Poviedka:
Pridaná: 4.11.2008, 13:25:46
Čítaná: 4912×
Hodnotenie: (počet hlasov: 24)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Regulus Black, Červochvost, Sirius, Lupin
Stručný dej: Záškodníci z iného pohľadu. Trochu neobvyklého, trochu kontroverzného :D

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Poprosím Siriusofilov, aby to čítali s otvorenou mysľou. Je to len poviedka.

Bola by som však neskutočne šťastná, keby ste povedali, čo si o tomto "diele" myslíte. Kritiku prijímam s otvorenou náručou a povedzte, čo máte na srdci, ja ju nebudem brať osobne.

Vďaka.

ONI A TÍ DRUHÍ

V kuchyni na Grimmauldovom námestí číslo 12 sedeli okolo stola dvaja dospelí muži. Pred sebou mali otvorené dve fľaše ďatelinového piva.

"Veď vieš, že Snape ťa chcel len vyprovokovať, jeho poznámky si nesmieš brať k srdcu," povedal jeden. "Nikdy nám neodpustí to, čo sme mu robili počas školy," dodal s náznakom škodoradosti v hlase.

Sirius si vzdychol a potom sa zasmial krátkym štekavým smiechom. "Pamätáš sa, ako sme v prvom ročníku každému povedali, že Snape je krvilačný upír a nikto s ním potom nechcel bývať na izbe?"

"Staré dobré časy," pokýval Remus hlavou. "Ja, ty, James... A..." hlas sa mu zlomil.

Siriusove šľachy na ruke, ktorou zvieral fľašu, sa nebezpečne napli. "Ten potkan medzi nás nikdy nepatril," zlovestne zavrčal.

"Možno práve preto nás zradil," pripustil Remus.

Sirius si odfrkol. "To nebola naša chyba, počuješ?! Spravili sme pre neho dosť, keď sme boli ochotní sa s ním priateliť! Nie, nie, Rem, Červochvost bol proste rovnako skazený ako môj brat! Len je mi ľúto, že sme na to neprišli skôr, mohol som toho malého fagana..." zúrivým pohľadom sa zapozeral na špinavé kuchynské okno.

Remus pokrčil plecami a odpil si z fľaše.

**************************

Sedím na posteli a je mi... no, dobre určite nie. Budík ukazuje, že je pol piatej ráno. Už určite nezaspím. Nechcem zaspať. Nechcem, aby ma v spánku dostihli všetky tie veci, pred ktorými sa v reálnom živote snažím utiecť.

Podopriem si bradu lakťom a sledujem, ako sa vonku za oknom začína brieždiť. Všetky myšlienky sa mi roztutekajú - ale väčšinou sledujú jeden smer. Som príliš unavený, aby som ich rozohnal a tak ich nechám, nech mi ešte viac prehĺbia moju mizériu. Spomienky sú ako peklo, z ktorého sa stoj-čo stoj snažíte vymaniť, ale keď vašu snahu odhalia, spútajú vás ešte tesnejším remeňom, ktorý pomaly, ale isto dusí vašu dušu. Alebo to, čo z nej ostalo.

"Ako môžeš byť taký tupý, Červochvost..."

"Tučko, tučko, tučko, ha-ha!"

"Ach, to je Červochvost. Náš - kamarát."

"Jeho neber vážne, Lily. Veď je to Peter."

"Pettigrew, zase nedostatočná. Úprimne sa čudujem, ako vás s vašimi schopnosťami mohli vyhlásiť za čarodejníka."

"Ach, Peter, to sa nezvládneš premeniť ani na jedného malého potkana?"

"Odlož to, James, lebo Červochvost sa pociká od vzrušenia..."

Pritlačím si ruky na uši, ale tie zlomyseľné hlasy sa mi stále ozývajú v hlave. "JA VIEM, ŽE SOM NULA!" zúfalo skríknem v nádeji, že mi už dajú pokoj. Na okamih sa mi v hlave rozhostí ticho a počujem, ako sa mama vo vedľajšej izbe prehadzuje na posteli.

Viem, že ma v skutočnosti nemali radi a dovolili mi byť s nimi len zo súcitu. Počkať, súcit? Sú všetky tie nadávky a poníženia prejavom súcitu? Asi nie... Ale keď im malý potkan mal otvoriť vchod do Škriekajúcej búdy, zaraz som im bol dobrý. Ak potrebovali odviesť pozornosť od svojich žartíkov tým, že som mal na treťom poschodí vypustiť hnojové bomby, tak som im bol zaraz priateľ. Aj keď som si potom musel za to odsedieť týždne po škole. Nevnímal som to však tak. Bol som od šťastia celý bez seba, že môžem pomáhať svojim priateľom.

