Poviedka:
Pridaná: 14.10.2008, 17:15:52
Čítaná: 2782×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: "ja"
Stručný dej: Taká menšia úvaha

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Stojím ako prikovaná na rozbitej asfaltovej ceste. Upieram pohľad do výšin a nemôžem uveriť vlastným očiam. Tam, na kopci, od detstva ako sa pamätám, stávala skala. Nie veľká. Len detstvo jej dávalo takýto rozmer.

Stávala tam. Mierne naklonená, akoby tvorila podperu pre cestu, ktorá sa vinula pod lesom. Mierne špicatá, no nie natoľko, aby porezala, ublížila.

Bola ako kreslo. Mohli ste sa na ňu posadiť a vysunutý výbežok bol vám operadlom. Mala to dobre premyslené. Lebo väčšina ľudí, keď tade prechádzala, hľadela dolu do doliny. No keď ste si chceli oddýchnuť a oprieť sa na tom pomyselnom kresle, dolina vám bola za chrbtom a rovno pred nosom sa naskytol pohľad do útrob lesa.

Špic smeroval k oblohe. Neťahal sa ta žiadostivo, len ukazoval k miestu, odkiaľ ho každé ráno hladilo slnko či omýval dážď. Chcela mať aspoň jedno miesto bližšie k modrým výšinám.

Moja skala nezarastala machom. Nemala sa pred kým skrývať. Nechávala mravce a chrobáčiky nech ju šteklia nôžkami. A milovala ľudí. A ľudia milovali ju. Ako to viem? Nechávala sa hladiť. Ak raz vaše ruky prešli jej drsným povrchom, navždy si ho zapamätali. Ona vám to dovolila.

Ak som bola dole, dovidela som na vrchol. Tam hore stál kus môjho detstva a mne stačilo len vzhliadnuť a nechať prúd spomienok nech plynie. Tak jednoduché.

´Všetko plynie, nič netrvá.´ Tak raz riekol jeden filozof a len málo z nás by mu dnes odporovalo. Výrok pravdivý a krutý. Ako plynie čas, mnohé veci sa strácajú. Mne zmizla z dohľadu moja skala. Symbol detských čias, zlezených kopcov, zdolaných vrcholov. Symbol húževnatosti a dosahovania cieľa. Zaslúženého odpočinku. Zmizol mi bod, ktorý bol tak dlho míľnikom cesty, ktorý ukazoval jej najvyššie položený bod. Bod, ktorý pripomínal, kde som bola a s kým.

Zmizla mi z dohľadu. Vyrástli pred ňou nové stromy. Ktovie prečo. Možno len chce, aby som si ju znova našla. Aby som vyliezla hore, so starým vakom, v šušťákovej bunde či v oteplovákoch. Aby som sa naučila hľadať samú seba v dobách minulých.

Možno, aby nám pripomenula, že veci skryté, ak sú už raz spoznané, nikdy nezmiznú. Vieme kde sú. Vieme, kde ich možno hľadať a nájsť.

Už nestačí postaviť sa oproti kopcu a vyzrieť hore, nevidno ju odtiaľ. Ale ja viem, že ma čaká. Že čaká na dotyk rúk, na to jemné prepojenie minulého a súčastného.

[ » na začiatok « ]