Poviedka:
Pridaná: 4.10.2008, 22:07:42
Čítaná: 2783×
Hodnotenie: (počet hlasov: 27)

Typ: Fiction
Postavy: ja
Stručný dej: list na rozlúčku...

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Vzala do rúk pero a papier...

Na záver by som ti chcela povedať, drahý môj, ako veľmi si mi ublížil.

Na záver by som ti chcela pripomenúť každú jednu vyronenú slzu...

Chcela by som, aby si vedel, že ty si pre mňa nebol len zábava, ktorá sa končí novou zábavkou.

Chcela by som ti povedať, že si želám, aby sa to nikdy nestalo.

Chcela by som ti dať najavo, že sa nedokážem zbaviť lásky...

Čo to slovo znamená? Tvrdil si, aká je dôležitá, aká nemajetnícka, aká... vzácna. Odhodil si ju preč ako zvitok použitého papiera a nehľadel si na to, že ten papier sa zvieral v bolestiach.

Potom si doňho ešte pár krát kopol, pošliapal. A skončil v koši.

Dúfala som, že pre teba znamenal viac, no mýlila som sa. Oveľa viac pre teba znamená vlastné šťastie. Ako hlúpo som verila, že ťa zaujíma aj to moje. Že ti záleží na mne! Nezáležalo a nezáleží...

S odstupom času hľadím do tohto koša, kde leží papier. Je stále navrchu. Áno, je pravda, že sú na ňom aj ohorky cigariet. S odstupom času ti hovorím, že si stále nezodpovedný. Ohorky prepálili do papiera nespočetné množstvo dier...

S odstupom času ti hľadím do tváre a nevidím v nej už nič, čo by pripomínalo mňa. Opovrhuješ mnou a ja premýšľam, prečo? Či nie som dosť dobrá? Jasné, isto nie som taká dokonalá, ako ona. Viem, som si vedomá toho, že mám svoje chyby. No vravieval si, že ich miluješ... Že miluješ celú mňa, takú, aká som, s mojimi kladmi a zápormi, lebo som to ja, tvoje malé dievčatko, ktoré pre teba tak veľa znamená. No asi nie dosť veľa. V tvojej tvári už nie je nič, čo by pripomínalo mňa, vidím len kohosi, kto zaujal moje miesto, no ja mám stále strach. Nevidím v tvojej tvári už nič, čo by mi pripomínalo teba! Úplne si zo seba zmizol. Nenechal si nič, čo by patrilo tebe a začal si znovu. A potom si zas a znova, neopakovateľne veľa krát ublížil tomu, čo zo mňa ostalo.

Všimol si si za ten čas, ako som sa zmenila? Ako som prestala byť s priateľmi, záležalo mi len na tom, aby si mal to, čo potrebuješ? Všimol si si, ako som o teba bojovala? Všimol si si vôbec, že ja som ťa neoklamala? Neodstrčila! Nenechala ležať pod vrstvou ohorkov! Neprepaľovala som do teba diery! Nepošliapala som ti sny a ideály! Nekopala som do teba!

Raz si mi povedal: ,,Milujem ťa, láska moja a nikdy neprestanem..."

A inokedy zasa: ,,Odpustenie je to najkrajšie, čo môžeme zažiť."

Odpúšťam ti... Ak je pre teba dôležité odpustenie, odpúšťam ti, ak ti to má pomôcť. Odpúšťam, no nezabúdam. Nikdy nezabúdam.

Na záver ti hovorím: Milujem ťa

Na záver podotýkam: Buď šťastný...

Na záver ti odkazujem: Spomeň si niekedy na moju bolesť

Na záver ťa prosím: Mysli na moje slzy

Na záver ťa úpenlivo žiadam: Nezabudni na naše sny!

Na záver ti hovorím: Milujem ťa... a bolí ma to

Na papier jej stekali tisícky nezadržateľných sĺz... Položila papier na nočný stolík a pozrela na svoj odraz v zrkadle. Aká je len pekná. Jej blonďavé vlásky jej spadajú po plecia. Zo zrkadla na ňu hľadia dve náramne hlboké modré oči. Odvrátila pohľad, necítila sa pekná. Vzala do rúk pilulky položené na stolíku a...

Ovial ho studený vánok. Prežíval neopakovateľné šťastie. Bol konečne so svojou láskou. Tá predtým bola len nevydarený omyl, pobláznenie, nikdy ju skutočne neľúbil, toto je iné. Pobozkal ju a opäť pocítil chladný vánok.

Lietala okolo neho ako sychravý jesenný vánok, kričala od bolesti, keď videla bozky, objatia a dotyky.

Prečítal si list. Prišiel mu poštou, poslala ho mu jej najlepšia priateľka. Doteraz ani netušil, že je mŕtva. Ten studený vánok, bola... bola to ona? Hlavou mu blúdili tisícky myšlienok, pocitov, spomienok.

No ani jediná slza. Pozrel na jej fotku, mal ju odloženú naspodu nočného stolíka. Pozrel na jej modré oči, blonďavé vlásky a jemný úsmev, ktorý bol venovaný jemu. Až teraz pocítil teplú slzu na jeho líci...

,,Prepáč," vyslovil a list skrčil, odhodil, zahádzal...

Lietala okolo neho ako sychravý vánok. Behali mu z toho po chrbte zimomriavky. Chcela byť vánok, vždy veľmi chcela.

Keď jej popol rosypali, mohla byť vánkom. Mohla naňho hľadieť, ako spí, ako je šťastný. A ju napĺňal pocit, že toto mala urobiť už skôr... Prepáč nestačí, ak nie je myslené úprimne.

Lietala... naveky bola vánkom.

[ » na začiatok « ]