|
Login:
Heslo:
Prihlásenie
 
|Nová registrácia|Zabudli ste heslo?
Layouty
HP7/2
Mlok Scamander
Halloween
Vianoce
STRÁNKA
  Denný Prorok
  História stránky
  O nás
  Kontakt
  Naša pesnička
  Credits
  FAQ
  Dekréty
     Veľká Sieň
     Severná Veža
     Zakázaný Les
     Tajomná Komnata
     Astronomická Veža
     Núdzová Miestnosť
     Galéria
     Rokfortský Cintorín
     Sieň Slávy
     Azkaban
     Stretnutia
  Privacy Policy
  Archív noviniek
  Archív ankiet
  Výpomoc stránke
  Autorský zákon
KNIHY
  HP: Kniha 1
  HP: Kniha 2
  HP: Kniha 3
  HP: Kniha 4
  HP: Kniha 5
  HP: Kniha 6
  HP: Kniha 7
  Obrázky z kapitol
  Venovania
  Ďalšie knihy
  Comic Relief
FILMY
  HP1: Kameň mudrcov
  HP2: Tajomná komnata
  HP3: Väzeň z Azkabanu
  HP4: Ohnivá čaša
  HP5: Fénixov rád
  HP6: Polovičný Princ
  HP7: Dary Smrti I
  HP7: Dary Smrti II
  Biografie hercov
  Adresy hercov
J. K. ROWLING
  Biografia
  Kontakt
  Publikácie
  JKRowling.com
INFORMÁCIE
  Rokfort
  Zoznam postáv
  Význam mien
  Slovník pojmov
  Záškodníci
  Kniha kúziel
  Príručka elixírov
  Učebnica herbológie
  Metlobal
  Školy vo svete
  Ministerstvo mágie
  Fénixov rád
  Rod Blackovcov
  Dekréty o vzdelávaní
  Zázračné predmety
  Zázračné zvery
  Škriatkovia
  Predzvesti smrti
  Podobnosti
  Články z novín
ZÁBAVA
  Fan Fiction
  HP testy
  Ako...
  Komiksy
  Čarodejnícke recepty
  Vyber si prútik
  HP vtipy
  Piškvorky
  Puzzle
  Download
     Fonty
     Zvonenia

FAN FICTION

Vitajte vo svete magických literárnych možností!

   Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy.
   Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní.
V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction.
Prajeme príjemné čítanie!




Enma Ai

Brother by Liu Yan


Autor: Liu Yan


Nie je to moja tvorba iba to som chcela a prajem príjemné čítanie


___________________________________________________________



Prisadol som si k nemu s chabým pokusom o povzbudzujúci úsmev, no vedel som, že to nebude mať žiaden účinok: na rozdiel odo mňa, Seiichi so svojím otcom vychádzal vynikajúco a ešte sa živo pamätám na prvé týždne nášho spoločného bývania, keď sa po byte premával ako bez duše, so skleným pohľadom upreným pred seba alebo do zeme.


Podobný výraz sa na jeho tvári usadil aj teraz, dokonca sa mi zdalo, že lesk v jeho očiach je až príliš výrazný a od sĺz znovu nemá ďaleko.


Reči boli zbytočné, nakoniec, v utešovaní som nikdy nevynikal. Jednoducho som na chvíľu zabudol na vážnosť vzťahu starší brat – šestnásťročný teenager a objal Seiichiho okolo pliec. Chvíľu váhal, kým som pocítil na pleci jeho tvár, odrazu zmáčanú slzami. Bol to už takmer rok, čo naposledy plakal, aj vtedy na mojom pleci.


Keď som ho prvý raz videl nerozhodne postávať vo dverách nového bytu, nebol som si istý, či to bude fungovať. No teraz som mohol pokojne povedať, že Seiichiho mám rád. Bol zvláštnym mixom dobrého priateľa a mladšieho brata, občas prekvapivo dospelý, občas zdrvujúco detský.


„Chceš ísť k hrobu?“ opýtal som sa po chvíli potichu. Neboli to slová, ktoré by ho práve upokojili, no nemo prikývol.


Nechcelo sa mi tam ísť, ani by som nešiel, nebyť jeho. Seiichi bol jediný dôvod, ktorý ma prinútil naštartovať luxusný čierny kabriolet – priznávam, to auto je mojou slabosťou. Ľudia z mesta si naň už viac-menej zvykli, no vidiečania sa za čiernym autom odstaveným pri cintoríne zvedavo obzerali. Ich kyslé výrazy, keď zistili, kto je jeho majiteľ, mi boli dostatočným zadosťučinením za nepríjemný výlet.


Počasie nebolo zďaleka také príjemné, ako pred rokom o tomto čase. Jesenný vzduch bol už príliš chladný a holé konáre stromov sa smutne naťahovali k šedej oblohe.


Zopár bielych ruží omotaných čiernou stuhou dopadlo na chladný mramor. Prišlo mi to trochu bezcitné, keď som zbadal, s akou úctou kladie kvety na hrob svojho otca Seiichi a kvety som vložil do kamennej vázy pri náhrobku. Nespôsobovalo mi to nijakú radosť, zarmútenie, jednoducho nič. Len akási podivná prázdnota, ktorá mi jasne dávala najavo, že niečo by som predsa len cítiť mal. Žiadne pocity sa však nedostavili, ani keď môj pohľad znovu spočinul na mene vyrytom do kameňa a pred očami sa mi zjavila tvár ženy, ktorá práve v tejto chvíli ležala len niekoľko metrov pod mojimi nohami. Vzdal som sa márnych pokusov vyvolať slzy aspoň zo slušnosti, zbavil som sa neopodstatneného, ale zato vtieravého pocitu viny a prešiel som o pár krokov ďalej, kde Seiichi práve dokončil úpravu otcovho hrobu. Jeho štíhle prsty boli takmer šedé od množstva špiny, ktoré sa na ne nalepilo z mramoru donedávna zaneseného opadaným lístím a naviatym prachom. Náhrobok bol taký čistý, aký mohol byť po Seiichiho zásahu, kvôli nedostatku iných nástrojov len holými rukami.


Trochu previnilo som sa obzrel k hrobu svojej matky: zopár posledných listov síce zdobilo inak hladký mramor, no výraznejšie znečistenie nebolo vidieť: stará matka sa očividne starala. Takiho rodina však bola priďaleko a Seiichi... nechcel som, aby sem chodil pričasto. Možno preto, že nemám rád jeho nešťastný výraz, a možno z trochu sebeckých dôvodov – nechcel som sem chodiť ani ja.


