Poviedka:
Pridaná: 15.11.2008, 13:05:56
Čítaná: 3888×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: Medeline Clainová
Stručný dej: Denník obyčajného dievčaťa

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Oznam:

Všetky postavy a dej sú vymyslené. Nezobrazujú žiadne skutočnosti. Príbeh je fiktívny. Pri písaní tejto poviedky nebolo ublížené žiadnym zvieratám ( ale o ľuďoch pomlčím).

----------------------------------------------------------------------------

Volám sa Medeline Clainová a do svojich 15 rokov som bola celkom obyčajné dievča. Z môjho všedného života, bolo niečo, o čom by som v tom čase ani nesnívala.

Zavediem Vás do môjho denníčka, odo dňa keď sa to všetko začalo...

24. Júl 2000

Dnes je naozaj krásny deň. Ešte som ani poriadne nevstala ale už mám hrozne dobrú náladu. Vonku svieti slnko a vo vzduchu je naozaj silno cítiť leto. Postavila som sa z postele a bežala k oknu z ktorého som odhrnula žlté závesy a otvorila ho dokorán. Naplno som sa nadýchla a porozhliadla som sa na zatiaľ nerušenú ulicu. Nebolo tam ani človiečika, len čo sused oproti práve vyberal poštu zo schránky. ,,Dobré ráno“ zakričala som z plného hrdla na suseda, ktorý sa okamžite začal okolo seba obzerať kto ho zdraví. ,,Tu hore“ zakričala som znova a začala silno mávať rukami. ,,Á, to si ty Medeline? Dobré aj tebe“ a uvidela som veľký úsmev popod husté fúzy ktoré sa mu od úsmevu dupkom postavili. ,,Dnes je mimoriadne pekne však?“ opýtal sa ma náš sused. ,,Áno to je“ dokončila som a zamávala. Sused už odchádzal prezerajúc si poštu do vnútra. Ja som nechala pootvorené okno a bežala nevšímajúc si kam šliapem som rýchlo krokom šla ku dverám. Načahovala som sa za kľučkou, ale odrazu som pocítila tupú bolesť na spodku chodidla. Keď som pozrela nižšie, uvidela som že na mojom bielom chlpatom koberci leží pero. Začala som nadskakovať a skončila som hlavou v posteli. ,, No super, noha, hlava kebyže vonku nieje tak pekne asi začnem nadávať“ povedala som si sama pre seba a zasmiala som sa popri hladkaní svojej hlavy. Zapozerala som sa na čierne pero, na ktorom bolo vyryté strieborným písmom. Aj keď je tma, vidno hviezdy. Pero som vzala do ruky, postavila som sa a krívajúc na jednu nohu som šla dolu do kuchyne. Už na schodoch som zacítila vôňu raňajok. ,,Palacinky!“ zakričala som. Rozutekala som sa ako to len s tou boľavou nohou šlo a pribehla som do kuchyne. ,,Dobré ráno, mami“ sadla som si. Maminka sa ku mne otočila vynútene sa usmiala a položila mi na tanier dve palacinky. V tú chvíľu som vedela že niečo nieje v poriadku. Vždy ráno mala dobrú náladu. Maminka bola večný optimista a to som aj ja po nej zdedila. ,,Stalo sa niečo mami?“ opatrne som sa opýtala a čakala na odpoveď.

,,No aj áno... Tvoj otec, večer keď sa vracal z práce, mal autonehodu“ pozrela namňa skľúčeným pohľadom a hlas sa jej zlomil.

Keď som šla zahryznúť do palacinky, uvedomila som si že mám v ruke stále to pero. Položila som ho na stôl, ale palacinky som sa už ani nedotkla. Nemohla som uveriť tomu čo mi maminka práve povedala.

,,Pôjdem za ním dnes do nemocnice tak som sa...“ skôr ako stihla dokončiť skočila som jej do reči ,, A ja pôjdem s tebou“ oznámila som jej. Mamička sa usmiala a vrátila sa k vareniu. Fakt, že už iba 5 mesiacov a ja nebudem jedináčik musela mamička teraz znášať veľmi ťažko aby to nemalo nijaký dopad na dieťatko ktoré čakala.

Po jedení som šla naspäť do izby. Ľahla som si na posteľ a premýšľala prečo som sa vlastne ani neopýtala že ako je na tom. Postavila som sa že sa pôjdem opýtať ale dvere sa otvorili a vo dverách stála mamina a na dlani mala položené to pero na ktorom som si dnes napichla nohu. ,,Kde si našla to pero?“ opýtala sa.

