Poviedka:
Pridaná: 31.10.2008, 12:18:37
Čítaná: 2996×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: Denisa Branská, Renáta Branská, Peter Branský
Stručný dej: Domáce násilie je dnes veľmi rozoberaná téma aj na Slovensku. O tom je aj príbeh Denisy a jej mamy Renáty.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Takže túto poveidku venujem: Kamilke, Lilly,E.J. Black, Belatrix, Mojim kamošom a kamoškám,a všetkým úžasným ľuďom, čiže vám!

„Nie! Nie!“ šepkalo ustráchane dievča zo spánku a po tvári jej stekali kvapôčky sĺz.

„Nie, Nechaj ju tu! Neber mi ju!“ volala už trochu hlasnejšie a náhle otvorila oči. Tvár mala celú spotenú, ale nedbala na to a bežala priamo do malej izby na konci chladnej chodby. Prudko otvorila staré drevené dvere, netrpezlivo vbehla do tmavej miestnosti a svojím pohľadom skúmala prázdnu posteľ. Nahlas sa rozplakala.

„Bože, aký si zlý! Prečo si mi ju vzal? Vráť mi ju! Počuješ?“ jej žalostný hlas sa odrážal od bielych stien a ona pozerala svojimi veľkými sivými očami na strop. Čakala, že príde nejaké znamenie, že Pán Boh jej odpovie, alebo ju aspoň pokarhá za jej neslušné správanie. No nič také sa nestalo. Neprišlo žiadne znamenie, ani biela holubica z neba ani zahrmenie ani len nezafúkal slabý príjemný vánok. Jednoducho nič! Jej hlavu náhle zaplavil príval pochmúrnych myšlienok.

Rozhodla sa! Nemyslela si, že je to správne, až pridobre vedela , že je to tá najväčšia hlúposť akú kedy spraví. Ako v tranze otvorila okno a stúpila si na drevený rám. Obetavo vystrela ruky k belasému nebu a vykročila nohami dopredu. Padala! Letela strmhlav dole a chladný vzduch ju štípal na mladej tvári. Pred očami sa jej začal premietať celý život. Teraz zomrie, už len maličký kúsok a jej telo meravo dopadne na tvrdú asfaltovú cestu.

V tom sa z ničoho nič prebudila na svojej tvrdej posteli. Prudko sa postavila, energicky sa sklonila k podlahe a spod postele vybrala malý úlomok starého zrkadla, ktorý pred pár rokmi našla ležať na ceste. Poobzerala si v ňom tvár. Neboli na nej badať žiadne modriny, odreniny či zranenia. Takže to mohlo znamenať len jednu vec: Bol to len dosť živý sen.

I keď nie veľmi, aspoň trochu ju to upokojilo, otvorila malé izbové okienko, vystrčila von hlavu a v hmle sústredene pozrela na miesto kde sa týčila veža a zistila, že veľké kovové ručičky na nej ukazujú presne pol šiestej. Bola sobota a Denisa Branská až pridobre vedela čo bude nasledovať.

,O malú chvíľu...´ pomyslela si Denisa, no túto vetu ani nestihla v duchu dokončiť a už starý dom otriaslo hlučné buchnutie vchodových dverí. Prišiel Denisin otec, Peter Branský, čo pre Denisu neznamenalo nič dobré, pretože jej otec bol z tých ľudí, ktorý sa až pričasto, teda takmer vždy s radosťou a verne odovzdali do rúk krutého pána, ktorý s pôžitkom mení dobrých a milých ľudí na obyčajné zúrivé, agresívne a kruté beštie. Návrat otca domov po večernom piatkovom fláme znamenal pre Denisu veľa práce, kriku a dakedy aj rán.

Deniska si v tichosti vybrala chatrné šaty zo starej skrine, prezliekla sa do nich, ustlala si posteľ a na to sa už dvere jej izby roztvorili a stál v nich nahnevaný podnapitý otec a zlostne na ňu kričal:

„Do roboty, dievča mizerné príživnícke!“ Zagánil na ňu podliatymi unavenými očami, zatresol za sebou dvere a šiel zburcovať do roboty i Denisinu mamu.

