Poviedka:
Pridaná: 16.11.2008, 15:01:20
Čítaná: 2869×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Remus Lupin, Bep
Stručný dej: Aj vlkolaka môže niekto milovať.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Ulica bola tmavá. Petrolejové lampy oddychovali, vediac, že ich svetlo skôr ako za sedemnásť hodín nebude potrebné. Plamene sviečok boli sfúknuté ich pánmi, ktorí sa pobrali oddať blahodarnému spánku. Z polorozpadnutého domu stojaceho na začiatku dediny sa však ozývali vzrušené hlasy. Nikoho nerušili; bolo už niečo po polnoci.

„Bep, nemôže to dopadnúť dobre.“ - šepkal hlas takmer nečujne.

„Ako to vieš?“ - ten druhý bol plný bolesti.

„Si mladá.“ - odôvodnil, no sám vedel, že nedostačujúco.

„A on nie je?“

„Dobre vieš, ako to myslím.“

„Ako?“ - v žene začal narastať nepokoj.

„Nemáš ho rád!“ - povedala obviňujúco.

„Nikdy si nemal!“

„Nemal, a nikdy som sa tým ani netajil.“ - odpovedal muž unavene, no pokojne.

„Nikdy sa mi totiž nepáčila strana, ku ktorej inklinoval.“

„Máš tisíc možností, tak prečo práve on?“ - snažil sa jej dohovoriť.

„Lebo!“

„Bep, nebuď tvrdohlavá. Ja ti v ničom nechcem dohovárať, ale... nepokaz si život len kvôli tomu... Kvôli tomu, že chceš zistiť, či … sa dá zlákať! On takí nie je, ver mi! On sa nerád... hrá! Nechaj to už tak, už sa o to dlho pokúšaš a vidíš, k ničomu to nevedie.“

„Ale keď ja … ja ho milujem! - Nastalo ohlušujúce ticho.“

„Č – Čo?“

„Áno, Remus. Dobre si ma počul. Milujem ho.“ - odpovedala žena so slzami v očiach a predsa pevným hlasom.

„Od – Odkedy?“ - Muž nevychádzal z úžasu, očividne takúto odpoveď nečakal.

„Už päť rokov.“

„Päť...? Veď to si bola ešte...“

„Šiestačka, ja viem.“

„Ako si to dokázala utajiť? Teda, ja … videl som, že si iná, keď si pri ňom, že sa niečo stalo, ale toto? A on, on o tom vie?“

„Áno.“

„Ale ako … ?“

„Jednoducho Remus, jednoducho. Povedala som mu to ešte pred rokom. Keď som ho stretla v Šikmej uličke.“

„Nie, Bep, nechaj ho napokoji!“ - Do Rema akoby náhle vošla vlna šialenstva. Akoby mu náhle došlo, čo je Snape zač.

„A nenechám Remus!“

„Bep, … pre tvoje dobro. Nepoznáš ho dobre, nevieš čo je to zač.“

„A ty ho poznáš?“

„Ja...“

„Nie nepoznáš ho, nemôžeš! Nikdy si sa nepokúsil ho pochopiť. Prečo je taký, prečo sa tak správa. Nevieš to. Nevieš o ňom absolútne nič!“

Otočila sa a plačúc bežala k dverám.

„Bep, počkaj!“

No už jej nebolo.

Sneh ďalej padal na kraj a zahaľoval strechy domov. Ani hlasné buchutie dverí ho nevyviedlo z rytmu. Padal, vločka za vločkou, tíško, tak tíško, aby svojim zvukom nevyrušil myšlienky dvoch mladých ľudí.

Remus stál uprostred obývačky ako obarený. Hľadel na dvere, ktorými len pred chvíľou vošla mladá žena, aby mu oznámila, že miluje jedného muža.

Nie. Mohla sa zaľúbiť do kohokoľvek, bola krásna. Jej gaštanové vlasy vždy voňali brezou a leskli sa ako hladina rieky keď sa od nej odráža slnko. Jemne jej dopadali na plecia a šteklili ramená vždy, keď im vietor vfúkol neposlušnosť. Mala jantárové oči. Hlboké ako šíri vesmír a tak mäkké, keď bola plná súcitu, až bolo túžbou si do nich ľahnúť ako do páperovej periny. Mala ružové líca, keď jej ich vyštípal mráz a belavé pery od zimy. Chôdzu rozhodnú, a tempo krokov konštantné. Ponáhľala sa tak isto, ako keď šla pomaly; nenechala sa ovplyvňovať nutnosťou.

Bola inteligentná. Nepotrebovala hŕbu učebníc, zapísané pergameny poznámkami. Nepotrebovala návody ako niečo urobiť, nebolo jej treba veci sto krát opakovať. Stačil jej prútik a vlastná šikovnosť. Nemala rada poučovania, chcela ísť vlastnou cestou. Ak sa opýtala, bolo to preto, lebo chcela vedieť. Nie preto, že by si nebola istá. Bola láskavá a milá. Veselá. Šibalstvom jej hrali oči, no na zodpovednosť nezabúdala. Bola výnimočná, mohla mať kohokoľvek a bola si toho vedomá. Mala len jednu chybu. Skúšala, koľko môže, vládze, kam až siaha jej vplyv. Nie, nebola namyslená, len... V jednej veci ľahkovážna. Rada sa zahrávala s láskou. Nikdy nezranila, vždy zanechala pekný pocit za obdobím, keď s ňou niekto chodil, keď ju mohol mať niekto rád. Nikdy to nezašlo ďaleko, bola to vždy len akási hra.

Mohla sa zaľúbiť do kohokoľvek, a ona si vybrala jeho.

Remus tam len tak stál a nechápal ako sa to mohlo stať.

Mal ju rád, takmer ako sestru. Páčila sa mu. Vždy sa mu páčila. Vedel, že nebude jeho, to ani nechcel. Ale záležalo mu na nej.

Vzdychol si a konečne odtrhol oči od dverí. Pozrel na veľké nástenné hodiny. Bolo už čosi po jednej. Pomaly prešiel ku kreslu a sadol si doň. Nalial si víno pripravené pre neho a pre Bep a odpil si hlbokým dúškom. Zatvoril oči a smutne potriasol hlavou.

„Ach, Bep, vôbec nevieš čo robíš. Moja drahá Bep, vôbec to nevieš.“

///////-------///////-------///////-------///////-------///////-------

Tak, toto bola taká jednorázovečka s tematikou Vianoc (nie, neodohráva sa to na Vianoce, ale sneží tam!) :) ;) :P

Páčilo? :)

Venované: : Aliyz, lebo mi často komentuje moje pokusy;)

[ » na začiatok « ]