak prejdime rovno k samotnému príbehu rovno od samotného začiatku.

Každé letné prázdniny som chodila k starkej do rodinného domu vo Farevale (Feirvel). Bola som dievča z veľkomesta tak som sa vždy tešila, že sa dostanem na miesto z čerstvým vzduchom. Dom bol ako každé leto v žiary slnka okúzľujúci. Cez deň jeho farby priam žiarili a v noci vyzeral ako palác. Cítila som sa ako v rozprávke. A každý večer mi rozprávala príbeh o krajine, do ktorej sa dostanete len cez jaskyňu vo Farevaleskom lese. Nikdy som jej neverila ale keď začala opisovať tvory a ľudí, ktoré tam žili tak som aj na chvíľu uverila. Aj keď to bolo absurdné ale ... aj tak. Však posúďte sami.

,, Chceš znova počuť tvoj obľúbený príbeh?" spýtala sa ma starká ako každý večer pred spaním a moja odpoveď bola vždy áno a bez váhania, začala rozprávať.

,, Krajina, o ktorej ti poviem, je zasnežená a všetky rybníky a jazerá, sú zamrznuté. Stromy sú pokryté snehom a strechy drevených domov tiež. Ľudia majú bielu pokožku ako sneh, tmavé vlasy s krásne prenikavými zelenými očami. Ale nie každý. Väčšinou sú také len ženy a muži majú svetlé vlasy s tmavými očami." Po týchto slovách som si vždy predstavila tých ľudí a hlavne tých mužov. Bola som ako vždy ohúrená jedným a tým istým príbehom, až to nebolo normálne.

Ako som každý večer starkú počúvala malo som chuť navštíviť tú krajinu, ale matka mi vždy pred príchod k starkej v aute stále opakovala.

,, Lucy (Lusi), nikdy, opakujem, nikdy nevstúpiš do toho strašného lesa. Rozumela si? Lusy!" Matka po mne zjapala ale ja som ju ignorovala. Pozorovala som krajinu, ktorá sa rýchlo strácala z môjho dohľadu.

,,LUSY! Rozumela si?" skríkla matka a keď som to jej neznesiteľné vrieskanie nevedela zniesť som povedala áno.

Pred večerou u starkej som raz zavítala pred les. Váhala som či mám do neho vstúpiť napriek zákazu mojej matky. Ale zrazu z môjho zamyslenia ma pretrhol šuchot z toho lesa. Zbystrela som. Pozorovala som vnútro lesa a počúvala šuchot, ktorý sa pomaly ale isto ku mne približoval. Začínala som byť nervózna keď tu zrazu na mňa niečo vyskočilo a zrazilo ma k zemi. Mala som zavreté oči a oblizovalo mi to tvár. ,, Prestaň! Prestaň! Nepočuješ?" Keď som to čudo odtrhla od seba a uvidela ho začala som sa z plných pľúc smiať. Bol to neškodný malý, zatúlaný psík, ktorý hľadal majiteľa, ktorý by ho mal rád. Zobrala som ho domov k starkej.

,, Starká! Starká!" kričala som keď som vošla do predsiene domu.

,, Som v kuchyni." ozvalo sa a aj zo psíkom v náručí som išla za starkou do kuchyne. Rozvoniavalo to tam tak dobre. Voňala to po čerstvých buchtách rovno z trúby.

,, Lusy kde si bola? Už je dávno po večery." spýtala sa ma ustarostená starká.

,, No... vieš.."

,, A čo je toto malé stvorenie?" upriamila pozornosť na psíka a zobrala si ho k sebe. Mohla som vykĺznuť hore do svojej izby a pripraviť sa do postele. Čakala som keby starká príde a začne znova rozprávať príbeh, po ktorom som vždy ledva dýchala. Po chvíli prišla do izby aj s vykúpaným psíkom. Po asi hodine starká dorozprávala nedokončený príbeh a odišla. Uprostred noci som sa zobudila na hluk, ktorý vychádzal z kuchyne. Vstala som z postele a pomaly a potichu som šla dolu po schodoch. Na konci schodov som si čupla a cez zábradlie pozorovala čo sa dialo v kuchyni. Starká sa rozprávala z tým psíkom. Dole to čudné ale ešte čudnejší bol ten ich v úvodzovkách "rozhovor".

,, Pani Samuelsonová, prišiel som za vami aby som vám oznámil, že Ľadovcová krajina má problémy a potrebuje vašu pomoc. Vlastne pomoc od vašej vnučky." po týchto slovách a po názve tej krajiny som nemohla uveriť vlastným ušiam.

,, Čo sa stalo?" ustarostene sa spýtala starká.

,, Prepadli nás upíri zo susednej krajiny a myslíme si, že čoskoro bude vojna."

,, Vojna? Ale to nemyslíš vážne.. A čo kráľ Zigmund?"

,, On už bohužiaľ je na konci svojích síl a nevie ako dlho bude žiť. Tak preto ma poslal za vami. Hovoril, že vy budete vedieť čo treba urobiť." Bola som zvedavá čo starká povie, pretože bola veľmi sústredená a tuho rozmýšľala.

,, Tak ak nie je iná možnosť, budeš musieť zobrať Lusy zo sebou a ona vám pomôže." Mňa? Som si vtedy pomyslela a som išla späť do izby. Chtiac nechtiac som trochu hlasnejšie zabuchla dverami a skĺzla po nich dolu na zem. Nemohla som tomu uveriť.Som zvedavá ako mi to vysvetlí.

Na druhý deň ráno som vôbec nebola šťastná a bolo to dosť vidno. Len som si sadla za stôl a rýchlo zjedla čo mi starká naservírovala. Odišla som od stola a šla k dverám.

,, Kam ideš?" spýtala sa ma starká ale ja som neodpovedala. Starká kývla na psíka, nech ide so mnou. Následoval ma celú cestu k lesu. Pred lesom som sa zastavila. ,, Tak hovor viem, že vieš rozprávať. Som ťa včera v noci počula ako si sa zo strakou rozprával." povedala som psíkovi, ktorý sedel vedľa mňa. ,, Takže si to zistila." odpovedal mi trochu prekvapene.

,, Ak myslíš to, že mám ísť s tebou do tej krajiny tak áno... Ale prečo ja?"

,, Už dávno bolo vyslovené proroctvo, ktoré znelo: "Vojna sa blíži, ale keď dievča z ľudského sveta k nám zavíta, všetko sa navráti do starých koľají.""

,, No pekné ale ja na nejaké blbé rečňovanky nemám čas." odišla som a prechádzala som sa po mestečku. Sadla som si na lavičku a premýšľala. Aj keď bolo proroctvo dávno povedané, neverila som, že sa hovorí o mne. To musel byť nejaký omyl. Vtedy si ku mne prisadla starká. ,, Je to tvoj osud. Tak ako môj pred 50 rokmi." povedala starká hľadiac na oblohu, ktorá bola zaplnená žiarivými hviezdami. Po tejto vete čo starká povedala mi to už celé bolo jasné. Aj keď som mala ešte stále menšie pochybnosti.

[ » na začiatok « ]