,,Mala som ho tu v izbe. Skoro som si na ňom prepichla nohu.“ Nechápala som prečo sa mamina tak o to pero zaujíma.

,,Prečo sa pýtaš?“

,,To pero je tatovo... Vždy ho nosil v aute. V aute ktoré včera nabúral. Nikdy ho nedával von“

Nechápala som čo je na tom čudné. ,,Tak dnes ho tam nemal.“

,,Nechápeš. Vždy ho mal pri sebe. A keď hovorím vždy tak vždy.“ Vravela znepokojene. Nechcela som aby si myslela že mi to je jedno, ale v podstate bolo. Nevidela som na tom nič čudné. Maminka sa otočila a odkráčala. Ja som si vôbec neuvedomila že som sa vlastne chcela aj niečo opýtať a znovu som si ľahla na posteľ. Takmer okamžite som zaspala.

Všade tma, len z ďalekého miesta vychádzala malá bodka svetla ktorá sa stále zväčšovala a približovala. Bola to postava nejakej starej ženy. Tú postavu som nikdy predtým nevidela. Mala na sebe čisto biele šaty z ktorých sa odrážali lúče slnka ktoré mierili namňa. ,,Meddy!“ prehovorila postava. ,,My sa poznáme?“ odvrkla som hneď tým čo ma napadlo. ,,Myslím že ty ma ani nemáš odkiaľ poznať, ale ja ťa poznám veľmi dobre“ odpovedala postava. Chvíľku som mala pocit že sa mi zazdalo že som ju už niekde videla, ale hneď ma to prešlo keďže by som nemala kde. ,,Ale máš...“ prehovorila znovu postava. Dívala som sa naňu a premýšľala že ako vie o čom premýšľam. ,,Toto je kravina... Neviem ani prečo sa nezobudím... Veď sa mi to len sníva.“ Sadla som si ako na protest že mi je absolútne jedno o čom bude hovoriť a že sa chcem zobudiť. ,,Ale toto nieje len obyčajný sen Meddy. Toto je varovanie a preto chcem aby si ma teraz dobre počúvala. Tvoj otec...“ vtedy som jej skočila do reči ako som to mávala vo zvyku a opýtala som sa. ,,Vy poznáte môjho otca?“ hodila som naňu podozrievavý pohľad.

,,Ale moja milá, samozrejme že ho poznám. Je to môj syn.“ Usmiala sa.

,,Takže ty si moja... stará mama?“ opýtala som sa udivene.

,,Správne“ znova sa usmiala a svoje strieborné vlasy si prehodila dozadu. ,, Ale späť k tomu čo ti chcem oznámiť. Musíš ísť za svojim otcom do nemocnice.“

,,Veď pôjdem, to si mi ani nemusela vravieť“

,,Ty ma nenecháš dokončiť vetu však?“ zvraštila obočie. ,,To máš po svojom otcovi.“ Zasmiala sa. ,,Takže musíš ísť do nemocnice. Stav tvojho otca je vážny! Musíš tam ísť hneď teraz“

,,Ale to že sa tam poponáhľam nijako mu to nepomôže“

,,To nieje pravda. Keď tam prídeš uvidíš že mu to pomôže len sa už poponáhľaj!“

Otvorila som oči. Bola som znova v mojej izbe, v mojej posteli. Rýchlo som sa postavila a bežala dolu za maminou. ,,Mamííí“ kričala som už na schodoch. Vošla som do kuchyne, no mamina tam nebola. ,,Mamííí“ kričala som ďalej. ,,Prosím“ pribehla ku mne mamina zo záhrady.

,,Musíme ísť okamžite do nemocnice za tatom“ moje dýchanie bolo zrýchlené.

,,Prečo? Veď ešte niesú návštevné hodiny“ nechápala.

,,Po ceste ti to vysvetlím! Hlavne pod“ ťahajúc ju za ruku šla.

,,Počkaj... Kľúče!“ odbehla mamina do kuchyne vzala kľúče a odomkla auto. ,,Mohla by si mi vysvetliť prečo sa tak ponáhľaš?“

,,Vlastne ani ja tomu nerozumiem...“ začervenala som sa.

,,Tak prečo sa tak ponáhľame?“ zahľadela sa namňa a odrazu silno mykla volantom lebo skoro vyšla z cesty.