Otrel si slzy chrbtom ruky a odrazu, so stopami sĺz i špiny na tvári, vyzeral tak detsky a zraniteľne, ako snáď nikdy predtým. Pocítil som silnú túžbu ochrániť ho od čohokoľvek, čo by ho mohlo zraniť: na svoj vek si vytrpel už priveľa. Jeho matka zomrela, keď mal sotva osem a párkrát som mal možnosť počuť trpkosť v jeho hlase, keď sa sťažoval, že nemá ani jedinú jej fotografiu. Fotka jeho otca zopár mesiacov zastávala čestné miesto na jeho nočnom stolíku, no potom sa akosi ocitla v jednej zo zásuviek a doteraz sa nevrátila na svoje pôvodné miesto: Seiichi sa očividne snažil zabudnúť na depresie a ja som mu mienil pomôcť tak, ako najlepšie dokážem.


„Nepôjdeme?“ hoci som sa snažil, aby prosba v mojom hlase nebola veľmi výrazná, očividne sa mi to nepodarilo, lebo ma obdaril trochu vyčítavým, trochu ospravedlňujúcim a veľmi bezvýrazným úsmevom.


„Nechceš sa ísť niekam najesť?“ navrhol som, keď sa v diaľke blížili svetlá mesta. Odpoveďou mi bolo neurčité zahmkanie a tak som zaparkoval pri najbližšej reštaurácii.




~~~~~~~~~~




Chvíľu som uvažoval, že zvonenie budem ignorovať. Nakoniec sa však pridalo aj búchanie na dvere a tak som sa nenadšene odtrhol od načatého obrazu a šiel otvoriť.


„Kto...“ začal som neveľmi priateľsky, no slová mi uviazli v hrdle, keď som prudko otvoril dvere a zbadal som muža stojaceho za nimi.


Bol dokonale uhladený; inak sa to opísať nedá. V čiernom obleku a značkovej kravate, takmer taký vysoký ako ja, ale najmenej o dvadsať rokov starší – v bezchybne upravenom účese sa skvelo zopár šedivých vlasov.


Naznačil letmý úklon, hoci z jeho postoja bolo jasné, čo si o mne myslí. A pravdu povediac, veľmi som mu to nezazlieval: v starom kimone pokrytom fľakmi najrôznejších farieb, ktoré pravdepodobne žiarili aj na mojej tvári, som určite nereprezentoval zložku spoločnosti, do ktorej muž patril.


„Je Seiichi Takabe doma?“ opýtal sa trochu chladne. Bol mi čoraz nesympatickejší, no prinútil som sa k rezervovanej odpovedi:


„Ešte nie. Mám mu niečo odkázať?“


Nenapadlo mi žiadne iné vysvetlenie, len že predo mnou stojí jeho učiteľ, hoci tento muž sa na pedagóga podobal snáď ešte menej, než ja.


„Ďakujem, nie. Radšej sa s ním porozprávam osobne.“


Ani mi nedošlo, ako popri mne vmanévroval do bytu. Venoval mojej vyjavenej tvári mrazivý pohľad:


„Smiem tu naňho počkať?“


Akoby to ani nebola otázka – skôr mi oznamoval svoje úmysly, a to tónom, ktorý nepripúšťal námietky. Rezignoval som a zatvoril dvere.


„Dáte si čaj?“ vyšlo zo mňa, aby som nepôsobil absolútne nezdvorilo. Z môjho postoja si musel domyslieť, že k nemu nechovám o nič väčšie sympatie než on ku mne a odmietol. Nebol som nadšený z predstavy cudzej osoby sediacej v mojej obývačke, ale ešte menej ma lákala možnosť robiť mu spoločnosť, a tak som sa vrátil k svojim obrazom. Ďaleko som však nepokročil, všetka moja inšpirácia akoby mi dala nenávratne zbohom.


O necelú hodinu bytom zaznelo tradičné „Som doma!“


„Ahoj. Niekto ťa čaká.“ oznámil som mu. Seiichi však návštevu zaregistroval o sekundu skôr: muž si ho akosi podivne obzeral, stojac oproti nemu na rozhraní vstupnej haly a obývačky.


„S...strýko Noburo?“ vyjachtal Seiichi. Od úžasu mi poklesla sánka a vzápätí som si vynadal, že mi to nenapadlo.


Seiichiho slová nevyzneli práve ako vrelé privítanie. Muž si to všimol, obdariac ho kyslým úsmevom a neúprimným smiechom:


„Nezdá sa mi, že by si bol nadšený mojou návštevou. Mám pre teba dobrú správu.“ Vrhol na mňa jednoznačný pohľad, ktorý ma prinútil stratiť sa za dverami svojho ateliéru.


Trvalo to len chvíľu, no neprekonateľná zvedavosť mi z tých niekoľkých minút vyčarila niekoľko rokov. Vchodové dvere za „strýkom Noburom“ zapadli a o sekundu na to som vystrčil hlavu z posuvných dverí.


Seiichi stál v chodbe a nemo zízal na dvere, ktorými pred chvíľou opustil byt jeden z členov jeho rodiny. Zatínal päste a mohol som len hádať, či sa trasie od zlosti, alebo zúfalstva. Jeho oči pripomínajúce zviera chytené v klietke ma utvrdili v tej druhej možnosti.


„Dokončili dom.“ povedal nakoniec, keď ticho v úzkej chodbe začínalo byť neznesiteľné. V hrdle mi vyschlo, no prinútil som sa k úsmevu:


„Nebude to také zlé...“


Venoval mi ďalší zúfalý pohľad a zmizol za dverami svojej izby. Až pridobre som vedel, čo znamenali tie dve slová... Kedysi dávno, presnejšie povedané pred vyše rokom, Seiichiho rodina bola v zásade proti myšlienke, aby býval so svojím novým, podľa nich nezodpovedným bratom. Presvedčil ich až argument, že dom Takiho brata Nobura, kde mal Seiichi bývať, je práve v rekonštrukcii.


Obom nám bolo jasné, že je to len dočasný stav, a obaja sme odmietali pripustiť si to. Nechcel som, aby sa trápil ešte viac – tretí raz za posledné dva roky mal od základu zmeniť celý svoj život a nevyzeral nadšene. Môj kyslý ksicht by mu pravdepodobne na dobrej nálade nepridal a tak som sa poctivo usmieval, kedykoľvek prešiel okolo mňa s pohrebným výrazom na tvári. Nezdalo sa, že by to zaberalo, ale, ako som sa snažil presvedčiť sám seba, aspoň si nebudem môcť vyčítať, že som mu znepríjemnil posledné dni nášho spoločného bývania. Beztak si ich znepríjemňoval sám: balenie mu trvalo celé tri dni, hoci nemal veľa vecí, a po byte sa premával ako bez duše.


