Poviedka:
Pridaná: 11.10.2008, 17:58:18
Čítaná: 2685×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: Fiction
Postavy: Elisa, James
Stručný dej: Jedného dňa sa v malej dedinke začnú diať zvláštne veci - najlepší priatelia sa pohádajú a starý otec chce Elisu niečomu priučiť (bohužiaľ nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

„Sľubuješ, že budeme naveky priatelia?“ Absurdné detské priateľstvá zvyčajne nevydržia toľko času. Aspoň to nebol náš prípad. Sedeli sme nad útesom, dívali sa na hviezdnu oblohu a náš život bol úplne bezstarostný. Avšak ako sa vraví, vždy sa nájde niečo, čo krásne chvíle jediným švihom prútika zmení.

„Sľubujem, Eli,“ pozrel sa mi do očí a ja som sa usmiala. Vždy pre mňa znamenal neskutočne veľa. Vždy som ho mala rada ako svojho brata, ale v poslednom čase sa mi páčil čoraz viac a viac. No svojimi citmi sme si nemohli byť istí, už len z dôvodu nášho nízkeho veku. Mali sme trinásť, v tej dobe sme si nemohli byť ničím istí. Ani vlastnými menami.

„Tá obloha je prekrásna,“ zastonala som, ľahla som si na sviežu trávu voňajúcu jarou a s rukami pod hlavou som sa dívala na malé lesklé kvapôčky nad nami. Boli ako nekonečné slzy stojace uprostred čiernej prázdnoty a smiali sa nám do tváre. Bol to však krásny nevinný, detský smiech.

„Aj mne sa veľmi páči,“ pridal sa James. Takéto večery boli u nás zvykom. Takmer každý večer sme sa stretávali pri starom dube, odkiaľ sme s vetrom a tmou opreteky bežali k útesu, načúvali šepotu vlniaceho sa mora a dívali sme sa na oblohu.

„Myslíš si, že okrem nás sú tam aj iné tvory?“ Spýtal sa ma po chvíľke. Usmiala som sa naňho. Bol veľmi zvedavý.

„Áno, všade sú nejaké tvory, okrem nás ľudí...“ ja som zas rada snívala. Naši rodičia z nášho priateľstva mali veľkú radosť. Kým on do všetkého strkal svoj nos, ja som si predstavovala, aké veci tam naňho môžu čakať. Poznali sme sa od malička, tvorili sme nerozlučnú dvojicu a nič na svete to nemohlo prekaziť. Aspoň sme si to obaja mysleli.

„Si veľmi múdra, Eli,“ páčilo sa mi, že tak volal. Hoci ma tak volala všetci, iba on jediný vedel moje meno vysloviť s láskou a nehou.

„Nie, nie som,“ zachichotala som sa. Takmer všetko, čo som vedela, som čítala v knihách, ktoré mi dal starý otec. To on bol veľmi múdry, nie ja.

„Som rád, že si tu so mnou,“ zmenil tému. A ja som nenaliehala. Naše rozhovory udával tým správnym smerom práve on.

„Aj ja som rada,“ pretočila som sa na bok, dívajúc sa na toho nezbedného chlapca po mojej ľavici. Ležal tam, usmieval sa a studený vánok mu objímal tvár. A rozfúkaval mahagónové vlasy. Vyzeral ako princ.

„Že si tu sama so sebou?“ Pozrel na mňa. Rozosmiala som sa z tej jeho nezmyselnej otázky.

„No samozrejme!“

„Vedel som to,“

„A čo také?“

„Že si samoľúba,“

„Ja nie som samoľúba!“ Náš smiech sa ozýval okolím, prerušoval krik mora a šum lístia.

„Nie? Tak potom?“ Začal ma štekliť. Hrali sme sa tam ako malé deti, kotúľali po tráve, smiali a život nám jednoducho rozprestieral koberec utkaný z dúhových vlákien.

Našu hru prerušil až mamin hlas vychádzajúci priamo z tmy za nami.

„Deti, mali by ste ísť dnu, je neskoro,“ zašepkala. Moja mama. Nádherná žena, s nádhernými zafírovými očami a plavými vlasmi po bedrá. Vyzerala ako víla. A taká aj bola. Nežná a starostlivá. Priateľská a dobrosrdečná. Vstala som a hodila som sa jej do náručia.

