Poviedka:
Pridaná: 9.11.2008, 00:09:30
Čítaná: 2743×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Erika, Ernest, Lea
Stručný dej: Príbeh plný dilém...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Toto, aby ste vedeli... nevenujem nikomu. Je to zrejme tá najdlhšia a najväčšia ,,poviedka" , ktorá bola mnou pridaná. Aj keď... celkom zodpovedne by som prehlásila, že je to najväčší výmysel, aký som v písaní dosiahla (nerátajúc šprtajúceho Dumbledora)... V rámci duševnej pohody vás varujem, že to nie je nič, čo by zodpovedalo akýmkoľvek kritériám normálnosti alebo logiky. Proste som sa neskutočne nudila.. a čo môže vzniknúť z nudy, ak vezmeme do úvahy moje momentálne psychické rozpoloženie? Tento chabý pokus o zahnanie nudy... Príjemné čítanie alebo čo sa to zvykne želať. Ak to už dočítate do konca, dajte mi nejaké to hodnotenie a komentár... Ďakujem :D

Normálne som zvedavá, kto to dočíta dokonca :D Viete čo? :D venujem to tomu, kto to dočíta do konca!:D

Buď vás to unudí, alebo vás to unudí, alebo prvá možnosť :)

Obyčajne svoje poviedky fakt milujem :D

Príjemné čítanie...

________________________________________________________

Otvoril som dvere na svojej izbe... Boli zaprášené, dlhé roky ich nikto neotváral. Hlavou mi prebleslo tisíc myšlienok o tom, či by nebolo lepšie zničiť to tu. A bolo by? Neviem. Zbytočne ma to dráždi. Keby len mňa...

,,Lea?“ neveriacky som hľadel na útlu ženu pred sebou. Už dávno nie sme deti, na nej to vážne vidno. Naposledy som ju videl ... vlastne si presne nespomínam kedy to bolo, slabá pamäť. Jednoducho niekoľko rokov vzad. Vyrástla... do krásy, myslím. Keby som ju stretol v bare, asi by som po nej vyštartoval. Hneď.

,,Christian...“ nadvihla obočie a premerala si ma. Byť v škole, asi by mnou prebehli zimomriavky, dnes už na to úplne kašlem. Uznávam, mať čas a byť tu za úplne iných okolností, už dávno nestojí len tak kdesi pri stole... skôr by na ňom ležala. No čo, kašľať na tieto blbé myšlienky. Tuším by som mal urobiť to, prečo som sem prišiel... nájsť ho.

,,Ako si sa sem dostala?“ skúmavo som na ňu hľadel.

,,Na privítanie som čakala inú otázku...Napríklad: Darí sa ti? Alebo si mohol aj skonštatovať, že dobre vyzerám,“ drzo odvetila a po chvíli som začul zvuk jej vysokých podpätkov na schátranej dlážke. Príjemný zvuk. Pravidelné intervaly. Klop, klop, klop.

,,Ale neurobil som to, ako si sa sem dostala?“ zopakoval som svoju predošlú otázku, keby náhodou zabudla, čo som chcel vedieť.

,,Zabúdaš na fakt, že môžem čo len chcem...“ jej horná pera sa zdvihla do ironického úškľabku. V jej rukách som zazrel malý strieborný prsteň.

,,Čo tu hľadáš?“ spýtal som sa, tento krát agresívnejšie.

,,To čo ty, srdiečko...“ milo sa usmiala.

,,Ako pozerám, nenašla si...“ skonštatoval som, dúfajúc, že mám pravdu.

,,Možno...“ odvetila a stratila sa mi spred očí. Potvora. Hlúpa malá mrcha... chodili sme spolu do školy sedem rokov, nie som hlupák. Chcela ma vyprovokovať... dúfala, že jej uverím a odídem. Hlupaňa.

Paradox je, že ani ja som ten blbý denník nenašiel. Má ho? Sprostá otázka, isto ho nemá. Čo by s ním robila? Nie... neverím, že by šla proti mne, na to tá malá štetka nemá odvahu. Alebo áno? Prehľadal som všetky zásuvky, skrine, nebol tam... Tak kde v k pekle je môj denník?

,,Máš ho?“ nervózne sa spýtala Klara. Zvedavé dievčisko. Načo mne bola dcéra? Pochabý idiot... Má už štrnásť rokov, je fakt veľmi šikovná, akurát, že je celkom ako Erika, jej matka. To ma irituje, neznášam to, keď počujem ten jemný hlas a v jej očiach vidím Eriku... Potom mi moja žena chýba omnoho viac a vo mne sa vynoria tisícky výčitiek rôzneho druhu.