Priznávam, ani mne nebolo všetko jedno - príliš som si naňho zvykol. Z pochmúrnej nálady ma vytrhlo až zazvonenie mobilu. Dúfajúc, že je to Eiko, zodvihol som: už neraz sme si poslúžili ako bútľavá vŕba, ak sa jeden z nás potreboval vyrozprávať. Hlas na druhej strane ma však sklamal; hoci bol ženský, rozhodne nepatril plavovlasej manažérke.


„Haló? Pán Noda?“ ozvalo sa neisto – odhadoval som to tak na štyridsiatničku. Nevediac, o koho ide, akosi neurčito som zahmkal, bezpochyby sa to však dalo považovať za súhlas. Žena na druhej strane si vydýchla a spustila:


„Ospravedlňujem sa, že otravujem – som profesorka Yamadová, riaditeľka strednej školy, ktorú navštevuje Váš mladší brat, Seiichi Takabe.“


„Aha...“ dostal som zo seba inteligentne – nielenže mi nebolo jasné, prečo mi volá Seiichiho riaditeľka, ešte ma aj zaujímalo, odkiaľ získala číslo môjho súkromného mobilu. Minimálne druhú záhadu objasnila v nasledujúcej sekunde:


„Skutočne ľutujem, že Vám musím volať na osobné číslo, dala mi ho Vaša manažérka, keď som sa Vás pokúšala zastihnúť.“


Ja tú Eiko raz zabijem, preletelo mi hlavou nezávisle od konverzácie s riaditeľkou.


„Potrebovala by som sa s Vami stretnúť. Iste chápete, že ako momentálne najbližší Seiichiho príbuzný... mohli by ste, prosím, prísť do školy? Napríklad zajtra?“


Vyrazilo mi to dych. Prečo by riaditeľka školy naliehavo zháňala rodinu najlepšieho študenta?!


Súhlasil som a zložil. Mal som v úmysle zistiť, čo je vo veci a zamieril som do Seiichiho izby.


„Sei-chan?“ zaklopal som a vošiel. Ležal na posteli dolu tvárou, v posledných dňoch to bola jeho obľúbená činnosť.


Nadvihol hlavu, aby mohol zamrmlať: „Čo je?“


Nevedel som, čo odpovedať. Nemal som potuchy, čo je vo veci, o čo riaditeľke šlo, a tak som len pokrútil hlavou a zavrel za sebou dvere. Na chvíľu sa ma zmocnila krutá myšlienka zložiť celý problém na plecia Seiichiho rodiny, potom som to však zavrhol – posledné, čo som chcel, bolo Seiichiho potopiť v očiach jeho namysleného strýka a tak, hoci s nechuťou, som sa na druhý deň pobral za riaditeľkou sám.


„Ďalej... á, pán Noda! Som rada, že ste prišli.“


Mohla mať čosi medzi štyriadsiatkou a päťdesiatoku, bola objemnejšia a zakrútená do fialovej šály najmenej dva razy dlhšej, než ona sama. Prísne si ma premerala a ukázala ku kreslu pred jej stolom. Posadil som sa s pocitom, že sa vraciam do študentských čias.


„Takže prejdem k veci. Ako iste viete, prospech Seiichiho Takabeho nikdy nepatril medzi vynikajúce, no v poslednom čase sa ešte zhoršil, dokonca sa rysujú tri štvorky. Neviete náhodou, prečo?“


Skúmavo sa na mňa zahľadela a bolo veľmi ťažké nedať najavo svoje prekvapenie. Naozaj som nevedel, prečo: po prvý raz som totiž počul, že Seiichi nie je bezproblémový jednotkár.


„... a navyše, aj jeho asociálne vzťahy ku zvyšku triedy prerastajú do absurdných rozmerov. Zdá sa mi, akoby sa vyslovene stránil všetkých okolo, tak som myslela, že možno nejaké problémy doma...“ nedokončila vetu, no bolo mi celkom jasné, čo tým myslí. Pokrútil som hlavou, stále sa snažiac neukázať, ako veľmi ma celý tento rozhovor vyvádza z miery: mal som dojem, že Seiichimu by to neprospelo, hoci v tejto chvíli som naňho bol maximálne naštvaný.


„Doma je všetko v poriadku. Onedlho sa má odsťahovať ku strýkovi niekam na západ krajiny.“


Prikývla a ďalej sa vŕtala v papieroch. Predložila mi nejaký hárok a poklepala prstom po jednom riadku:


„Seiichi mi zadal toto číslo telefónu. Mám podozrenie, že... mohli by ste sa, prosím, pozrieť?“


Nemusel som na ten papier pozerať celých päť minút, ktoré som venoval vytrvalému zízaniu na totálne neznáme číslice. Silene som sa zasmial:


„Prednedávnom sme menili číslo, toto je staré. Ospravedlňujem sa, je to moja chyba – nenapadlo mi zavolať do školy a ohlásiť zmenu.“


Cítil som, že mi celkom neuverila. Nechal som to tak a znova sa oslnivo usmial:


„Ešte raz sa ospravedlňujem. V poslednom období som mal priveľa práce... skúsim sa so Seiichim porozprávať.“


Domov som kráčal v zajatí úvah, prečo Seiichi zadal číslo, ktoré sme nikdy nemali a prečo mi tak očividne a cieľavedome klamal.




~~~~~~~~~~




„Bol som u teba v škole. Volala mi riaditeľka.“ oznámil som a pozoroval jeho reakciu. Žiadna sa nedostavila: ďalej pomaly, opatrne a precízne zaliepal krabice so svojím oblečením.


„Prečo si im nedal naše telefónne číslo?“ opýtal som sa. Ak mu to doteraz nedošlo, v tejto chvíli mu musel byť význam mojich slov jasný. Napriek tomu však neprejavil viac, ochoty, než aby oznámil podlahe:


„Nechaj to tak.“


Tých pár ľahostajných slov preplnilo pohár mojej zlosti a v okamihu som stál nad ním. Nešetrne som ho chytil za plecia a zatriasol ním. Neštval ma jeho zlý prospech, oveľa viac ma mrzel a privádzal k zúrivosti fakt, že považoval za potrebné klamať mi.