„Poď, James,“ usmiala sa naňho. Vtedy som videla v Jamesových očiach niečo, čo tam nikdy predtým nebolo. Boli to zvláštne plamienky, oheň zmiešaný so smútkom a hnevom. Možno práve preto, že on nemal matku... vyrastal s otcom. Bolo mi ho veľmi ľúto, ale James nechcel, aby ho niekto ľutoval. Nevedel to, ale bol to veľmi silný chlapec. Nikdy som ho nevidela plakať, ani keď si poranil nohu pri páde z koňa.

„Pôjdeme domov,“ usmiala som sa naňho, chytila som ho za ruku a všetci traja sme vykročili k našej malej dedinke.

Naša dedinka sa skladala len z malých domčekov, studne uprostred, ale zato s prekrásnym výhľadom na more. A všade navôkol sa rozprestieral les, ktorým nám vedel občas nahnať poriadny strach. S mamou a starým otcom sme bývali na kraji dedinky, kým James na jej opačnom konci. Najprv sme zaviezli jeho domov. Jamesov otec bol veľmi milý muž a občas mi napadli myšlienky na sobáš mojej mamy a jeho otca. Už sme sa o tom rozprávali aj s Jamesom, ale jemu sa ten nápad nepáčil a keď mi raz otvorene povedal, aby som tú tému nechala tak, viac som ju nerozoberala.

„Mami?“ Oslovila som ju opatrne, z čoho istotne vycítila, na čo sa chcem znovu opýtať.

„Ak si myslím, že je to to, tak nie,“

„Prečo si ho nevezmeš?“ Dívala som sa na ňu. Kráčali sme domov.

„Pretože ho neľúbim,“ žmurkla na mňa.

„Ale obaja ste veľmi milí, prečo sa nemôžete vziať?“

„Dobrota nestačí na manželstvo, Elisa,“ vždy, keď ma tak oslovovala, vedela som, že je zle. Sklopila som pohľad a pustila jej teplú dlaň.

„Eli, dôležitým krokom k manželstvu je láska, to by si už mohla vedieť, i to, že ja navždy budem ľúbiť tvojho ocka,“

„Ale on odišiel!“ Skríkla som. Obe sme boli prekvapené. Nechcela som tak zareagovať.

„Ja viem srdiečko, ale na človeka, ktorého miluješ viac ako svoj život, sa nedá zabudnúť,“ pritúlila si ma k sebe. Doteraz som nechápala, prečo môj ocko od nás odišiel. Čakala som na ďalšie vysvetlenie, no moja mama mlčala.

„Čo sa deje?“

„Pssst!“ Priložila mi prst na ústa. Čo sa to dialo? Bála som sa.

„Bol to len planý poplach, zdalo sa mi, že na kraji lesa ktosi je...“ pevnejšie ma objala okolo ramien a pridala do kroku. Čosi nebolo v poriadku. Vedela som to.

„Ktosi?“

„To nič, možno to bol len zatúlaný jeleň.“ Klamala. Vždy, keď klamala, potili sa jej ruky. Na ďalšie otázky mi už nedala odpoveď. Doma ma uložila do postele a ja som sa unavená oddala spánku. Snívajúc o tom, čo sa v ten deň stalo...

Nasledujúci deň som akosi na toho jeleňa úplne pozabudla. Čo ma však zaujalo bol rozhovor starého otca s mamou pri raňajkách. Nechutili mi, bol to akýsi zeleninový šalát, ktorý nám priniesla známa starého otca.

„Nemyslím si, že by si s tým mal začínať teraz, je ešte mladá,“ hádali sa, hoci nie priamo, z tónu ich hlasu sa dalo jednoznačne vycítiť napätie. Rozprávali sa o mne...

„Nie, je čas Jayleen,“ starý otec sa spoza okrúhlych okuliarov škaredo pozrel na mamu a neúspešne zapichol vidličku do rajčiny. Tá mu z taniera odskočila.

„Otec!“ Napomenula ho mama. Ja som sa radšej na starého otca nepozerala, pretože by som istotne vybuchla smiechom. Ten pokus s odskakujúcou rajčinou bol veľmi komický. Hlavne, ak to urobil on. Sebavedomý muž so striebornými vlasmi a stareckým- starostlivým výrazom v tvári.