,,Nie, choď sa hrať alebo čo!“ odvrkol som bez záujmu, možno trochu nahnevane.

,,Oco!“ zháčila sa. Dobre, toto má po mne. Venoval som jej rovnaký pohľad, no aj tak neustúpila.

,,Natrafil som na jednu tetu...“ snažil som sa jej vysvetliť, prečo stále doma nemá svoju matku... To kvôli tomu hlúpemu denníku, keby som len nebol ako mladý hlupák napísal do toho denníka to kúzlo... Mohla byť Erika doma.

,,Christian, nemusíš sa so mnou rozprávať ako s malým deckom! Rovno povedz, že tam bola tá štetka, ktorá chce mamu nájsť a zničiť nám život!“ kde to dievča vzalo takéto vyjadrovanie? Hanbil som sa za seba, asi som jej ako rodič nikdy neprejavil nijaký ten morálny vzor. Na to tu bola jej matka... ach, keby len bola doma.

,,Nevolaj ma krstným menom, som tvoj otec a prestaň sa takto vyjadrovať!“ snažil som sa byť prísny. Opäť známe výčitky. Trápilo ma, že miesto toho, aby sa venovala škole, venovala sa pátraniu po vlastnej matke... to bola moja úloha.

,,Tak bola tam Lea?!“ spýtala sa.

,,Odkiaľ o nej vieš?“ toto ma skutočne prekvapilo.

,,Mama mi o nej hovorila. Vraj ste si v škole boli blízki...“ mykla plecom. Vedel som, kam tým mieri. Prikývol som, na viac som sa nezmohol. Strach teda nemám z ničoho okrem svojej dcéry.

,,Má ho tá štetka?“ pozrela na mňa a v jej očiach som videl tú skrytú prosbu... Dúfala, že moja odpoveď bude záporná.

,,Prestaň sa tak vyjadrovať!“ rázne som prikázal a ona prekrútila očami.

,,Má ho Lea?“ opravila sa.

,,Myslím, že nie...“

,,Myslíš? To, že ty myslíš nikomu nepomôže! Nie mne! A nie mame!“

,,Klara, prestaň sa so mnou hádať a ziapať po mne!“ teraz som už kričal ja. Prečo mi ešte aj ona musí dávať najavo, ako veľmi som zlyhal? Zlyhal som na plnej čiare, vyčítam si to sám, nemusí mi to vhadzovať do ksichtu ešte aj Erikina kópia! To, že tú krpatú ľúbim je jedna vec, ale to, že sa ku mne správa ako k smeti, je vec iná.

,,Idem nájsť ten denník! A nájdem aj mamu! Keď to nedokážeš ty, ja áno!“ zvolala, vošla do krbu a s hlasným zreteľným výkrikom sa stratila v hop – šup sieti.

,,Do pekla!“ zhúkol som a nahnevane som kopol do drevenej stoličky, ktorá odletela niekoľko metrov ďalej.

Zopakoval som to, čo urobila moja nezodpovedná dcéra, nedovolím, aby som prišiel aj o ňu. Po kom tú nezodpovednosť má?

Opäť som otváral tie isté dvere, čo pred pár hodinami. Tento krát sa mi však naskytol omnoho horší pohľad ako predtým.

,,Klara!“ zhrozene som skríkol.

,,Nepribližuj sa, krásavec!“ odvetila mi Lea, ktorá držala pod krkom mojej dcéry prútik. Videl som na Klare, ako stína päste, ako by najradšej vybrala svoj prútik a jediným šmahom by zničila túto... mrchu!

,,Pusť ju!“ prižmúril som oči.

,,Ten denník...“ pokojným hlasom odvetila Lea.

,,Čo z neho budeš mať? Eriku má Ernst, v mojom denníku nič nie je!“ snažil som sa byť presvedčivý.

,,A čo si myslíš, že chcem tvoju ženu zničiť z nezištných príčin? Ja pre Ernsta pracujem, ty tupec...“ pritlačila Klare na krk prútik silnejšie. Zalapal som po dychu.

,,Nájdem ho, pusť ju!“

,,Oco!“ zhúkla Klara nahnevane.

,,Nechám si ju, kým mi neprinesieš denník,“ žmurkla Lea.

,,Zachráň mamu, maj rozum aspoň raz v živote!“ dodala Klara a Lea ju omračujúcim zaklínadlom zvalila na zem.

,,Klar!“ chcel som ju zdvihnúť zo zeme.

,,Bude v poriadku... ak prinesieš denník...“ usmiala sa Lea.

Po celom tele mi prebehli zimomriavky. Netušil som, kde je môj primitívny denník, netušil som, prečo som si v ňom pred pár rokmi zaznačil kúzlo na ničenie víl... netušil som, prečo tu teraz stojím, netuším, kde je môj denník, ktorý mi obracia život naruby, netušil som, ako zachrániť Klaru, Eriku... rodinu.