Deny zatiaľ zbehla do kuchyne a prichystala otcovi výdatné raňajky. Potom sa ponáhľala pozametať celý dom, túto činnosť musela urobiť veľmi pedantne lebo pán Branský to s obľubou po nej kontroloval.

Denisa konečne doupratovala dom, nezaobišlo sa to však bez niekoľkonásobného skritizo- vania zo strany otca a neustáleho omieľania, že je tá najväčšia flákačka, akú kedy videl. Nakŕmila hladné sliepky, zozbiera vajíčka, navarila obed, následne pohrabala záhradku a potom sa vybrala za mamou. Jej mama Renáta práve ručne prala otcove oblečenie. Bývavala to veľmi pekná žena a Denisa bola jej dokonalou kópiou. Renátine oči však už neboli také ako kedysi. Jej tvár „zdobilo“ niekoľko odrenín, darov od manžela a oči mala opuchnuté. Keď by ste sa však lepšie prizreli zistili by ste, že majú nádhernú sivú farbu. Avšak niečo im chýbalo, chýbal im ten krásny jas ktorý sa mamám leskne v očiach tá radosť zo života, tá láska k svojmu jedinému dieťaťu. Renáta nikdy nebola zlá žena, práve naopak. Len vďaka nej Deny zažila tých niekoľko úžasných nezabudnuteľných momentov. Kedysi by bola Denisu objala, no za posledný mesiac sa veľmi zmenila, akoby už nevnímala a necítila, bola chladná sťa ľadová socha a bolo priam obdivuhodné , že Denisa k nej cítila obdiv ba dokonca aj lásku, síce jej nebola opätovaná.

Po výdatnej večeri- chlieb a čistá voda, sa Denisa odobrala do postele. Pomodlila sa k Bohu večernú modlitbu a unavená odovzdane klesla na posteľ. No hneď ako sa jej hlava dotkla vankúša spomenula si na sen ktorý sa jej prisnil minulú noc a začala mať vážne obavy.

Doteraz sa jej snívali len dva živé sny- prvý o tom ako nájde kúsok zrkadla a druhý o tom ako jej pred očami zomrie vtáčik, nanešťastie sa však obidva splnili.

,Čo ak sa história zopakuje? Čo ak jej mama naozaj zomrie?

Začala tuho premýšľať a napokon sa rozhodla zasiahnuť: ,Dnes nebude spať! Dnes bude celú noc strážiť mamu a ak by volala o pomoc, ona jej bude po ruke. Musí ju ochrániť!´ Pevne rozhodnutá nezaspať si znovu ustlala posteľ. Podišla k oknu, položila na zem vankúš, ktorý mala v ruke a posadila sa do tureckého sedu. Pozorovala svetielka hviezd, ktoré žiarivo zdobili nočnú oblohu a pokúšala sa z nich vytvárať rôzne obrazce. Dlho očami hltala oblohu a pri každom šuchnutí sa obzerala a načúvala, aby si bola istá, že mama je v poriadku.

„Aha, tamto vyzerá celkom ako...“ nedokončila... Nevydržala sa sústredene dívať na farebné svetielko v diaľke... neudržala ťažké viečka svojich unavených očí... upadla do hlbokého spánku...

*******************************************************

Žena pomalým krokom pristúpila k postave trinásťročného dievčaťa a síce s námahou, no predsa nežne ju zodvihla a uložila do postele.

Kedysi Denisku ľúbila, ale dnes už nedokázala ľúbiť nikoho. Slovo láska jej bolo akési cudzie, vzdialené.

Rukou, zodratou od práce ju pohladila po zlatistých vlasoch a odrazu na základe niečoho čo sa v nej zlomilo, akoby niečo nadpozemské urobila veľmi nezvyčajnú vec. Prvýkrát po toľkých dňoch, mesiacoch , rokoch pobozkala dievča na čelo. Nevedela prečo to urobila, zdalo sa jej len, že je to správne.

Potichučky vyšla z izby a zodvihla so zeme malý kufor. Ako duch zišla po mramorových schodoch, odomkla a otvorila vchodové dvere.

Zlatisté vlasy jej rozvial chladný nočný vánok a ráznym krokom vykročila po úzkom chodníku. Otvorila malú rozpadávajúcu sa bránku a poslednýkrát sa obzrela. Videla pred sebou chátrajúci dom, ktorý tak strašne znenávidela, ktorý jej bol vždy viac väzením ako skutočným domovom.

