Kapitola:
Pridaná: 15.10.2008, 20:21:19
Čítaná: 4202×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Elizabeth, Ginny...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » „Som Elizabeth." 2 » Vyučovanie 3 » „Rokville?“ 4 » Nemocničné krídlo a nepriateľky 5 » Stráca Ginny pamäť? 6 » Hľadá sa Ginny a Sarah 7 » Zaľúbený......

„Tak ako?“ potichu sa opýtala Elizabeth, keď vošla do klubovne.

Práve totiž prišla z dvojhodinového nezmyselného po škole u Lockharta.

„Ako? To by som sa mala opýtať ja teba, nemyslíš?“ Ginny ktorá sedela v kresle sa s úškrnom pozerala na svoju priateľku.

„No bolo to úplne premrhaný čas. Akože pre mňa. Vieš, on si ma ani nevšimol. Dal mi ručne odpísať dve strany s tej naozaj úžasnej knihy Žúr s ježibabami a vieš čo robil on?“

„Čo?“

„Čítal akýsi po.. no vieš čo list. Myslím, že je do niekoho buchnutý,“ odvetila Elizabeth.

Ginny sa začala smiať. „Buchnutý? Kto by sa do neho zamiloval? Pravda ak nerátam Lucy.“ Pozrela na opačnú stranu klubovne kde sedela Lucy a Sophie.

„Neviem, McGonagallka? Viem si ich predstaviť ako sa bozkávajú.“ Vtedy sa obe rozosmiali.

„Vieš si ich predstaviť ako Lockhart žiada McGonagallku o ruku? ,Ó, drahá moja Minerva. Miláčik, vezmeš si ma?`“ pokračovala Ginny.

„Veľmi rada by som si ten list prečítala. Ale ako?“ Elizabeth pozrela na Ginny nezvyčajne vážnym spýtavým pohľadom.

„Čo je viem keby sme boli neviditeľné? Mám sa opýtať Percyho? On určite pozná nejaké také zaklínadlo.“

„Percyho? Je ti niečo? A čo mu povieš? Že dve prváčky potrebujú byť neviditeľné aby vedeli čo robí Lockhart? Ani nápad,“ vyhlásila Elizabeth. „Ale je tu ešte knižnica, nie?“

„Tak dobre, zajtra to môžeme skúsiť. Po Rokville,“ Ginny sa postavila a zívla.

„OK,“ krátko odpovedala Elizabeth a obe sa pobrali do spálni.

„Dnes je výlet do Rokvillu, čo? Škoda, že prváci nemôžu,“ sťažovala sa pri raňajkách Sophie a trochu závistlivo pozrela na Katie, svoju sestru, ktorá už bola tretiačka.

„Neboj sa, aj my tam raz pôjdeme,“ chlácholila ju Ginny a pritom žmurkla na Elizabeth.

Dojedli a pobrali sa akože do klubovne.

Keď prechádzali okolo veľkého zrkadla na štvrtom poschodí ktosi, kto bol za ním ukrytý potiahol Ginny za rukáv a potom vyskočili Fred a George.

„Naozaj chcete ísť? My vás nenútime...“ spýtal ihneď Fred.

„Jasné, už si nás to pýtal aspoň dvadsať krát a odpoveď je stále rovnaká.“ Elizabeth pozrela na Ginny a tá na súhlas prikývla.

„Tak dobre.“ George vytiahol spod habitu akýsi pergamen, rozložil ho a potichu povedal: „Slávnostne prisahám, že nemám zaľubom nič dobré.“ Po pergamene sa začali vytvárať čiaročky a z nich vznikla mapa. „Záškodnícka mapa. Mapa Rokfortu,“ hrdo povedal George a láskyplne pozrel na mapu.

„Mapa? Vy potrebujete mapu?“ opýtala sa Ginny.

„Vieš sestrička, toto je tajomstvo nášho veľkého úspechu. Táto mapa, pozri,“ strčil im pod nos tú mapu, „ukazuje každého. Stále. Tu teraz stojíme.“ Ďobol prstom na štyri čierne bodky.

„A ak rýchlo nepôjdeme nachytá nás Snape a nijaký výlet, aspoň pre vás dve nebude,“ dodal George a posunul zrkadlo doľava.

Tam kde bol pred chvíľou zrkadlo boli teraz tmavé sivé schody. Všetci bez váhania prešli dnu a Fred utesnil dvere akýmsi zvláštnym kúzlom.

„Tak ako sa vám to pozdáva?“ opýtal sa Fred keď kráčali dolu schodmi.

„No zatiaľ celkom dobre. Kde táto chodba vychádza?“ zaujímala sa Ginny.