„Jayleen, mala by o tom sama rozhodnúť.“

„Ja to chcem.“ Nevedela som síce čo, ale chcela som to.

„Nie!“ Napomenula ma mama. Hoci vyzerala ako milá víla, vedela byť aj prísna.

„Jayleen!“Starý otec zas napomenul mamu. Bol to jednoducho pohľad na nezaplatenie. A tak som sa chtiac-nechtiac rozosmiala.

„V poriadku,“ mama nakoniec rezignovala. Spýtavo som pozerala na starého otca. Práve dočahoval rajčinu zo zeme. Uškrnula som sa.

„O čo pôjde?“ Zvedavo som znovu prerušila to napäté ticho. Čo mohlo byť niečo, čo ma chcel naučiť starý otec a mama mu to zakazovala? Odpoveď na seba dlho nenechala čakať.

„Tréning.“

„Aký tréning?“

„Tréning, ktorý musí postúpiť každá Leawenová.“

„Ten tréning?“ Keby som videla svoju tvár v zrkadle, opísala by som ju jedným slovom – udivená. A zároveň potešená. Tak to som sa ani nečudovala mame, prečo sa jej ten nápad nepáčil. Zato mne až priveľmi. Bola som Leawenová, už desiata z rodu, a podľa tradície má každé dievča s týmto priezviskom postúpiť tréning, ktorý z nej spraví ženu. Ženu – bojovníčku. Presne tak, ako bola i moja mama. Pozrela som na jej mračiacu sa tvár.

„Mami, prosím, nehnevaj sa na mňa.“

„Máš na to právo, Eli, neberiem ti to. Aj ja som sa tak tešila.“ Usmiala sa na mňa, vstala od stola a so starým otcom nás tam nechala samých. Vtedy sa naklonil ku mne.

„Začneme dnes pred zotmením, nesmieme strácať čas,“

„Prečo nezačneme teraz?“

„Pretože musím ísť za Dausenom.“ Dausen bol Jamesov otec. Ale čo s tým mal spoločné on?

„Hej, bol u nás,“ zamrmlal James. Sedeli sme pod dubom na kraji lesa, neďaleko útesu a dediny a rozprávali sme sa. Celý čas sa mi zdal akýsi čudný, vlastne od včera večera mal akúsi zvláštnu náladu.

„Čo ti je?“ Priamo som sa ho to spýtala. Bol mojím najlepším priateľom, takže som mala právo vedieť, čo mu sadlo na nos.

„Nič,“ odvrkol. Konárik, ktorým celý čas rozrýval pôdu naokolo, odhodil.

„Prečo mi klameš?“

„Ja neklamem,“ ani však na mňa nepozrel. Takže klamal.

„Aj teraz klameš,“

„Elisa prestaň, dobre?“ Vstal, čo ma úplne prekvapilo a kráčal hlbšie do lesa.

„James! My to máme zakázané!“ Okríkla som ho. Každé dieťa dostávalo od rodiča jasné pokyny, čo smie a čo nesmie, ak chce ostať v našej dedine. Jedinou nevýhodou asi bolo, že každý každého poznal a každý každému vyklebetil všetko, čo sa stalo.

„Už ma tieto sprosté pravidlá unavujú!“ Otočil sa ku mne tvárou. Jeho oči sršali bleskami zlosti. Čo mu bolo? Bolelo ma, že mi to nechcel povedať.

„Fajn! Idem ťa nažalovať starému otcovi!“

„Správaš sa ako hlúpe malé decko! Beriem späť, že som ti včera povedal čosi iné!“ Tak tými slovami mi zabodol do chrbta tupý nôž. Prečo to povedal? Nechcela som plakať, ale svoj smútok som nikdy nevedela ovládať. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré začali kropiť moje voskové líca. Stála som tam, ani neviem ako dlho, so sklopeným pohľadom a hypnotizovala som vlastné topánky. Počula som kroky, ktoré sa približovali ku mne, myslela som si, že je to James.

„Nechaj ma!“ On však neodpovedal.

„Čo si myslíš o sebe? Že mi môžeš takto ubližovať? Bolo to od teba veľmi surové!“ Odpoveďou mi však bolo dlhé ticho.

„James?!“ Otočila som sa naspäť k lesu. Po priateľovi nebolo ani stopy.