„Dočerta, nemôžem to nechať tak! Čo som ti, sakra, kedy urobil, že mi musíš tajiť také blbosti, čo?! Urob si so svojím životom, čo chceš, ale nabudúce buď taký dobrý a oznám mi to!“ ziapal som ako posadnutý a jasne som cítil, ako zo mňa všetka zúrivosť vyprcháva účinkom jediného jeho vystrašeného pohľadu. To bolo prvý a posledný raz, čo som naňho zvýšil hlas.


Okamžite som ho pustil a skôr, než som za sebou zatvoril dvere, zničene som zamrmlal:


„Ak sa budeš chcieť porozprávať, som tu.“


Hnev už celkom zmizol, ostala len podivná únava a pocit zbytočnosti. Zviezol som sa do širokého, pohodlného kresla a so zaklonenou hlavou zatvoril oči. Chvíľu som len tak sedel, kým sa do nepokojného rytmu môjho dychu primiešal ešte jeden. Otvoril som oči – stál tam, pri mojom kresle a vyzeral, akoby rozmýšľal o za a proti úteku. Nakoniec, zbadajúc môj pohľad, pokrčil plecami:


„Sorry.“


„Nie... ty prepáč. Choval som sa ako idiot... ale vysvetli mi, čo to malo znamenať, všetky tie reči o fankluboch a jednotkách. Hm?“ čo najprísnejšie som naňho pozrel, nakoniec, pri pohľade na jeho nerozhodnosť, som sa neubránil úsmevu. Napodiv sa zamračil:


„Nemusíš sa stále škľabiť, ja viem, ako sa tešíš, že budeš mať otravného pubertiaka z krku...“


Tak toto ma absolútne odrovnalo. Dokonca ma to prinútilo zložiť nohy zo stola a sadnúť si rovno.


„Si ty vôbec normálny, Seiichi Takabe?! Ako si prišiel na takú - s prepáčením - debilinu?“


„To nie je de...“ začal chabo, ale okamžite som ho prerušil so zle potlačovaným úškrnom:


„Tak to teda debilina je, a poriadna. Máš dojem, že ťa tu nechcem? Kedy som naznačil niečo také?“


„Odkedy si sa dozvedel, že zajtra odchádzam k strýkovi, stále sa takto usmievaš.“ obvinil ma a ja som sa už neubránil smiechu. Trpezlivo počkal, kým sa ovládnem a vysvetlím:


„Ja som to robil kvôli tebe. Myslel som, že nechceš vidieť môj zamračený ksicht...“


„Tak podľa teba by mi pomohlo, keby som odchádzal s vedomím, ako sa na to tešíš. A ty mi tu ideš hovoriť o debilinách...“ prevrátil oči. Neušlo mi, že trochu s uľahčením, čo ma priviedlo späť k pôvodnej téme:


„Čo s tými štvorkami? A riaditeľka ťa nazvala asociálom, takže si tie drísty o fanklube nechaj pre strýka.“


Odrazu bol podozrivo zaujatý podlahou.


„Na tom už teraz nezáleží.“


„Tak na tom teda sakra záleží!“ dvíhala sa vo mne ďalšia vlna zlosti, no Seiichi to zbadal práve včas, aby mi skočil do reči:


„OK, OK... teraz je to už jedno... vymýšľal som si všetky tie veci... kvôli tebe.“


„Čožeeee?!“


Toto ma až nadvihlo z kresla. Akosi som prestával chápať súvislosti.


„Najprv to bolo len tak, zo srandy... bavilo ma hrať sa na niekoho, kým som len chcel byť. A potom som videl, aký si nadšený...“


„To nie je pravda.“ ohradil som sa; Seiichiho vyčítavý pohľad ma v sekunde umlčal.


„Nesnaž sa, videl som, že si mal rád Seiichiho-bifľoša-a-obľúbenca...“


OK, nebolo to celkom klamstvo... Páčil sa mi nadhľad, s akým si udržiaval od tela svoje obdivovateľky, ako bezproblémovo zvláda skúšky... Seiichi-bifľoš tvoril obraz presne toho typu človeka, akým som sa túžil stať celú strednú školu.


„Predovšetkým mám rád Seiichiho, nezávisle od toho, či to bude Seiichi-jednotkár, alebo Seiichi-prehľadávač-kanalizácií.“


Môj nevydarený pokus o žart spôsobil letmý dotyk úsmevu na jeho inak vážnej tvári.


„Ale v každom prípade to neznamená, že by si mal začať s kariérou vo Verejno-prospešných prácach, jasné?“ prísny pohľad á la starší brat zaúčinkoval presne a Seiichi sa usmial, tentoraz už naozaj:


„Aj ja ťa mám rád. A chcem, aby si ma mal rád aj naďalej.“


Vstal som a objal ho. Usmial som sa, len tak pre seba, do plavých vlasov: bol presne v takej výške, aby ma jeho neposlušné pramienky šteklili na tvári. Seiichi však moju uvoľnenú náladu očividne nezdieľal – jasne som cítil, že mojím tričkom presakuje zopár horúcich slaných kvapiek.


„Nechcem odísť.“ oznámil mi a ja som pochopil, že ani ja to nechcem. Síce som to cítil už predtým, ale len v tej chvíli mi v plnom rozsahu došlo, ako veľmi ho chcem pri sebe.


„No tak... vedel si, že to nie je na večnosť. Ibaže by sme tvojmu strýkovi ten dom rozbúrali.“ nadhodil som položartom.


„Dobre.“ súhlasil a pevnejšie sa ku mne pritisol. V tej chvíli by som bol skutočne schopný urobiť čokoľvek, prestať uvažovať a jednoducho na dom jeho strýka zhodiť bombu, dovaliť sa pred stavbu s buldozérom... čokoľvek nezmyselné, aby Seiichi ostal. Zdravý rozum však (bohužiaľ) znovu prebral kontrolu a ja som sa rázne uvoľnil z jeho objatia:


„Nežijeme v osemnástom storočí, existujú maily a mobily, a navyše... Kanazawa nie je na kraji sveta.“


Nesúhlasne pokrútil hlavou a zamračil sa:


