Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania
do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich
fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil,
ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom
môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať
Sprievodcu Fan Fiction.
Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Alicia, Remus Lupin, Sirius Black, Voldemort, Lily Evansová, James Potter, Beata
Stručný dej: Cestovateľka v čase, Alicia, sa ocitne v dobe záškodníkov, aby niečo zmenila a porazila tak Voldemorta, ktorý sa v budúcnosti vrátil k moci. Podarí sa jej to, alebo prestúpi na druhú stranu?
V jednej chvíli mi bolo až neprirodzene dobre. Cítila som krásnu levanduľovú vôňu a podo mnou bolo všetko mäkké ako obláčik.
„Som v nebi...“ zašepkala som.
„Skoro áno,“ ozvalo sa tichým hláskom vedľa mňa a niekto ma pohladil po nahom ramene tak nežne, až mi naskočili zimomriavky.
„Sirius?“ šepla som spontánne. Otvorila som oči a na perách som mala blažený úsmev. Hneď ako som však uvidela osobu sediacu vedľa mňa, strhla som sa.
„Simon?! Preboha!“ vykríkla som prekvapene a zakryla som si temer nahé telo bielou voňavou prikrývkou. On sa na mňa len usmieval tým svojim úsmevom a tak láskyplne na mňa hľadel, až mi začal naháňať strach.
„Ty môj blázonko,“ povedal zase tak nežne, dal mi bozk na nos a vošiel do vedľajšej miestnosti. Celá som sa zabalila do prikrývky a vstala som z postele. Neskôr som zistila, že tá miestnosť, do ktorej vošiel je veľmi vkusne zariadená kúpeľňa. Absolútne som nechápala, kde to som a na nebo to vyzeralo až príliš pozemsky. Nechápala som, ako je možné, že som nezomrela, veď predsa... Na tmavom drevenom písacom stole v rohu spálne som uvidela pohybujúcu sa fotku. Bolo na nej asi desať ľudí a presne v strede som stála ja so Simonom v objatí. Po mojej pravici stál Harry s nejakým dievčaťom, nejaký neznámy hnedovlasý chlapec, a za nimi Lily s Jamesom! Šťastne sa usmievali a vyzerali asi o dvadsať rokov staršie ako keď som ich naposledy videla. Hlasno som vzlykla a beznádejne som sa zosunula na koženú stoličku. Chytila som rámik s fotkou do ruky a lepšie som si ho pozrela. Jamesa spokojne objímal okolo pliec pekný muž v najlepšom veku. Bol to Sirius. Tiež vyzeral veľmi spokojne a o jeho mužnú hruď sa opierala veľmi pekná blondýnka. Spoznala spom v nej jednu siedmačku z bystrohlavu. Usmiala som sa pri pomyslení, že si Sirius nakoniec dokázal vybrať tak dobre. Bolo to veľmi múdre a milé dievča. A nakoniec, takmer na kraji fotky na mňa cerila zuby moja mama, Bea s nejakým vysokým, čiernovlasým a hlavne zarasteným mužom. Tak toto je môj otec! Prebleslo mi hlavou. A toto je môj život.
Položila som fotku na pôvodné miesto a konečne som sa rozhliadla po miestnosti. Vyzerala pohodlne, ale nie prehnane pohodlne. Spoznala som v nej seba: praktickú ženu so zmyslom pre eleganciu. Drevo použité v miestnosti bolo tmavé, až mahagónové a rôzne detaily na vyrovnanie kontrastu boli biele, alebo bledomodré. Nebolo tu nič, čo by sa mi nepáčilo. Na stenách vyseli obrazy s jednoduchými motívmi a farbami, ktoré vám pohladili myseľ. Tá spomínaná levanduľová vôňa sa niesla celou izbou a ja som si konečne po tom všetkom vydýchla a usmiala som sa. Postavila som sa zo stoličky a bielu prikrývku som nechala spadnúť na zem a ja len v jemnej saténovej nočnej košieľke som podišla k oknu a nechala som čerstvý vánok, nech sa mi hrá s tmavými vlasmi. Pred sebou som uvidela pokojnú ulicu na predmestí, zrejme Londýna. Vyzeralo to tu inak, ako keď som tu bola naposledy. Všetko bolo také upravené. Nejaký môj sused práve kosil trávnik a veselo mi zakýval, keď ma uvidel. Zrejme bol už zvyknutý na moje ranné prehliadky v pyžame, lebo ho nič neprekvapilo a pokračoval v práci.