„James!“ Môjho vnútra sa zmocňovala panika. Kam sa podel? Veď pred chvíľou tu ešte stál!

„James!“ Rozbehla som sa smerom, kde som ho videla naposledy. Pravidlá v tej chvíli ostali bokom.

„James! Tak kdesi?! Toto vôbec nie je vtipné! James!“ Kričala som, prosila som, aby sa mi ozval, no on nič. Pomaly sa les hustil, slnečné lúče do jeho útrob prenikali čoraz pomenej a mňa sa zmocňoval veľmi čudný pocit. Pocit strachu a beznádeje.

„James, tak vylez,“ už som nemala ani síl kričať. Otočila som sa, že pôjdem zavolať pomoc, keď sa spoza kríkov vynoril James. Vystrašený James a bledý ako osika.

„Čo sa stalo? Čo sa stalo?“ Pristúpila som k nemu, že ho objímem, ale on ma od seba odsunul. Nič nepovedal, len kráčal von z lesa, nečakajúc na mňa.

„James tak zastav! Pokiaľ mi nepovieš, čo sa stalo, nepustím ťa!“ Schmatla som ho za golier a dívala som sa mu priamo do očí. Výraz jeho tráve sa rapídne zmenil z vystrašeného a zúrivý. Prvý krát som z neho cítila strach, ale ani ten mi nezabránil odstúpiť.

„Nič sa nestalo!“ Mykol sa. Namiesto toho, aby ma od seba odohnal, som sa k nemu primkla ešte viac. Obaja sme zmĺkli. Nevedela som, čo mám od neho očakávať, ale v kútiku duše som prosila o maličký prejav lásky. Žiaľ, nestalo sa tak.

„Musím ísť za otcom, takže ma nechaj tak, jasne?!“ Schmatol ma za plecia.

„Bojím sa ťa,“ šepla som. Pokrútil hlavou. Zovretie som povolila, nemalo cenu ho tam držať a len mlčky som sledovala jeho odchádzajúcu siluetu. Takmer nič z toho mi nedávalo ani jeden jediný zmysel.

James prudko otvoril dvere na domčeku a prudko ich aj zavrel. Dausen vybehol z izby a pozrela na syna. Keď zbadal výraz jeho tváre, úsmev ho okamžite prešiel.

„Preboha James, čo sa stalo?“ James len stál bez slova pri dverách a díval sa na otca. Mal mu povedať o žene, ktorú stretol v lese? Ale veď na to sa ponáhľal domov... aby mu povedal, že videl matku.

„Niečo,“ odpovedal nakoniec. Dausen nerozumel.

„Videl som ju.“

„Koho?“

„Vlastne nikoho.“ Nakoniec si uvedomil, že by to nemalo význam. Vedel by o tom aj každý, aj Eli a zbytočne by sa naňho hnevala, že jej to nepovedal. Videl mamu, alebo skôr ženu, ktorá sa na ňu veľmi ponášala. Dokonca sa rozprávali. Práve preto keď ho našla Eli, tváril sa ako vyplašená laň.

„James čo sa deje?“

„Prepáč, otec, rozmyslel som si to. Na lásku je ešte čas.“ Prehodil spontánne, nerozmýšľajúc o svojich slovách a ticho sa vytratil z domu. Úplne opačne než do domu prišiel. A Dausen sa len díval na dvere, akoby m mali dať odpoveď.

„Začínajú sa tu diať čudné veci,“ zamrmlal. Aj návšteva Elinho starého otca bola nečakaná...

„A to nedostanem žiadnu zbraň?“ Začala som sa vyhovárať a zvedavo pýtať, len čo sme so starým otcom stáli na čistinke za dedinou. Bosí, len tráva nám objímala nohy.

„Posaď sa.“ Starý otec nečakal, sám sa posadil do trávy, do tureckého sedu a položil si ruky na kolenách. Urobila som to isté. Snažila som sa tváriť pokojne, ale od poobedia som Jamesa nevidela. Myslela som stále naňho. A chcela som zistiť, čo sa mu stalo, že sa tak ku mne správal. Tak, ako nikdy predtým.

