Poviedka:
Pridaná: 21.11.2008, 22:38:30
Čítaná: 2883×
Hodnotenie: (počet hlasov: 23)

Typ: Fiction
Postavy: Veronika
Stručný dej: Také malé zamyslenie...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Pché! Že to nemá hlavu ani pätu? Čo už... mne sa to páči, ak sa to nepáči vám, je to váš problém, ja som vám to čítať nekázala :)

Príjemné čítanie... :)

Venujem... Kačenke je jasné, že jej všetko venujem, ale musím aj niekomu inému. Chá! Viem... zóne ticha (lebo... lebo malá modrá ... :D)

Príjemné čítanie...

Zmätok

Veronika kráčala k vchodovým dverám, rozhodnutá opustiť miestnosť plnú ľudí, ktorí jej tak ubližovali. Úmyselne, samozrejme. Jej hrdosť bola podlomená týmito odpornými stvoreniami, ktoré mali na jej osobu neustále pripomienky. Hlúpa spoločnosť. Rozhodla sa odísť, pyšne kráčala k vchodovým dverám, rozhodnutá plakať pri najbližšej možnej príležitosti. Škoda, že ostalo len pri dverách. Akýsi chlapec, ktorého meno nepoznala (a bolo jej ukradnuté), jej podkopol nohy a ona spadla. Tvrdo dopadla na kamennú dlážku. Ležala dlho a nehybne, nikto si ju nevšímal, ona sama nevedela, čo sa s ňou deje...

Zrazu sa ocitla kdesi úplne inde. V obývačke jej rodného domu, ležala na gauči v objatí hnedovlasého chlapca s prenikavými očami. Objímal ju a svoje pery mal vsadené v jej vlasoch. Čosi nezrozumiteľné jej šepkal. Keď otvorila oči, prudko sa zvrtla a pozrela naňho. Vystrašená, netušila, ako sa sem dostala. Netušila, ako je možné, že je v jeho objatí? Poznala ho už... dlho, ale on ju nie. Nikdy po nej ani neštekol.

,,Prečo som tu?“ vystrašene naňho hľadela, jej pery sa triasli a rukou sa snažila nahmatať svoje zranenie na hlave. Nič nenašla.

,,Priviedol som ťa sem...“ usmial sa na ňu. Ten úsmev ju trochu uistil v tom, že sa nemá čoho báť. Aj tak ju to však celé desilo.

,,Ako...? Čo moje zranenie?“ jachtala zmätene.

,,Aké zranenie, láska?“ spýtal sa, neverila vlastným ušiam. Ako ju to nazval?

,,Prosím...?“ nadvihla obočie a trochu sa od neho vzdialila. Chcela sa priblížiť a pohladiť ho po tvári, to chcela už dlho, ale.... prečo, dočerta, sa deje toto?

,,Ľúbim ťa...“ zašepkal, opäť sa upokojujúco usmial, pritiahol si ju k sebe a opäť ju jemne hladil.

Opäť je kdesi inde. Kde je Adrian? Kam zmizol? Cítila sa pri ňom bezpečne.

,,Láska?“ začula spoza chrbta a obzrela sa.

,,Adrian?“ pozrela do jeho očí, hľadala v nich aspoň, štipku pochopenia, akési vysvetlenie, čokoľvek.

,,Uvaril som večeru...“ opäť sa usmial. Milovala tie jamky na lícach. Stále si však nebola istá tým, prečo sú venované práve jej. Zmätený výraz na jej tvári absolútne odignoroval, objal ju okolo pása a viedol ju do kuchyne. Kuchyne, ktorú tak dôverne poznala, bola to totiž kuchyňa v jej dome, opäť...

,,Ako...?“ nechápala. Jachtala a snažila sa pochopiť tomuto zmätku.

,,Dobrú chuť, zlatíčko...“ opäť ten úsmev. Šalela z toho. Ničomu nerozumela. Jasné, bola šťastná, plnil sa jej sen, ale... ako, dopekla?

,,Ja...vďaka...“ neveriacky pozrela na jedlo pred sebou. Vyzeralo báječne.

,,Ľúbim ťa...“ začula Adriana opäť vravieť tie kúzelné slová. Ležala v posteli. Vo svojej posteli, v objatí chlapca, ktorého mala radšej ako všetkých ostatných tvorov tejto planéty. Problém bol v tom, že nechápala, prečo je tu a akým pričinením sa k nej dostal on. Obrátila sa tvárou k nemu a pohladila ho po líci. Už sa nesnažila zamyslieť sa nad tým, prečo a ako. Rozhodla sa byť šťastná, veď teraz na to mala príležitosť. Dokonalú príležitosť.

Perami sa priblížil k jej perám a pobozkal ju. Sladko a nežne. No zrazu... chlad, beznádej, čosi silnejšie ako ten sladký bozk a celá krása toho okamihu ju ťahalo preč. Ďaleko z objatia, ďaleko od bozkov.

,,Ľúbim ťa,“ len toľko stihla zakričať.

Strhla sa a mávnutím ruky hodila svoj zvoniaci mobil o stenu.

,,Dočerta!“ zhúkla a obzerala sa okolo seba. Tu pred chvíľou bola. Tu ležala. Ale nie takto... Nie sklamaná, že jej šťastie bol len sen. Po líci sa jej skotúľala malá slza, jej žalúdok zovrel silný kŕč. Ľahla si a dúfala, že keď zavrie oči, všetko sa vráti. Márne... Musela vstať... vstať a vrátiť sa do školy. Tam, kde o jej existencii Adrian ani nevie.

Pomaly sa obliekla a smutne kráčala úzkou cestičkou k hlavnému vchodu školy.

,,Ahoj,“ opatrne a bojazlivo sa usmiala na chlapca, ktorý ju predbiehal. Adrian. Opäť známe zovretie žalúdka, ani sa jej len nepozdravil. Slza, smútok, beznádej, nesplnený sen.

,,Ležala som v jeho objatí a jeho bozky boli určené len mne. Nikdy som sa nechcela zobudiť z tohto sna, no žiaľ, realita ma vrátila do odporného sveta pokrytcov, ktorí na sny už dávno zabudli. Hnevám sa na všetkých, ktorí zabudli snívať. Hnevám sa, lebo ľudia vravia, že sny sa im aj tak nikdy nesplnia. Možno splnia, nikto si neuvedomuje, že pre sen treba niečo urobiť. Nemôžete sa len nečinne prizerať a túžiť žiť v sne, ako som to urobila ja. Smutné je, že tadiaľto cesta nevedie. Dostanete sa len do slepej uličky...“

____________________________________________________________

Tramtadadá! Koniec...

[ » na začiatok « ]