„Dobré ráno pán Woodman!“ zakričal spoza mňa Simon so zubnou kefkou v ústach. Sused mu len odkýval a znova sa nemotorne snažil dostať kosačku na druhú stranu trávnika. Nakoniec to však nevydržal a vytiahol z kapsy prútik a jedným švihnutím ju dostal tam kde chcel a ona začala kosiť sama.
„On je čarodejník?“ ukazovala som na neho prstom.
„Všetci na tejto ulici sú čarodejníci, drahá,“ usmial sa Simon a zasa zašiel do kúpeľne.
„Tak prečo sa potom snaží kosiť ako mukel?“ nechápala som.
„Pretože je to pán Woodman,“ zasmial sa Simon a vyšiel z kúpeľne len v nohaviciach od pyžama. Mal pekne vypracovanú hruď a niektorými črtami mi pripomínal Siriusa.
„Stalo sa niečo Al?“ chytil ma za rameno, keď si všimol môj čudný pohľad.
„Ale nie, nie...“ usmiala som sa a podišla som ku skrini. Všetko sa mi zrazu zdalo známe a vedela som, kam presne mám ísť, akoby som tu naozaj bývala. Otvorila som skriňu a prvé, čo mi padlo do očí boli krásne dlhé biele nadýchané šaty. Vyvaľovala som na ne oči a hladila som jemnú látku. Boli také hebké a také nádherné. Vytiahla som ich von a celá roztrasená som ich položila na posteľ. Boli také jednoduché, ale stále som z nich cítila nádheru. Krásne čisto biela látka tvorila takmer celú sukňu, len korzet bol tvrdší a popretkávaný zlatými niťami.
„Ako každé ráno, zlatko, tých pár dní to už vydržíš a budeš si ich môcť konečne obliecť,“ zasmial sa Simon a navliekol na seba staré rifle, tmavomodré tričko a vyšiel z miestnosti. Ja som rýchlo strčila šaty naspäť do skrine a vytiahla som náhodne nejaké neformálne šaty. Prezrela som sa v skriňovom zrkadle, kde som sa videla celá od hlavy až po päty. Bledomodré šaty mi obopínali celé telo a končili pri kolenách. Páčili sa mi. Vlasy som si zapla do vrkoča a ponáhľala som sa za Simonom. Otvorila som dvere a ocitla som sa na úzkej chodbe so stenami preplnenými obrazmi rôznych čarodejníkov, ktorí ma s úsmevom zdravili. Ostýchavo som okolo nich prešla a konečne som trafila ku schodom. Pomaly som zišla do predsiene. Všade boli kvety a príjemne tu voňalo. Vôňa sa niesla spoza dverí, za ktorými sa ozývali hlasy niekoľkých ľudí. Pomaly som podišla k dverám a pootvorila som ich. Stála som v kuchyni, v ktorej sa nachádzali traja ľudia. Prvú som si všimla peknú pani, ktorá pôsobila veľmi šarmantne a elegantne. Bolo vidieť, že je to naozajstná dáma, na svoj vek bola vynikajúco upravená a na tvári nemala takmer žiadne vrásky. Zatiaľ čo sa na panvici pripravovali palacinky, ona sa hrala so svojimi svetlými vlasmi. Za okrúhlym stolom so žltým obrusom sedel Simon a pil kávu zo svojej obľúbenej šálky s nápisom: Nie som žiadne Béčko. Veselo sa na mňa usmial a ja som sa posadila vedľa neho.