„Musím sa ísť dobaliť.“


Zmizol vo svojej izbe a nechal ma napospas myšlienkam, ktoré boli nanajvýš nevhodné, aspoň pre túto situáciu, toto miesto a tento život.




~~~~~~~~~~




„Odišiel, čo?“ skonštatovala sucho Eiko, keď sa predrala hustými oblakmi cigaretového dymu a našla ma sedieť na zemi, s poloprázdnou šálkou pressa, nad preškrtanými papiermi porozhadzovanými všade okolo.


Uvoľnila si vlasy z upätého drdola, kľakla si vedľa mňa a načiahla sa po jeden z papierov.


„Prečo mám dojem, že na všetkých tých zdrapoch okolo nájdem jedno a to isté?“ opýtala sa so skrytým úsmevom v hlase a zodvihla papier do výšky, aby som naň mohol vidieť. Nebolo to potrebné: aj sám som pridobre vedel, aká tvár mi neustále vychádza spod ceruzky, nech skúšam kresliť čokoľvek. Obviňujúci pohľad mojich vlastných obrázkov bol viac než zničujúci.


„Odišiel?“ zopakovala svoju prvú otázku, pre zmenu súcitne. Odišiel... zopakoval som v duchu snáď po stý krát, no stále mi celkom nedochádzal rozsah toho slova. Neboli to ani dva dni, čo som po niekoľkých rozpačitých Zbohom sledovaných jeho strýkom zatvoril dvere za Seiichim a zdalo sa mi, že aj za svojím životom, akokoľvek pateticky to znelo.


„Netráp sa už...“


Eiko mala očividne hravú náladu. Nikdy nepatrila k ľuďom schopným empatie a ani sa o to nesnažila: zle hraný súcit rýchlo vyprchal a vystriedali ho veci ďaleko jednoduchšie, než slová.




~~~~~~~~~~




Znovu som si zapálil, polosediac-pololežiac, opretý o jednu zo stien ateliéra, uprostred hŕby papierov.


„Priveľa fajčíš.“ oznámil mi hlas odniekiaľ vedľa mňa. Eiko si už stihla natiahnuť sukňu značkového kostýmu i hodvábnu blúzku a zároveň ma prepaľovala skúmavým pohľadom. „Viac, než obvykle.“


Nepovažoval som za potrebné namáhať sa s vlastným kimonom. Drobné čiastočky rozžeraveného popola dohárajúce vo vzduchu dopadali na jeden z počmáraných výkresov.


„Chýba ti.“ Nepýtala sa, na to ma poznala pridobre. Jednoducho konštatovala - vecne a stručne ako moje svedomie - to, čo sa môj mozog snažil vymazať.


„Do riti, a čo, že mi chýba?!“ zareagoval som až príliš podráždene a Eiko zodvihla ruky v obrannom geste:


„Ja nič. Len... ale nič.“


Nemal som náladu ani chuť zisťovať, o čo jej ide. V tej chvíli som bol viac než vďačný za skutočnosť, že Eiko nevyžaduje nekonečné presladené hlúposti po vzore (vraj)romantických filmov. Narovnala si sako, ktoré napodiv neutrpelo pobytom na zemi a o pár sekúnd som začul tiché buchnutie vchodových dverí.


Obyčajne ma sex s Eiko uvoľnil, príjemne unavil, no dnes som akosi nebol schopný vnímať svet okolo seba. Nič sa nedostavilo, žiadne pozitívne alebo negatívne pocity, všetko ostalo kdesi za mnou, mimo mňa.