Až mi niekto otvoril oči, a zistil som, že priateľstvo, ktoré prináša viac bolesti ako radosti, sa priateľstvom nazvať nedá.

"Och, chudák Červochvost," vravel ten príjemný hlas. "Chceš spoznať pravé priateľstvo? Chceš zažiť pocit, že aj ty si plnohodnotný človek, ktorý má city? Ponúkam ti niečo, čo inak nemôžeš dosiahnuť, Červochvostík... Rešpekt..."

Ach, ako ten hlas dokázal lahodiť mojim ušiam, ktoré dovtedy poznali len nadávky! Dalo sa to odmietnuť?

Niekde hlboko v mojom vnútri sa ozve: "Áno. Pravý Záškodník by to odmietol."

Lenže ja som medzi Záškodníkov nikdy skutočne nepatril. Nezradil som ich. Nemohol som, lebo oni síce boli moji priatelia, ale ja som nebol ich.

Vzdychnem si a zaborím tvár do dlaní. Guča v mojom hrdle je už príliš veľká a nedá sa prehltnúť. Tlmím vzlyky, ako sa len dá, aby sa mama nezobudila. Príval sĺz mi tečie po lícach a v ústach cítim ich trpkú chuť. Áno, som zbabelec, ktorý plače, že zradil. Aj keď ma nemali nikdy radi... boli jediní, ktorí ma od seba neodohnali. Hoci to takto bolelo ešte viac. Neboli zlí... Keby tušili, že aj ten nemotorný chalan, ktorý si nikdy nenájde žiadne dievča, má city, tak by sa možno správali inak. Ale nikdy ma tak nikto nebral.

Stratil som vieru v ľudské hodnoty a som nula, ktorá zradí len kvôli túžbe po uznaní. Aspoň raz v živote by som však chcel cítiť, že som potrebný. A Temný pán to môže zariadiť.

Malou izbou sa rozlieha moje kvílenie. Ruky mám už úplne mokré a oči ma štípu, no nedokážem prestať. Je mi to tak ľúto... Prepáčte mi, že som nikdy nebol ako oni. Nikdy som nebol taký bystrý, pekný, vtipný, a ani so mnou nebola žiadna zábava. O odvahe sa hovoriť už nedalo vôbec. Hrdosť? Vernosť? Lojalita? Nie...

Jediná dobrá vlastnosť, ktorú som kedy mal, bola usilovnosť. Lebo prisahám, že som sa snažil zo všetkých síl.

*********************

Ťuk. Ťuk. Ťuk.

Neuvedomil som si, kedy začalo pršať. Sledoval som, ako kvapky dopadajú na strešné okienko v mojej izbe, rozčapia sa na skle a roztečú do krajov...

Vstal som a obliekol som si teplý župan. Porozhliadol som sa po miestnosti, ale papuče som nikde nevidel, tak som bosý vyšiel na chodbu. Našľapoval som na špičky, aby podo mnou nič nezavŕzgalo. Náš dom je taký starý, že každá parketa kvíli tak hlasno, ako by ju mučili, a nechcel som, aby sa niekto zobudil.

Sadol som si na studené schody. Odseknuté hlavy domácich škriatkov vyzerali v prítmí hrozivo, ale už dávno som sa naučil nebáť sa ich. Vždy som tu sedával, keď som potreboval nad niečím rozmýšľať. Len v poslednom čase to bolo až príliš často...

Od kuchyne sa ozýval cupot malých nožičiek a čoskoro sa predo mnou zjavil náš domáci škriatok.

"Zdravím, Kreacher," vydýchol som.

Svojimi žiarivými očami si ma dôkladne premeral. "Je zima, pán Regulus. Prechladnete," povedal nakoniec. Táto veta ma dojala. Domáci škriatok bol jediný tvor v tomto hnusnom dome, ktorý kedy prejavil starosť o moje zdravie.

Prinútil som sa do úsmevu a siahol som do vrecka županu, odkiaľ som vytiahol balíček Fazuliek každej chuti. Kreacher sa za nimi naradostene vrhol a odušu mi ďakoval.

Môj úsmev trochu schladol. Kreachera som si vycvičil ako psa. Aj ten ma mal rád len vďaka cukríkom, ktorými som ho podplácal.

"Vieš, môj drahý škriatok, môj osud mohol byť celkom inakší," rozhovoril som sa. Netrápilo ma, že Kreacher ma vôbec nepočúval a len si obzeral farebné fazuľky. Iba som potreboval rozprávať. "Nemám to tu rád. A moja rodina nemá rada mňa," smutne som pripustil. "Najviac ma mrzí, že ani neviem, kde som spravil chybu." Na chvíľku som sa odmlčal. Nemohol som to povedať nahlas. Sirius.

