Poviedka:
Pridaná: 13.10.2008, 18:00:07
Čítaná: 3357×
Hodnotenie: (počet hlasov: 23)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Hermiona Grangerová, jej rodičia
Stručný dej: Pre Hermionu to bolo ťažké rozhodnutie, ale musela to spraviť

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Em, taká krátka jednorázovka, ktorú som predčasom naklepkala... Príjemné čítanie =)

Hermiona si zastrčila prútik za opasok a zhlboka vydýchla. Načiahla sa za kľučkou okna a otvorila ho.

„Oci?“zavolala na pána polievajúceho trávnik. „Môžeš prísť do kuchyne?“

„Ale iste, srdiečko,“usmial sa pán Granger a vypol prívod vody.

Hermiona zavrela okno a oprela sa o sklo. Ešte raz skontrolovala, či má prútik a keď počula buchnúť dvere, vyšla z izby.

„Jean, deje sa niečo?“počula svojho otca z kuchyne.

„Malo by sa?“spýtala sa Hermionina matka veselo a zavrela časopis, ktorý práve čítala.

„Ja neviem, ale Hermiona ma volala do kuchyne, tak som myslel, že niečo potrebuješ,“vysvetľoval pán Granger.

„Tak sa spýtaj jej,“usmiala sa Jean a opäť sa vrátila k časopisu. „Ach, aké krásne šaty!“

V tej chvíľi sa v kuchyni zjavil ich dcéra.

„Mami, môžeš to odložiť?“spýtala sa Hermiona milo. „Potrebujem vám povedať niečo dôležité.“

„Áno, zlatko?“znepokojene na ňu pozrela mama. „Počúvame.“

Hermiona si vzdychla, tak ako predtým v izbe a sadla si na stoličku oproti. Pozrela na otca, ktorý si otváral pivo a sadal si na pohovku kúsok od nich.

„Tak fajn,“začala pohrávajúc sa s prameňom svetlohnedej kučery. „My máme teraz s Harrym taký malý problém. No, malý... máme veľký problém.“

„Problém? S Harrym?“vyskočil pán Granger a trochu sa oblial pivom. „Hádal len nie si v inom stave! Ja toho chalana zabijem!“

„Nie!“krútila Hermiona hlavou. „Harry je vyvolený!“

„Aj keby bol prezident! Ja ho zabijem!“rozčuľoval sa a vyzeral, že by už sedel v aute, keby vedel, kde Harryho hľadať.

„Nie, oci, zle si to pochopil. Nemám s Harrym nič,“presviedčala ho Hermiona. „Problém je v tom, že on musí zabiť Voldemorta, toho zlého čarodeja.“

„No a?“bez záujmu pokrčila Jean plece.

„A bude potrebovať moju pomoc,“vysúkala zo seba Hermiona.

„Ešte aby ťa ťahal do malérov!“zavrčal pán Granger. „To sú mi nápady!“

„On ma nikde neťahá, my sme sa s Ronom už rozhodli...“

„Ron je tiež ako Harry?“zaujímala sa pani Grangerová.

Hermiona sa začervenala. „Nie, každý sme jedinečný, mami.“

„A čo ste sa rozhodli?“zamračila sa.

„Že ideme s Harrym,“odvetila Hermiona s úsmevom.

„Kam?“

„No predsa...! Ne... Ja... niekam, kam nás Harry zavedie,“povedala napokon.

„Ty nevieš kam ide, ale ideš s ním?“zahučal pán Granger. „A kde budete spať? Dvaja chalani a ty?“

„V stane, zrejme,“usmiala sa.

„V stane?“

„No, nebojte! Čarodejnícky stan je priestranný, často je veľký ako dom! Vravela som vám to v štvrtom ročníku.“

„Aha... a čo budete robiť?“

„Hľadať Voldemorta. Alebo možno spôsob ako sa ho zbaviť,“vykladala Hermiona.

Pán a pani Grangerovci si vymenili znepokojené pohľady.

„A to nemôže hľadať niekto iný?“spýtal sa pán Granger.

„Nie, Harry je vyvolený,“opakovala Hermiona.

„Harry je mi ukradnutý, ale namiesto teba,“vysvetlil pán Granger.

„Nie! Kto iný by mal ísť?“ohradila sa Hermiona.

„Na to, že s Harrym ,nemáš nič´ si až príliš zaslúžilá, Hermiona!“mračil sa. „Vy ho chcete zabiť.“

„Určite,“prikývla.