„V malej kôlni za poštou. Do nej už roky žiadne iné nohy okrem našich nevošli,“ odpovedal George. „Išli sme tamaď už veľa ráz a nik nás nevidel, dúfam, že aj dnes tak bude.

„Môžete ísť do Medových labiek alebo do troch metiel. Myslím, že vás nik nebude podozrievať, že by ste tam nemali byť. Možnože vyzeráte na trinásť....“ konštatoval Fred.

„Medové labky?“ vzrušene sa opýtala Ginny, „tam majú všetky sladkosti, však? Pelendrekové prútiky, švábie hrčky, sladké brká, lízanky, fazuľky každej chuti, čokoládové žabky a aj kyselinovú šumienku?“

„Kyselinová šumienka. Pamätáš sa George ako som jednu dal Ronovi? Vypálila mu v jazyku dieru a mamka ma zbila metlou.“

„Zbila ťa metlou?“ Elizabeth sa začala smiať.

„Hm, áno a dosť to bolí,“ potvrdil Fred.

Zišli po schodoch až úplne dole a teraz kráčali po rovnej cestičke s kamienkov.

„A ty si Ginny spomínaš na to ako som ti dal vrecko švábich hrčiek? Pozrel George na sestru.

„Veľmi dobre. Týždeň som vracala,“ jedovala sa Ginny.

„Vtedy mi mamka zakázala na mesiac metlobal a všetky sladkosti,“ smutne povedal George.

„No a Sarah raz vyhodili tri bomboniéry ktoré dostala k narodeninám, lebo som jej povedala, že sú otrávené. Tatko mi vtedy zobral všetky narodeninové darčeky a dal ich Sarah.

Teraz zas začali vystupovať po schodoch.

„Pôjdeme aj k Zonkovi?“ obrátila sa Ginny na Elizabeth.

„Môže byť. Nakúpime hnojové bomby a položíme ich Snapovi pod posteľ.“

„Dobrý nápad. Niekedy to vyskúšam, “ ocenil to Fred.

„Hej, to bol môj nápad a ja ho možno v blízkej budúcnosti možnože uskutočním,“ rozhodla sa Elizabeth.

Kráčali hore schodmi asi desať minút a s toho ich už pomaly začínali bolieť nohy keď sa pred nimi objavili nízke zaprášené dvierka. Fred ich otvoril a oni vyšli von, do starej kôlne plnej všakovakého haraburdia a odpadu. Prešli cez nich, k obyčajným starým dvierkam s tmavého špinavého dreva a keď prešli aj tými ocitli sa na teplom slnku za nízkou tiež drevenou, ale za to peknou budovou.

„Dámi, toto Rokville,“ oznámil George keď vyšli na hlavnú ulicu.

„Úžasné,“ povedli Ginny a Elizabeth naraz a pohľadmi prešli dlhú ulicu plnú ľudí.

„Takže tu sa s vami lúčime,“ povedal smiešne George. „O tri hodinky sa tu, presne tu stretneme, jasné?“

Keď im sľúbili, že áno chlapci odišli a dievčatá sa pobrali k Medovým labkám.

„No tak tento obchod je naozaj úžasný,“ povedala Elizabeth len čo otvárali dvere a uvideli hory sladkostí.

Po obrovskom nákupe v Medových labkách sa vyterigali von na ulicu.

„Kam teraz?“ Elizabeth sa rozhliadla po ulici.

„Čo ja viem? Poďme k tej búde,“ Ginny ukázala rukou na Škriekajúcu búdu.

„O.K.,“ krátko odvetila Elizabeth.

A tak prešli ten malý kúsok k škriekajúcej búde a tam sa zarazili a nemo ostali stáť pretože počuli Lockharta.

„Áno, milujem ťa, Laurenitte,“ povedal vážne a obe dievčatá sa dusili smiechom.

„Laurenitte?“ zašepkala Elizabeth a dusila sa smiechom.

Žena, alebo skôr nie viac ako dvadsať ročné dievča sa milo usmievalo a potichučky mu niečo zašepkalo.

Elizabeth a Ginny sa šli zadusiť smiechom a tak po tých piatich sekundách pozorovania sa radšej odpratali preč. Pre istotu.

„To čo malo znamenať?“ opýtala sa Ginny.

„No veď som ti vravela Lockhart má frajerku!“ vyhlásila Elizabeth.

Ginny sa na ňu obrátila s vážnou tvárou. „ A nie je on no... veď vieš čo myslím....“

Elizabeth sa začala smiať. „Možno, čo ja viem?“

Pokr. nabudúce........

Po dlhej dobe pridávam ďalšiu časť tak pls ohodnoťte.....

[ » na začiatok « ]