,,Prsteň..“ povedal som po chvíli.

,,Myslíš, že si budeš určovať podmienky? Ten prsteň nedostaneš...“

,,Viem, kde je denník, nezískam ho bez prsteňa!“ snažil som sa obhájiť si svoju pravdu.

S nevôľou na mňa fľochla pohľadom a vložila mi do rúk strieborný prsteň. Netrvalo dlho a stratil som sa jej z dohľadu... svoju dcéru som tam musel nechať.

Premiestnil som sa len na povalu. Mal som sa tam ísť pozrieť už prvý krát. Prehľadal som všetky staré škatule a na môj údiv, našiel som tie zviazané zdrapy papiera obhryzené myšami. Tu je to. Táto malá knižočka, kde sú všetky moje zápisky o kúzlach proti najrôznejším tvorom. Ak jej ten denník dám, zabije ju. A Klaru tiež, je predsa polovičná víla. Vždy im šlo len o to, aby vyhubili všetky tie milené stvorenia... Erika bola jednou z víl... Moja malá lesná víla, ktorú som toľko ráz oklamal a podviedol. Nemal som zrovna čas na rozmýšľanie. Ako tvrdila Klara, rozmýšľanie mi zrejme fakt nikdy nešlo. A nikomu nepomohlo. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo vziať denník a odovzdať ho Lei. Tá ho odovzdá Ernstovi, vyvraždia mi rodinu, zabijú aj mňa, lebo som sa opovážil ísť proti nim. Ak denník zničím, zabijú aspoň Klaru. Eriku si nechajú a ja si nikdy neodpustím, že som zlyhal.

Premiestnil som sa späť.

,,Si celkom rýchly..“ poznamenala Lea a pozrela na bezmocnú Klaru ležiacu na zemi.

,,Škoda, že na mne ti nikdy takto nezáležalo,“ mykla plecom a obkrútila sa okolo mňa. Za iných okolností by mi to bolo zrejme príjemné, teraz som sa všemožne snažil vykrútiť z jej zovretia. Urobila to za mňa, z rúk mi vytrhla denník spolu s prsteňom a zrazu jej nebolo.

Klara sa pomaly preberala... trvalo to niekoľko desiatok minút, bezmocne som pri nej sedel a hladil ju po čele.

,,Nemáš lepšej práce, než kaziť mi účes?“ pozrela na mňa vražedným pohľadom.

,,Si v poriadku?“

,,Určite viac v poriadku než mama!“

,,Je to v kýbli, Klar...“ smutne som vzdychol.

,,Kým si ty rozmýšľal doma pred krbom, čo urobiť, tá krava mi povedala všetko v domnienke, že ma zabije a bude pokoj. Fakt sa čudujem, že pri tvojom mozgu a šikovnosti ešte nie som mŕtva...“

,,Nemyslíš, že nie je zrovna čas na hádky?“ inteligentné dievča...

,,Čo vravela?“

,,Okrem tých trápnych kecov, že spolu s Ernstom ovládnu svet sa zaprisahala, že zabije mamu, mňa a všetky víly a polovičné víly, každého imbecila, ako je Christian Tims, čiže ty, a ešte vymenovala pár nepodstatných mien. Mama je u Ernsta, keď ju pred štyrmi rokmi uniesol, začaroval ju a štyri roky si mama nažíva ako pár centimetrové nič vo fľaši v Ernstovej kancelárii. Teraz Ernstovi Lea odovzdá denník, za čo jej sľúbil prachy, akurát, že tá malá si nevie zrátať dva a dva, Ernst ju zabije, akonáhle mu odovzdá denník.“

,,Ako sa dostaneme k Ernstovi?“

,,Tak ako sem?“ nadvihla obočie.

Obaja sme sa hop – šup sieťou prepravili až do Ernstovho domu. Čakal som, že to tu bude viac strážené. Klara ma schmatla za ruku a pomedzi starožitný nábytok ma ťahala k jedným z dverí.

,,Ako vieš, kam máš ísť?“

,,S mamou som tu už raz bola. Si myslíš, že si jediný, kto chcel tohto magora zničiť? Mama sa o to pokúšala celých desať rokov, zatiaľ čo ty si sa spamätával z babkinej smrti pred muklovskými televíznymi stanicami a babraním sa s muklovským dopravným prostriedkom. Desať rokov a ty si ani nevedel, že tvoje žena chce zničiť Ernsta? Chcela pomstiť smrť tvojej mamy a ty si to ani nevedel? Ty si vážne stratený prípad...“ pokrútila hlavou. Mám vážny dôvod povedať si, že teraz som nadobro sklamal. Ak nie Klaru, ktorá vo mňa ako tak verila, tak seba určite.