Zvesil som hlavu. Vari môj brat nevidel, ako som ho mal rád? Nevšimol si tie obdivné pohľady, ktoré som sa ako dieťa ani nesnažil skrývať? Netušil, ako veľmi mu závidím jeho odvahu, že sa dokázal vzoprieť svojej rodine a veriť vlastným ideálom?

Možno to vedel, len ho to netrápilo. Bol silný charakter, ja nie. Mama si vždy želala, aby som bol silný ako on, ale stále poslušný. Vždy mu vravievala: "Pozri sa na Regulusa. Prečo nemôžeš byť ako on?"

Každého štve, ak ho neustále s niekým porovnávajú, najmä ak je to váš zbabelý mladší brat. Vtedy zrejme začal cítiť voči mne nevraživosť. Asi si myslel, že mu kradnem materinskú lásku. Pche! Nezmysel. Matka nikdy nedokázala mať niekoho rada. Ani otec. A práve preto som potreboval jeho - Siriusa. On mal svojich kamarátov v škole, každý ho mal rád, dievčatá ho zbožňovali... No ja som bol stále len "mladší brat toho božského Blacka", ktorý nemal nikoho. Nezdieľal názory Slizolinčanov, ľudia z ostatných fakúlt zase nemali radi nikoho zo Slizolinu. Išiel som tam len a len preto, aby som urobil rodičom radosť. Dúfal som, že ma raz budú mať skutočne radi.

Lenže keď ma Triediaci klobúk zaradil do onej fakulty, Sirius ma nadobro odpísal. A nepomohlo, že som k nemu bol milý, ani že som ho bránil pred rodičmi, keď sa do neho obuli. Asi si to nechcel všimnúť. A mne bolo ľúto, že má o mne takú mienku... že ma neznáša. A rodičia boli zase nahnevaní na mňa, lebo sa ho zastávam.

Nebolo cesty späť. Nedávno mi minulo sedemnásť, Siriusa už nič neobmäkčí.

"Nechcem sa pridať k nim," vyslovil som nahlas to, čo ma dnes najviac trápilo.

Kreacher súcitne pokyvkal hlavou, aj keď nevedel, o čom točím.

"Ale rodičia by boli na mňa hrdí a možno by si konečne uvedomili, že aj keď Sirius sa odsťahoval, ja som stále tu," smutne som dodal. Vedel som, že nenaberiem odvahu roztrhnúť rodinné putá. Aj tak som nemal kam ísť. "Vieš čo, Kreacher? Rodičia síce pred Siriusom o mne básnili, ale v skutočnosti si ma nikdy nevšímali. A uznávam, že nemám potenciál stať sa skvelým synom," pokrčil som plecami. "Ale možno..."

Vetu som nechal nedokončenú. V hlave sa mi usídlila predstava, ako mi celá moja rodina gratuluje a objíma ma, že som to urobil.

Vzdychol som si. Síce nereálna predstava, ale čo neurobí zbabelá citlivka pre to, aby ho mali radi tí, ktorých miluje?

...

Stáli sme v kruhu okolo nášho nového a jediného Pána a čakali sme, až nás označí za právoplatných Smrťožrútov. Nebudem klamať, bol som vydesený.

Zachytil som pohľad malých potkaních očí, ktoré mi venoval jeden z jeho stúpencov. To nie je možné! Červochvost, chalan, ktorý dostal šancu priateliť sa so Siriusom, ho zradí, kým ja som sa sem uchýlil zo zúfalstva, lebo ma neznáša!

Venoval som mu zúrivý pohľad. Pochopil, lebo ten svoj okamžite sklopil.

********************

"Myslím, že Sirius ma nebral vážne, ani on nepovažoval Kreachera za tvora s citmi rovnako hlbokými, ako má človek..."

"Kreacher je klamár - mizerný - zaslúžil si..."

"Kreacher je taký, akým ho urobili čarodejníci, Harry," tvrdil Dumbledore. "Áno, treba ho ľutovať. A bez ohľadu na jeho chyby treba priznať, že Sirius nerobil nič, aby mu osud uľahčil."

_______________________________________________

Inšpirácia? Hm... Ľudia si často neuvedomujú, ako dokážu ublížiť svojimi slovami... Táto poviedka nemala byť o tom, že je Sirius zlý, len mám dojem, že ľudia často odsúdia ostatných bez toho, aby poznali dôvody, ktoré ich k tomu viedli. A možno to, čo som napísala o Petrovi a Regulusovi, má ďaleko od pravdy, ale... musela som. A bolo by fajn, keby ste nehodnotili svoj vzťah k Petrovi a Regulusovi, ale túto poviedku.

[ » na začiatok « ]