,,Radšej dávaj pozor na cestu, lebo potom môžeme ležať pri tatovi.“ Zasmiala som aj keď mi vôbec do smiechu nebolo. Po mysli mi behalo hrozne veľa myšlienok, hrozne veľa otázok a ja som nevedela na čo skôr myslieť. Mala som vlastne veriť nejakému preludu ktorý sa mi vlastne iba sníval? Hovorilo si jedno moje ja. Ale veď sama ti povedala že to nebol len sen. Odpovedalo moje druhé ja.

Zastavili sme pri nemocnici a ja som vyštartovala dovnútra. Nemala som ani tušenia kde tato leží. Na ktorom poschodí, na ktorej izbe... Išla som kam ma nohy niesli.

,,Tato!“ uvidela som ho na izbe ležal nehybne na posteli. Mal na sebe biele pyžamo a bol napojený na niekoľko hadičiek. Na tvári mal respirátor cez ktorý dýchal. ,,Tato...“ pozerala som naňho, no vedela som že niečo musím urobiť. Ak mu nepomôžem ja tak zrejme... Nechcela som na to ani pomyslieť. Utrela som si horúcu slzu ktorá mi stekala po tvári. Chytila som ho za ruku a odrazu som pocítila niečo zvláštne. Jemný vánok ktorý akoby prúdil z mojej dlane. Okolo dlane sa utvorilo bielo-žlté svetlo. Pozerala som sa čo sa to deje ale ruku som neodtiahla. Tato sa mykol. Pozrela som naňho a on pomaly otváral oči. Práve tam dobehla maminka ktorá zrejme nechápala ako som sa do izby dostala. Ale predsa len pre ňu to nemohlo byť nič príjemné behať s takým bruchom v ktorom nosí bábätko. Tato namňa pozeral a usmieval sa. Uvidel mamičku a začal sa ešte viac. Dal zo seba dolu respirátor ale hadičky ho nútili aby nevstával. Mohol si iba sadnúť. Do izby pribehla sestra. ,,No, ešte niesú návštevy. Pacient je na to veľmi zle takže....“ Nachvíľu sa odmlčala a potom odbehla preč. ,,Oci.“ Tuho som ho objala a on mi objatie opätoval. Mamička mala mokrú tvár od sĺz ale usmievala sa. Ja som sa zamyslela a prezerala som si ruky. ,,Meddy?“ prihovoril sa mi tato. ,,Uhm?“ iba som zo seba vydala ale neodtrhla som pohľad od mojich rúk. ,,Zrejme si už zistila, že si v niečom výnimočná.“

Pozrela som naňho. ,,Ty vieš že...“ ,,Áno viem.“ Skočil mi do reči a mne to pripomenulo to čo mi vravela babička vo sne…. ,, Máš to po tatovi“ v duchu som sa zasmiala. ,,Ako počujem, tak to ti poradila mama.“ Povedal tato. ,,Hej. Vôbec som....“ uvedomila som si že veď nemohol počuť čo si myslím. ,,Ale mohol Meddy.“ Usmial sa. ,,Oou... takže to skákanie do reči nieje jediné čo som po tebe zdedila.“ Tato sa zasmial. ,,To máš pravdu.“ Do izby zase pribehla sestra ale aj z lekárom. ,,Vidíte? A to bol ešte pred hodinou vo vážnom kritickom stave že už sme čakali že exne.“ Všetci sme sa šokovo zasmiali. ,,Sestra chovajte sa slušne!“ povedal doktor pomedzi zuby a na nás sa nútene usmial a odišiel.

Rozprávali sme sa s tatom asi vyše hodiny. Hovoril mi o tom ako počúval čo si myslí učiteľ keď skúšal, a ako toho využil keď odpovedal. ,,Tato? To sa smie používať aj ako podvádzanie?“

,,Nie, ale čo už.“ Odpovedal s úsmevom tato.

Lekár sa znovu objavil vo dverách izby. ,,Je to zázrak, ale ste zdraví.“ Neveriac hovoril doktor a šúchal sa po hlave. ,,Takže ešte dnes si Vás tu necháme na pozorovanie, a zajtra ak sa nič nezhorší pôjdete domov.“ Oznámil. ,,Skvelé!“ okamžite odpovedal tato a nenápadne namňa mrkol.

Tato išiel domov. Dnes je od toho dňa už vyše 8 rokov, a ja som pomohla veľa ľudom. Ale svoje malé tajomstvo som si nechala pre seba. Hovoríme tomu zázračné bylinky, od zázračnej liečiteľky.

______________________________________________________________

To išlo o malý výpadok môjho myslenia a z čírej nudy a choroby. Nič vážne :D.

Ďakujem.

[ » na začiatok « ]