Za mohutnými dverami bolo počuť hlasy. Mužský a ženský. Avšak ten ženský nepatril Lei, bol Erikin! Po štyroch rokoch som konečne počul svoj ženu! Tak neskutočne som sa tešil...

,,Počkáš, kým ju zabije, alebo niečo urobíš?“ pozrela na mňa Klara.

Vošiel som do Ernstovej pracovne. Keby v nej nesídlil tento úbožiak opovrhujúci akýmikoľvek zásadami, bolo by to fakt pekné miesto. Na zemi ležala Lea, vyzerala trochu mŕtvo, zrejme bola mŕtva. Namieril som svoj prútik proti Ernstovi a chystal som sa, že vykríknem zaklínadlo. Do pracovne vošla Klara a vzala fľašu, v ktorej poletovala Erika. Ernst bol rýchlejší ako ja... obratným pohybom a vyhŕknutím zaklínadla zariadil, aby Klare vypadla fľaša z rúk a rozbila sa na márne kúsky. V okamihu predo mnou stála Erika... máme si toho toľko čo povedať...

,,Ty starý odporný plešatý blb!“ zhúkla Klara cez miestnosť a vzduchom zasvišťala facka, ktorú venovala Ernstovi.

,,Mohol si jej ublížiť!“ nahnevane naňho revala.

,,Klara!“ skríkla Erika zamatovým hlasom.

Čo je to preňho jedna facka?

,,Chcem ju zabiť, zabudla si, ty malá šprtka? Ty si čítala túto malú knižku, však?“ ukázal na môj denník.

,,No a? Môžem čítať, čo chcem...“ prikývla Klara.

,,Chýbajú tu strany...“ doplnil.

,,Nehoda...“ mykla plecom a usmiala sa.

Teraz vylepil facku on jej. Na toto som sa už nemohol pozerať. Pozrel som na Eriku, videl som, čo sa s ňou dialo. Keby niekto ublížil mne alebo Klare, cítila by to. To bolo v tom denníku. To bolo jediné kúzlo... puto, ktoré mohol pretrhnúť len tým, že by zabil mňa alebo moju dcéru, našu dcéru.

Klara neváhala a spod habitu vytiahla prútik, použila smrtiace zaklínadlo... Ernst sa hodnú chvíľu zvieral v kŕči, čo som vlastne nečakal. Nečakala som ani to, že stihne svojim prútikom zasiahnuť mňa, čím zasiahne Eriku... Klara nemohla nič urobiť. Kričala, jej zamatový hlas sa rozliehal po miestnosti. Nikdy neodpustím, do čoho som ju to dostal. Cítil som, ako sa bolesť rozplýva v mojom tele, môj posledný pohľad spočinul v Erike.

Neviem, čo bolo potom. Pamätám si len, ako som sa zjavil tu a zvrchu som hľadel na svoju dcéru. Spolu s Erikou. Opierala sa o mňa a na jej červených perách sa zračil úsmev.

,,Prečo sa usmievaš?“ s beznádejou v hlase som sa spýtal...

,,Dokázala to. Zachránila nás. A seba tiež...“ usmiala sa a ja som na svojich perách pocítil chuť jej pier. Obaja sme hľadeli na Klaru... neplakala. Dobre vedela, že nemala dôvod, že sme pri nej a vždy budeme.

,,Christian, neželaj si ma! Toto ti raz vytmavím! Erika? Vylep mu za mňa!“ nahnevaným hlasom povedala a usmiala sa. Krstnými menami nás oslovovala vždy vtedy, keď sa hnevala. Teraz na to mala naozaj pádny dôvod, aj keď... toľko irónie v jej hlase som nepočul od čias, keď ma nazvala múdrym a váženým človekom...

Mama, oco, vydávam sa! To ste nečakali, čo? Ani ja... Ale nedalo sa mu odolať. Keď vás niekto žiada o ruku v zajačom kostýme, nemôžete povedať nie. Tak som si dnes navliekla na seba biele šaty, strach a hrôza. Mám dvadsaťštyri, ale veď to vy viete, čo vám budem hovoriť. ja len, že keby tam u vás plynul čas nejako inak ako tu... Ernsta ste tam u vás nestreli, čo? Ten bude niekde dole, s tým sa asi stretnem ja. Možno mu ešte nejaké tie facky vylepím. Celkom sa mi to zapáčilo.

No dobre, už padám... Okrem toho... oco, denník som spálila, žiaden primitív ako ty už neohrozí môj druh, neboj.

[ » na začiatok « ]