Cítil som sa ako zhypnotizovaný, akoby mi hlas niekde v mojej hlave diktoval: tvoje viečka oťažievajú, chce sa ti spať, si unavený... Nie, nebol som unavený, len sa mi chcelo spať. Zatvoriť oči a veriť, že ich nikdy neotvorím. Ten podivný pocit melanchólie ovládol každý môj sval, nerv, celé moje telo. Prestal som vnímať okolie...




~~~~~~~~~~




„Kitashi! KITASHI! Preber sa, Kitashi!“


Hlas ku mne doliehal len z veľkej diaľky. Postupne však tvár nado mnou začala naberať jasnejšie kontúry a vyplašený pohľad jasnozelených očí ma nadobro strhol späť do reality.


„Seii...chi...“ zamrmlal som ospalo. Stále sa mi chcelo spať, no dobre mierená facka mi to rázne vyhovorila.


„Tomuto hovorím dokonalá blbosť. Čo si si myslel, čo?“


O čom to melieš... nechaj ma spať... dralo sa mi na jazyk, našťastie príliš unavený, aby sformuloval slová. Seiichiho tvár nado mnou bola čoraz jasnejšia a jeho hlas sa zarezával do mojej hlavy ako žiletka – mal som dojem, že moja lebka o chvíľu exploduje.


„No tak, netvár sa, že umieraš... hoci nepochybujem, že od toho nemáš ďaleko, podľa toho, čo si tu zmixoval...“


Tieto slová ma proti vôli môjho záhadne rozbúreného žalúdka a hlavy protestujúcej trieštivou bolesťou začali zaujímať. Pohyb, ktorý som urobil, aby som sa posadil, však bol príliš prudký a môj tráviaci trakt zaradil spiatočku. Záhadne sa mi pred tvárou objavilo vedro a o pár sekúnd som mal možnosť presvedčiť sa na vlastné oči, že za posledné tri dni som naozaj nič nezjedol, ak sa teda nerátajú litre kofeínu.


Cítil som, ako mi niečia ruka drží vlasy, aby neskĺzli do nechutného obsahu vedra a keď môj žalúdok konečne pochopil, že viac nemá čo vyvrátiť, vďačne som sa na tú osobu usmial. Až v tom okamihu mi kompletne došlo, že si ma pohoršene premeriava Seiichi.


„Ty... čo tu robíš?“ vyhŕkol som, neschopný akéhokoľvek uvažovania. Zamračil sa, no potom sa rozhodol preniesť sa cez túto netaktnosť:


„Budem bývať u teba, aspoň do skončenia strednej. Nečakane sa totiž vyskytli problémy – strýkova žena čaká ďalšie dieťa a strýko povedal, že nemá význam sťahovať ma na sedem-osem mesiacov. Ale môžem odísť aj na internát, ak chceš pokračovať vo svojich samovražedných pokusoch...“


Nechápavo som nadvihol obočie – radosť z jeho návratu na chvíľu ustúpila do úzadia zaujímavejšej téme: pokus o samovraždu???


Sledoval som Seiichiho pohľad: okrem hrnčeka s nedopitým pressom s rumom – mojou obľúbenou, hoci podivnou kombináciou – sa v zdrapoch papierov váľali ešte ohorky z cigariet a napoly prázdny obal od liekov na spanie, o ktorom som vôbec netušil, že som ho kedy vzal z lekárničky.


Pokrčil som plecami a odstrčil vedro od seba, lebo pri pohľade na obsah ma začalo znovu napínať.


„...a navyše polonahý. Občas ma ozaj udivuješ.“ Seiichi sa znovu uškŕňal a mne došlo, že moje nohavice sa ešte stále váľajú kdesi pod stolom ako pozostatok Eikinej poslednej návštevy. Naozaj však neviem, ako sa kimono dostalo z kúta až na moje plecia...


„Padaj do sprchy a pusti na seba poriadne ľadovú vodu.“ zodvihol sa a podľa tichej ozveny krokov zmiešanej so zvukmi z kuchyne som usúdil, že sa podujal k príprave kávy, tentoraz bez obsahu alkoholu.


Prešiel som tých zopár krokov do neveľkej, zato však praktickej kúpeľne – robilo mi to prekvapivé problémy. Vďačne som pozrel na jednoduchý záves oddeľujúci sprchu od zvyšku kúpeľne a o pár sekúnd mi na hlavu dopadli prvé kvapky. Poslúchol som Seiichiho dobrú radu a takmer som vykríkol, keď som pocítil mrazivé kvapôčky zabodávajúce sa mi do kože ako drobné ihličky. Okamžite som siahol po červenom kohútiku a kúsky ľadu sa zmenili na príjemne vlažnú sprchu.


Okrútil som si okolo pása uterák a opustil kúpeľňu. Z vlasov mi ešte stále stekala voda, ale nebol tu nikto, komu by zopár fľakov na pokrovci vadilo.


Sklamane som si premeral džús na stole. Seiichi bol ku mne otočený chrbtom a podľa zvukov sa dalo usúdiť, že sa pokúša o prípravu čohosi, čo by prijal aj môj žalúdok – pri výbere z jeho jedálnička to bolo celkom náročné.


„Pokús sa neskombinovať šunku s lekvárom, OK?“ vyslovil som požiadavku zmiešanú s drobnými obavami, ktoré pri Seiichiho pobyte v kuchyni boli vždy na mieste. Otočil sa ku mne, no zmýlil som sa, keď som čakal nejakú sarkastickú odpoveď (nadovšetko miloval podivné kombinácie neskombinovateľných jedál a nadovšetko nenávidel, keď mu to niekto pripomínal) – uprene na mňa hľadel a nebolo to len do očí: pomaly kĺzal pohľadom čoraz nižšie a ja som s nemalou dávkou zdesenia cítil, že ma to nenecháva ľahostajným.


„Hrôza, čo?“ prehodil som zľahka, teda – pokúsil som sa o to, ale sám som jasne počul ten chrapľavý podtón, ktorý v mojom hlase teoreticky nemal čo robiť. Ešte aj keď som podišiel ku kuchynskej linke, aby som dokončil prípravy hrianok, prenikavo som cítil jeho zelený pohľad na svojej koži.


„Ja... teda... eh... nevšimol som si, že by si chodil do posilovne...“ zamrmlal a ja som sa zbavil toho dotieravého pocitu. Jednoducho bol prekvapený, to je všetko... A čo viac by si čakal? ozval sa môj nepríjemne vševediaci vnútorný hlas.


„Nechodím. Kedysi dávno, keď som ešte na to mal trpezlivosť...“ a nechcelo sa mi učiť, takže som si vymyslel posilovňu, aby som sa vyhol knihám, dokončil som v duchu popravde. Nezdalo sa mi, že by to bola preňho zrovna vhodná motivácia a tak som si druhú časť mojich dôvodov nechal pre seba.


„Aha.“ dostal zo seba a lačne sa vrhol na hrianky so syrom, ktoré na rozdiel od tých jeho (namazaných arašidovým maslom a obložených paprikou) vyzerali lákavo.




~~~~~~~~~~




„Kitashi? KITASHI!“


Ostrý hlas plný pohoršenia ma vytrhol z úvah a jediným pohľadom som si mohol overiť, že Eiko je na pokraji zúrivosti.


„Prepáč, mohla by si to zopakovať?“ opýtal som sa čo najslušnejšie, no aj tak som sa veľmi nedivil, keď mi na tvári pristála dobre mierená facka.


„Ty ignorant. Už desať minút sa ti tu snažím čo najmiernejšie objasniť, prečo ti minule vyplatili o desať tácov menej a ty ma tu zatiaľ vôbec...“


„Čo?!“ dostal som zo seba a pre istotu som ustúpil z dosahu Eikinej prekvapivo silnej pravačky. Blesky zúrivosti sa však z jej očí stratili a nahradil ich podozrievavý výraz.


Mala na to dôvod: financie som si obvykle strážil, no tentoraz som zmeny na svojej výplatnej páske ani nepostrehol. Nie že by pre mňa desať tisíc bolo nejako veľa...


„Čo sa s tebou robí?“ Eiko vyslovila otázku, ktorú som si už pár dní kládol aj ja sám. Nebol som schopný akéhokoľvek sústredenia, o cieľavedomej práci ani nehovoriac.


„Nešťastne zamilovaný?“ ušrnula sa posmešne, nesprávne si vysvetliac moje pokrčenie plecami a neprítomný výraz. Vlastne, nie až tak nesprávne... aj mne už táto možnosť napadla. Rýchlo som ju zavrhol, alebo aspoň zatisol do najzadnejšieho kútika mojej mysle. Myšlienka však vykazovala slušnú mieru priebojnosti a tvrdohlavo sa drala do popredia. Boj s vlastnou hlavou som pomaly, ale isto prehrával, a to na celej čiare.


„Kto?“ opýtala sa, so zle skrývaným záujmom v hlase. Vrhol som na ňu pohoršený pohľad hovoriaci „Nič ťa do toho nie je“ - Eiko bola tá posledná, ktorej by som sa zdôveril práve s týmto. Keď sa to tak vezme, nezdôveril by som sa nikomu: nie s týmto a nie teraz.


„Čo s tými desiatimi tisíckami?“ odvrátil som jej pozornosť od nepochybne zaujímavejšej témy môjho osobného života, ktorý trpel akútnym nedostatkom kvalitnej náplne.