Pocítila výčitky svedomia, lebo sa jej zdalo, že v dome zabudla na niečo veľmi cenné, niečo čo jej bude veľmi chýbať.

,No áno, zabudla som svoj fialový šál,´ spomenula si, ale rozhodla sa, že sa kvôli nemu do domu vrátiť nemieni. Nikdy! Odchádza aj bez neho.

Otočila sa na päte a s dobrým pocitom, že už jej skutočne nič nechýba zmizla v tme.

******************************************

„Zaspala som!“ to boli prvé slová , ktoré Denisa nahnevane vyslovila hneď po svojom prebudení. Vyskočila z postele a zadychčaná vbehla do maminej izby.

Vyzerala, akoby tam nikto nikdy nebýval. Posteľ bola ustlaná, drevená skriňa otvorená a dokonale vyprázdnená.

„Nie! Nie!“ skričala Denisa a srdcervúco sa rozplakala. Plakala sekundy, minúty, hodiny. Len plakala a volala: „Je to moja vina! Neustrážila som ju! Čo si teraz počnem? Len ja za to môžem! Všetko kvôli mne! Mala som ju zastaviť! Zlyhala som!“

Päsťami búchala do starej dlážky a kvapky jej sĺz po dopade na dlážku mizli. Nechcela odísť z tejto izby! Neostalo jej po mame nič! Trasúcimi rukami si poutieral z tváre slzy a pokúsila sa vstať. Nešlo to, akoby mala kolená prikované k zemi, nemala dosť síl s tým bojovať, nevládala dýchať, nevládala viac búchať do hnijúcej drevenej dlážky. Skúsila to znovu a napokon sa jej predsa len podarilo vstať. Ťahajúc nohy ťažkopádne za sebou sa vybrala smerom do kuchyne. Bol tam! Ležal elegantne prevesený cez operadlo drevenej stoličky. Pomaly, so značnou úctou ho chytila do rúk a pritisla si ho k tvári. Voňal presne tak ako voňala mama, bol taký hebký, jemný a nádherne sa leskol. Jeho fialová farba oproti zatuchnutej tmavej miestnosti priam žiarila. Omotala si ho okolo krku. Tento šál bolo to posledné, čo jej po mame ostalo.

„Odišla.“ Šepla smutne do tmy a náhle Denisu premohol celkom iný oveľa silnejší pocit ako žiaľ, bola to zlosť. Hnevala sa na mamu, pretože odišla celkom bez rozlúčky. Prečo ju tam nechala? Prečo ju nezobudila, veď teraz by už Denisa mohla kráčať na slobodu spolu s ňou. Ak si Deny myslela, že jej bolo doteraz zle a že už to nebude horšie tak sa veľmi mýlila. Teraz bude na všetko sama, keď tu bola mama vždy sa jej zastala a otec ju potom nebil tak často, ale teraz keď odišla bude mať Denisa viac práce, viac úderov, viac bolesti. Anjel , ktorý nad ňou vystieral svoje ochranné krídla jej dnes zabuchol dvere.

Čochvíľa príde otec a nevedela si ani predstaviť, aký veľký hnev ho bude ovládať, keď sa dozvie o maminou úteku, isto si to za ňu Denisa odnesie. Nie! Nesmie tu ostať! Mama ju tu nechala , ale ona tu neostane už ani sekundu, ak sa veľmi poponáhľa tak to stihne pred otcovým príchodom. Rýchlosťou sveta vbehla do svojej izby a zbalila si to málo vecí čo mala do starej plátennej tašky. Pripravená na odchod zašla až ku vchodovým dverám, neobzerala sa mala dosť tohto domu, už ho nikdy nechcela vidieť. Bola tak pevne rozhodnutá, už ju nič nezastaví, nikto jej odchod neprekazí! Skôr ako stihla natiahnuť ruku na kľučku, začula štrkot kľúčov, cvaknutie zámky a videla ako sa kľučka pohla.

Na jej peknej mladej tvári sa zjavil neopísateľný, nadpozemský... STRACH

please napíšte mi komentár, či sa vám to páčiloalebo nie, aby som vedela, či napísať ďalšiu časť.

Ahojte.Kiss

[ » na začiatok « ]