„Ale to by si bola vrah!“zaškriekala pani Grangerová. „Hermiona! Uvedomuješ si to?!“

„A veľmi slávny,“usmiala sa. „Prepáčte, nebudem s vami diskutovať o tom, či tam pôjdem, ja som sa už rozhodla. Mám sedemnásť, som plnoletá. Jediný dôvod prečo vám hovorím podrobnosti, hoci to môže byť nebezpečné pre vás je, že vám dôverujem. Prosím, ak by sa vás hocikto pýtal, nič o mne neviete. Rozhodla som sa, že vám upravím pamäť.“

„Chceš nám vymazať spomienky?“spýtal sa pán Granger, keď Hermiona vytiahla svoj prútik a položila ho na stôl.

„Vymazať spomienky, nájsť nové identity, vysťahovať,“prikývla. „Bojím sa, že vás Voldemort nájde a zabije a preto... preto vás chcem ochrániť.“

„Prečo by nám mal hľadať?“nechápala pani Grangerová.

„Pretože vaša dcéra mu pôjde po krku a on ma bude chcieť dostať. Keď mude mať mňa, bude mať Harryho a to sa nesmie stať!“

„Tak preto nás chceš niekde zavrieť? Veď my mu nič nepovieme,“mračil sa pán Granger a pristúpil k svojej žene, aby ju chytil za ruku. „Sme tvoji rodičia, nezradíme ťa!“

„Ja viem, ale on z vás vytiahne tie informácie bez toho, aby ste to vedeli! Prosím, nechajte ma, nech vám ochránim,“prosila Hermiona.

„Koľko máme času na premýšľanie?“spýtal sa pán Granger.

Hermiona pozrela na kuchynské hodiny. „Tri minúty. Potom idem do Brlohu.“

Jej rodičia si vymenili znepokojené pohľady.

„Tak... fajn,“vysúkala zo seba pani Grangerová. „Dobre, čo máme robiť?“

„Dôverujte mi,“usmiala sa Hermiona smutne a zdvihla prútik. „Obliviate!“

Dom naplnila žiara. Prešlo pár minút a v kuchyni sedela dezorientovaná dvojica.

„Pani Wilkinsová, gratulujem.“ Usmievala sa Hermiona na svoju mamu. „Tu sú kľúče od vášho nového domu. Dúfam, že sa vám bude v Austrálii páčiť.“

„Áno, slečna Perevová. Je to náš sen, Wendell, máme už zbalené? O dve hodiny nám letí lietadlo!“spýtala sa Monika Wilkinsová svojho manžela.

„Vaše kufre sú tam,“ukázala Hermiona na chodbu.

Manželia Wilkinsovci boli priam nadšení.

„A čo bude s týmto domom?“spýtal sa ešte pán Wilkins, keď počítal kufre.

„Podľa dohody bol predaný istej slečne. Pamätáte? Slečne Grangerovej,“usmerňovala ho Hermiona.

„Áno, áno, slečne Grangerovej. Pozdravujte ju.“ Usmieval sa pán Wilkins.

„S radosťou. Ale za pár hodín vám letí lietadlo, mali by ste už ísť.“

„Výborne,“tešila sa pani Wilkinsová a chytila dva kufre. „Je to neuveriteľné, toľké šťastie!“

„Dovidenia, slečna Perevová,“podal jej pn Wilkins ruku. „Tešilo ma.“

„Dovidenia,“usmiala sa pani Wilkinsová netrpezlivo.

„Zbohom,“zašepkala Hermiona, keď jej rodičia naložili kufre do auta. „Majte sa krásne a šťastnú cestu!“

Pán Wilkins sa zadíval na záhradnú hadicu pohodenú na trávniku a na chvíľu zaváhal.

„Boli sme tu šťastní,“vzdychol a so slzami v očiach pozrel na dom, ktorý opúšťali. „Ale tam nám bude lepšie.“

„Počkaj, Wendell,“zastavila ho pani Wilkinsová. „Niečo sme zabudli. Viem, že sme niečo zabudli.“

„Tak si to tam kúpime, poď, lebo nestihneme to lietadlo,“popohnal ju manžel.

„Dovidenia!“zamávali Hermione a zabuchli dvere auta.

„Zbohom,“zopakovala, keď auto vyšlo na cestu.

Pozerala, ako sa na kapote strieborného auta odrážajú slnečné lúče, až kým jej nezmizlo z dohľadu.

Potom sa vrátila dnu a pomaly si zbalila svoje veci. Po lícach jej stekali slzy, keď opúšťala dom s kufrom v jednej ruke a ryšavým kocúrom v druhej.

Teraz ju čakal iný život. Taký, aký dovtedy nepoznala.

[ » na začiatok « ]