Chvíľu sa snažila vyčítať z mojej tváre, či sa nedám obmäkčiť psím pohľadom. Nedal som sa a Eiko sa so sklamaným povzdychom vrátila naspäť k účtovníctvu.




~~~~~~~~~~




Zákazník nebol spokojný; vraj príliš temná atmosféra, príliš depresívne... podobnými kecmi ma Eiko kŕmila snáď ešte hodinu. Hoci tvrdila, že len interpretuje slová zákazníka, dal by som krk za to, že posledná polhodina prednášky patrila k jej vlastnej tvorbe.


Uškrnul som sa a potiahol z cigarety. Verím, že moja posledná séria bola skutočne depresívna, ale vyjadrovalo to moju momentálnu náladu. Neočakával som, že by to niekto okrem mňa pochopil, a ani som to nechcel dosiahnuť. Moje myslenie v dňoch, keď som tie obrazy maľoval, najviac vystihovala veta Komu sa nepáči, nech ide do... Doteraz sa na tom nič nezmenilo a k mojej dobrej nálade neprispieval ani fakt, že je začiatok decembra a s ubiehajúcimi dňami sa čoraz približujú Vianoce. Nevidel som nič zmysluplné na míňaní celého majetku za niečo, čo obdarovaný odloží na najbližší rok na skriňu a drísty ako „Čaro Vianoc“ a „Rodina má šancu byť spolu“ na mňa už dávno neplatili. Seiichi sa na sviatky tešil až prekvapivo, vzhľadom k tomu, že tie minulé pretrpel v depresii a záchvate stavu „nikto ma nemá rád.“ Už vyše týždňa básnil o prázdninách a lámal ma, aby som zaplatil nejaký zájazd na hory. To však pre mňa znamenalo ešte menej ako dátum 24. decembra – nikdy som nepatril k vyznávačom nekonečného spúšťania sa dolu tým istým kopcom a pokúšania najrôznejších chorôb od nádchy cez zlámané nohy až po zápal pľúc.


A navyše, nemohol som sa s ním ocitnúť dlhšie ako minútu v jednej miestnosti osamote, pretože moja otravná myseľ sa hneď hlásila k slovu...


Vytiahol som kľúče a po jedinom neúspešnom pokuse trafil do zámky. Nemal to na svedomí alkohol, ale prichádzajúca zima: hoci ja som ročné obdobie nedbalo prehliadal s tenkou jesennou bundou, moje telo bolo voči okoliu vnímavejšie a jasne som cítil, ako sa všetky moje skrehnuté svaly dávajú do pohybu v snahe vyprodukovať aspoň trochu tepla.


V duchu som si sľúbil pohľadať zimný kabát, no v momente, keď nedobytná zámka konečne povolila, myšlienky na bundu okamžite vyprchali z mojej hlavy ako bublinky z pridlho otvoreného šampanského.


„Ehm...“ odkašľal som si potichu, no dvaja mladí ľudia stojaci v chodbe ma buď nepočuli, alebo to aspoň úspešne hrali.


„Som doma!“ ozval som sa hlasnejšie a veľmi som sa pokúšal tváriť nezúčastnene, keď od seba bleskurýchle odskočili.


„Kitashi... eh... ahoj...“ Seiichi mi venoval skúmavý pohľad, no kamenný výraz na mojej tvári bol nepochybne dokonalý: ani sám som totiž netušil, aké pocity sa vlastne pokúšam maskovať.


Drobná hnedovláska sa červenala tak intenzívne, až som mal pocit, že v prítmí chodby žiari. Schválne pomaly som sa vyzul a odložil bundu, nenápadne si ich prezerajúc. Dievča vyzeralo asi na štrnásť, no podľa školskej uniformy mohla byť v Seiichiho ročníku. Bola od neho takmer o hlavu nižšia a v jej opálenej tvári svietili veľké, trochu vystrašené čokoládové oči. Nebola ničím zaujímavá ani atraktívna a popri Seiichim ešte viac vynikala jej nevýraznosť. No... áno, možno som proti nej bol tak trochu zaujatý, statočne som sa však udržal a nijako nekomentoval to, čo som videl pred zopár minútami.


„Dáte si čaj, čokoládu alebo niečo...?“ opýtal som sa, prechádzajúc do kuchyne. Neozvala sa nijaká odpoveď, preto som sa otočil a spýtavo na ňu pozrel. Mal som dojem, že to dievča sa nepozerá na mňa ako na človeka, ale prinajmenšom ako na diabla: celá sa roztriasla a sotva sa prinútila pípnuť:


„Nie, ďakujem pekne, neprosím si.“


Prevrátil som oči, ani sa nesnažiac ukryť znechutenie: skutočne som netušil, ako Seiichi prišiel k takej výhre. Hoci riaditeľka Yamadová o ňom hovorila ako o type držiacom sa mimo od ostatných, rozhodne by si mohol vyberať – Seiichi patril k tým lepšie vyzerajúcim, hoci pôsobil, akoby si svoju atraktívnosť ani neuvedomoval. Jeho svetloplavé vlasy nevideli nožnice už poriadne dlho a tak boli o čosi dlhšie, než bolo v súčasnosti zvykom. Bol skôr bledý, než opálený, s výraznými, jemnými črtami tváre a jasnozelenými očami.


Zabuchol som dvierka chladničky o čosi prudšie, než som mal v úmysle. Rôzne sklenené veci vovnútri zlovestne zahrkotali, podobne ako šálky v skrinke, do ktorej som kopol.


„Čo to tu robíš?“ V jeho hlase znel ostrý tón.


„Kávu.“ odvrkol som, otočený k nemu chrbtom. Do očí by som mu asi povedal čosi iné, no to som nemienil riskovať a tak som predstieral záujem o kávovar. Prístroj výhražne zapípal, keď som roztrasenými prstami stlačil naraz hneď niekoľko gombíkov. Zanadával som a vrhol sa k mojej poslednej záchrane: rýchlovarnej kanvici.


„Myslím túto demoláciu kuchyne. A čo mali znamenať tie grimasy, čo si vrhal na Chiyo?“


„Tak Chiyo...“ zamrmlal som, aby som odvrátil pozornosť od faktu, že sa mi akosi nedarilo zapojiť kábel kanvice do zástrčky.


„Máš s tým snáď problém?“ opýtal sa. Postrehol som spola výhražný, spola vystrašený tón. „Nepáči sa ti?“


Nie. Neznášam ju, rovnako ako každú, ktorá sa k tebe priblíži... ozvalo sa moje druhé ja a ja som sa strhol tak „šikovne“, až som sa oblial takmer pollitrom studenej vody.


„Páči...“ zaklamal som nahlas, no chvenie v mojom hlase muselo byť priveľmi výrazné: Seiichi nadvihol obočie a oprel sa o stenu s dotknutým konštatovaním:


„Nie, nepáči.“


„OK, a čo? Mení to snáď niečo? Potrebuješ ku všetkému môj súhlas?“ zavrčal som pomedzi chabé pokusy dostať zo svojho oblečenia čo najviac vody pomocou utierky. Sám som si jasne uvedomoval, že to bolo priostré, a uvedomil si to aj Seiichi.


„Nepotrebujem.“ prehovoril prekvapivo chladne. Zbadal som už len jeho chrbát strácajúci sa vo dverách jeho izby.


„Dočerta...“ uniklo mi z úst. Oprel som sa o kuchynskú linku, ignorujúc príliš prudký kontakt mojej hlavy so skrinkou. Mokré oblečenie okamžite prestalo byť predmetom mojich úvah – všetok priestor dokonale obsadili tie jasnozelené oči. A k nim sa pridali aj útržky myšlienok čoraz neodbytnejšie tancujúcich do rytmu môjho splašeného srdca.


„Dočerta...“ zopakoval som potichu ešte raz. Upieral som pohľad kamsi pred seba, no drevené obloženie steny nebolo podstatné, tak ako nebolo podstatné, kam sa dívam – nemohol som ujsť vlastným myšlienkam.


Atmosféra v miestnosti podivne zhustla, hoci som tu bol sám. Vykašľal som sa na kávu a po krátkom rozhodovaní medzi dvoma dverami zvíťazila nad ateliérom kúpeľňa. No ani môj - v posledných dňoch obľúbený - prostriedok čistenia mysle (ľadová sprcha) nezabral podľa očakávania.