„Dáš si kávu drahá?“ prehovorila milým hlasom moja budúca svokra. Ja som len prikývla a nemohla som spustiť oči z oproti sediaceho muža, ktorý sa zatiaľ zakrýval novinami. Z titulnej strany som si prečítala len toľko, že nejaký čarodejník dostal ocenenie Merlinovho rádu. Pán predo mnou sedel veľmi dôstojne a aj keď som mu nevidela do tváre, vyžaroval z neho akýsi rešpekt. Vo chvíli, keď predo mňa položila svokra kávu, zložil si noviny a odhalil tvár. Ťažko som prehltla a hľadela som do očí svojej najväčšej láske. Tvár mal trocha zostarnutú a na čele sa mu objavilo pár vrások, no oči mal stále rovnako krásne a zvodné. Snažila som sa na neho tak strašne nezízať, ale v jednej chvíli som pocítila, že to, čo som k nemu cítila, je už preč. Akoby to nikdy neexistovalo, akoby to všetko bol len hlúpy sen. Ale jeden jeho pohľad ma uistil, že sme sa niekedy naozaj milovali. Jeden pohľad mi dokázal, že na mňa nikdy nezabudol, ale takisto mi nikdy neodpustil a už ma nemiluje. Pozrel na svoju ženu.
„Henrieta, prosím, dolej aj mne... ďakujem,“ pôsobil stále vážne a všetko robil bez akéhokoľvek náznaku úsmevu. Ani si neodpil z kávy a zasa sa ponoril do novín. Simon s Henrietou to brali normálne a ja som na ten incident takisto rýchlo zabudla, lebo do kuchyne vošiel zadnými dverami mladý muž s okuliarmi. Hneď som v ňom spoznala Harryho a spokojne som sa usmiala.
„Ahoj Harry! Čo ťa sem privádza tak skoro ráno? Nedáš si kávu?“ začala hneď rapkať Henrieta a už si prichystala ďalšiu šálku. Sirius spozornel a ponúkol Harymu miesto vedľa seba.
„Ďakujem teta, ale nezdržím sa dlho,“ odvetil Harry, „dnes v noci sme na ministerstve zaznamenali nejaké anomálie v okolí vášho domu, nič ste nespozorovali?“ Všetci len nechápavo krútili hlavami.
„Ja...“ začala som a všetci spozorneli a nechápavo na mňa hľadeli.
„Stalo sa niečo miláčik?“ Simon ma vyľakane chytil za ruku, „dnes si už od rána nejaká zmätená,“
„Áno, ja viem, ale... Neviem, ako vám to mám povedať. Ja... Vôbec si nepamätám na svoj život, na tento život. A nemyslite si, že som blázon... Sirius, veď, spomeň si na to, čo sme spolu zažili pred asi dvadsiatimi rokmi. V tej chvíli, keď som si myslela, že zomriem, zrejme sa niečo stalo a ja som sa ocitla tu,“ vysvetľovala som a rozhadzovala som pritom rukami. Dokonca som sama začala pochybovať o svojom duševnom zdraví.
„Alicia, čo to rozprávaš?“ nechápal Simon a kŕčovito mi zvieral ruku.
„Vy ste mu to nepovedali? Sirius, prečo?!“ vytrhla som sa mu zo zovretia a čakala som na odpoveď. Sirius nahnevane vstal a zdrapol ma za rameno. Ani som sa nenazdala a už sme stáli vo veľkej obývačke s koženými sedačkami a obrovskou knižnicou. Nahnevane na mňa hľadel a ja som ani nemukla.
„Čo to stváraš? Ako sa mohlo len tak zrazu stať niečo takéto?“ kričal.