„Starý otec...“

„Mlč a zavri oči.“ Takto som si spôsob tréningu vôbec nepredstavovala. Aby sme sedeli na tráve a nechali si chrbát zohrievať zapadajúcimi lúčmi slnka. Poslúchla som. Zavrela som oči a zhlboka dýchala, dívajúc sa na Jamesovu bledú tvár, len čo sa vynoril z kríkov. Hútala som, snažila som sa mnohé veci dať do súvislosti, minulosť prítomnosť, ale stále som na nič neprichádzala. Zo všetkého predstavovania ma vytrhol prísny hlas starého otca.

„Elisa!!“

„Ehm...,“ opatrne som otvorila oči, dívajúc sa na zježenú briadku, „prepáč,“ dokončila som.

„Ty si ma vôbec nepočúvala. Zaujímalo by ma, na čo teraz môžeš tak myslieť.“ Vážne ho to zaujímalo? Zdvihla som obočie.

„Vrav, lebo inak sa nepohneme ďalej... musíš mať myseľ prázdnu skôr, než pôjdeme trénovať. Ale takto... márna snaha,“ pokrútil hlavou.

„Ide o Jamesa.“

„Čo sa mu stalo?“

„Dnes... boli sme...“ V lese? Nemohla som to povedať. Nazval by ma žalobabou a to ja nie som. Hoci som sa mu tým vyhrážala. Jeho priateľstvo mi bolo veľmi cenné.

„Len sme sa pohádali.“ Dokončila som po chvíľke. Na jednej strane ma ťažilo svedomie, že som starému otcovi klamala – vlastne, ak človek niečo zamlčí, to nie je lož... na druhej strane ma ťažilo svedomie z Jamesa. Cítila som sa ako na mlynskom kole, voda ma šteklila a ja som sa i tak musela udržať na samom vrchu a nepadnúť. Lebo ak by som to urobila, dostala by som len ďalšie rany pod pás a poriadne studenú sprchu.

„Isto?“ Starý otec vedel človeka prekuknúť, no napriek tomu som prikývla. Bolo to tak lepšie. Aspoň som si to nahovárala.

„Tak môžeme pokračovať?“

„Á...“ všetky nasledovné slová sa mi stratili v hrdle, len čo som videla na opačnej strane čistinky stáť Jamesa. Díval sa na nás, pozoroval nás. Našťastie starý otec sedel chrbtom k nemu.

„Kto tam je?“ Prudko sa otočil. James sa stihol skryť za strom. Ako to mohol vedieť, že sa otočí? Bol starý otec až tak predvídateľný? V mojich očiach jednoznačne nie.

„Jeleň.“ Cítila som sa nesvoja.

„Jeleň?“

„Áno, pokračujme.“ Starý otec prikývol.

„Tak zavri oči.“ Zavrela som. A zhlboka dýchala.

„Prvá vec, ktorú si musíš zapamätať je, že sa za každých okolností musíš sústrediť. Koncentrovať. A vedieť vytušiť, na čo nepriateľ myslí. Zaútočiť keď zaútočí prvý, odraziť útok. A to sa ti nepodarí, kým nebudeš mať myseľ čistú...“ Každé jeho jedno slovo som si premietala v duchu...

Večer pred spaním prišla do mojej izby mama. Vzala zo stola kefu, posadila sa ku mne na posteľ a začala mi česať vlasy. Plavé, ale krátke, zdedené farbou práve po nej.

„Aký bol tréning?“

„Dobrý. Myslela som si však, že budeme hneď bojovať.“ Mama sa usmiala, česajúc mi jemne vlasy. Milovala som ten pocit. Bol to jeden z jej tisícich prejavov lásky.

„Nie, na to otec nie je. Teda pre začiatok. Aj mňa učil. A tiež sme tak začínali. Ale neboj sa, pretože všetko má svoj čas.“ Upokojovala ma. Jej hlas znel ako sladký med na boľavú dušu.

„Dúfam.“

„Nedúfaj, ale ver. Pretože len z toho sa rodia veľké veci.“

„Nerozumiem.“

„Len človek, ktorý si verí, príde až do cieľa.“

„Aj James?“

„Aj James.“ Prikývla som. Mama odložila kefu na stôl, pobozkala ma na čelo a vytratila sa z izby. Ešte chvíľu, než som sa uložila na spánok, myslela som na Jamesa.

__________________

ďakujem za každé prečítanie, potom by som poprosila aj komentáriky, či mám alebo nemám pokračovať :))

[ » na začiatok « ]