~~~~~~~~~~




Silou vôle som sa prinútil otvoriť oči, aby som zistil, koľko je hodín. Až pri pohľade na ručičky ukazujúce pol ôsmej mi došlo, že ma vlastne zobudilo buchnutie vchodových dverí. Zabránil som si vyskočiť z postele príliš energicky: hoci ešte pred chvíľou by som dal čokoľvek, aby som nemusel opúšťať mäkké objatie vankúšov, jediná myšlienka ma okamžite postavila na nohy. A nie že by bola príliš optimistická – predstava drobnej hnedovlásky v Seiichiho posteli ma dokázala dostatočne vytočiť hneď zrána, i keď to bola veľmi nepravdepodobná predstava. Neodolal som a nazrel do jeho izby: bol v nej celkom slušný chaos, ako nakoniec vždy, no nič nenasvedčovalo, že by v noci nespal sám.


Plný optimizmu (aj keď len dočasne) som si vynadal za paranoidné predstavy, na ktoré som koniec-koncov nemal žiadne právo. Ďalším príjemným zistením bolo, že kávovar na včerajšie zaobchádzanie zabudol a hrnček poriadne silnej kávy navodil atmosféru takmer príjemného rána. Takmer.




~~~~~~~~~~




Naslepo som prepínal televízne kanály – ani som sa nepokúšal dokopať k práci. Musel som tam ako blbec sedieť dobrých päť-šesť hodín: po prečítaní raňajších novín (a zistení, že v nich zas nie je nič okrem stúpajúcej kriminality a kolagénových úsmevov takzvaných hviezd) som sa ocitol pred telkou s ovládačom v ruke a ďalšou vlnou nezmyselne depresívnych myšlienok v hlave. Nevedel by som zopakovať dej ani jediného filmu, ktorý som pozeral, dokonca by som nedal krk ani za to, či to boli filmy, seriály alebo len reklamy – hoci som vnímal farby a obraz pred sebou, nič sa akosi nedostávalo až do mozgu. O tom, ako čas pokročil, ma informovali jedine tlmené zvuky odkiaľdsi spoza môjho chrbta, ktoré dávali jasne najavo, že Seiichi sa vrátil, a navyše že nemieni nadviazať rozhovor. To mi situáciu značne sťažilo: hoci ešte pred včerajšími udalosťami som sa rozhodol držať od neho čo najďalej, bolo mi absolútne jasné, že takto sa to riešiť nedá. Ešte stále som preňho bol starší brat a spolubývajúci, nemohol som ho len tak prehliadať po zvyšok života. Bolo by to síce ľahké, ale neskutočne hlúpe. Napriek tomu som sa nedokázal premôcť a začať ako prvý – zbabelo som sa zašil do ateliéra a tváril sa, že pracujem.


[ » na začiatok « ]


© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.
Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.

Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.

RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz


ANKETA
Aké obdobie by podľa vás mal sledovať plánovaný televízny seriál zo sveta Harryho Pottera?

Normálne, obdobie kníh. Ale tentokrát by sa ich mohli držať viac!
36% (84)

Normálne, obdobie kníh. Ale mohli by sa ich držať ešte menej ako vo filmoch!
3% (7)

Určite obdobie pred knihami. Napríklad pohľad na život Toma Riddla a vznik Voldemorta.
37% (88)

Určite obdobie po knihách. Deti hlavného tria nepochybne zažívajú na Rokforte veľa dobrodružstiev!
24% (57)

Hlasovalo: 236 ľudí
TOP NOVINKA

Z Rokfortu až do kulturáku - Riddikulus!
Dodnes smútite, že vám na 11. narodeniny sova nepriniesla vytúžený list do Rokfortu? Tak už nemusíte! Už čoskoro sa totižto vybrané slovenské centrá kultúry ako mávnutím prútika zmenia na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Mladí divadelníci Katarína Gurová, Kristóf Melecsky a Peter Pavlík, na čele s režisérom Pavlom Viechom, budú v jedinečnom predstavení žonglovať ikonickými postavami všetkých siedmich kníh, aby nám dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Aj keby sa možno mali. Celú tl...

[» celý článok «]
FAKULTY
Počet žiakov:
Chrabromil 19
Bystrohlav 20
Bifľomor 24
Slizolin 16
Spolu: 79
FAKTY
Čarodejníci môžu cestovať cez kozuby pomocou hop-šup prášku.
CITÁTY
Harry, on sa zmocňuje ministerstva, novín a polovice čarodejníckeho sveta, nedovoľ mu, aby sa zmocnil aj tvojej hlavy!

Hermiona Grangerová,
HP7: Dary Smrti
(kap. 5, str. 78)
STRÁNKY
Ocenenia:


Partneri:
Kiklop's Dynamic

Spriatelené stránky:
Fantasy-svet.net
Potterweb.cz
Simpsonovci.com
Martin Užák - editor a ghostwriter
DÔLEŽITÉ DÁTUMY
Grindelwaldove zločiny
Slovensko
15. november 2018
UK / USA
16. november 2018