„Ja neviem! Neviem! Proste sa to stalo, posledné, čo si pamätám je, že som porazila Voldemorta a tebe som nechala list...“ nedopovedala som, lebo Sirius sa zúfalo chytil za hlavu a otočil sa mi chrbtom.
„Nikto nevie o tom liste, a tvoji rodičia už vôbec nie. Simonovi ani mojej žene som nikdy nič nepovedal. Jediný, kto ťa poznal boli Lily, James, tvoja matka a Remus. Všetci však akoby zabudli na to, čo bolo a žijú si šťastne doteraz. Mne sa to začalo konečne dariť a prídeš ty! Vrátila si sa...“ sklamane sa zosunul do kresla a držal sa za hlavu. Nečakala som, že to vyvolá až takú reakciu a ostala som ako obarená. Chvíľu sme tam len tak nehybne stáli, až kým znova prehovoril.
„Alicia, asi vieš, že som na teba nikdy nezabudol. Ale ty si teraz ideš brať môjho syna! Musíte byť spolu šťastní... Pre teba je to jedna noc, odkedy si ma opustila, ale pre mňa je to polovica života, ja som kvôli tebe stratil život, tebe sa to nesmie stať, musíš byť šťastná, musíš urobiť šťastným môjho syna,“ oči sa mu leskli od sĺz, ale neplakal. Udržal si rešpekt, ktorý ako dospelý muž vyžaroval. Ale ja, ako osemnásťročná žena som padla na zem a plakala som.
„Sirius, ale ako? Čo mám robiť? Cítim, že je všetko úplne zle...“ hlas sa mi triasol a nevládala som sa mu viac pozerať do očí.
„Ja neviem, Al, nemôžem ti pomôcť. Neostáva nám však nič iné, ako tváriť sa, že sa nič nestalo,“ kľakol si ku mne, zodvihol mi tvár tak, aby som sa na neho pozerala a posledný krát ma pobozkal. Teraz to bolo iné ako predtým. On bol iný. Nebol to ten starý bláznivý Sirius, pre ktorého bol život len hrou, bol to skúsený Sirius, sklamaný a ublížený. Náš posledný bozk bol taký, aký si predstavíte keď sa povie posledný. Bol osladený mojimi slzami a láska, ktorú sme k sebe cítili bola utlmená pocitom smútku pre to, čo bolo a pocitom strachu pre to, čo bude. Bol to pocit, ktorý mi jasne našepkával, že práve prežívam koniec nového začiatku.
***
Nebudem sa rozpisovať veľmi, ale slovo na záver proste nemôže chýbať. Ja viem, že som vás nechala strašne dlho čakať a mrzí ma to, ale povinnosti vás nepustia.
Neviem, či sa vám táto posledná kapitola páči, ale lepší záver som pre túto poviedku vymyslieť nedokázala...
Chcem poďakovať naozaj každému, kto len privoňal k Alicii a tým, ktorým sa dokonca páčila patrí obrovská vďaka s veľkým V :)
Ak ste si všimli rozdiel medzi názvom kapitoly a poslednou vetou, tak je tam naschvál (to len preto, aby mi niekto nenadával)
Bola by som rada, keby ste mi naposledy ohodnotili moje dielo a naposledy skomentovali :)
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov. Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali.
Celú tl...
Ollivanderovci vyrábajú čarodejnícke prútiky už od roku 383 pred n.l.
Čarodejník, ktorý sa chystá použiť na vás ilegálne zaklínadlo, vám nepovie, čo mieni urobiť. Neurobí to slušne a zdvorilo zoči-voči. Musíte byť pripravení. Musíte byť v strehu a dávať pozor.
prof. Alastor Moody (Bartemius Crouch junior) HP4: Ohnivá čaša (kap. 14, str. 215)
Ocenenia:
Partneri:
Spriatelené stránky:
Grindelwaldove zločiny Slovensko 15. november 2018 UK / USA 16. november 2018