Poviedka:
Pridaná: 14.9.2008, 23:53:19
Čítaná: 2865×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: "Možno práve vaše dieťa bude to, ktoré sa stane ďalšou obeťou Fenrira Greybacka."

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Tak toto vzniklo v mojej hlave... hádam sa bude páčiť. Smutné, ale dala som si na tom straaaaašne záležať! No proste... premakané, ako som to len dokázala. Venujem Yvainne... ktorú smiem nazvať svojou kamarátkou. Ďakujem.

Bol to krásny podvečer. Mesiac ešte celkom nevyšiel, ale zo slnka už bolo vidieť len pár slabučkých lúčov. Svietili na červeno, tlmene, prekrásne. oblaky už dávno neboli, nikto si na ne nespomenul. Veď kto by si aj - na malom ihrisku bol len malýa chlapec a jeho staršia sestra. Mala tak desať rokov, mala peknú tvár s milými, pre Lupinovcov typickými tmavými očami a svetlohnedými vlasmi. Jej brat mal črty trochu ostrejšie a oči aj vlasy oveľa tmavšie. Vtedy bolo módou nechať chlapcom dlhšie vlasy, čo Lupinovci striktne dodržiavali. Aj malý Remus mal vlasy dlšie.

Pomaly aj obloha tmavla. Dievča sa postavilo z lavičky a zamierilo k malému bratovi na pieskovisku. Zavial silnejší vietor, ktorý rozvial nudnú atmosféru okolo a šumenie lístia zaplnilo ich uši. Chlapec s potešeným úsmevom zodvihol hlavu a sledoval vychádzajúci mesiac. Bol krásne okrúhly, jasný a veľký.

"Poď, Remko, ideme domkov," ozvalo sa dievča. "Poď, už sme mali ísť. Mamka sa bude hnevať."

Postavila ho na nohy a oprášila ho od piesku, ktorý mal na šatách. Ďalšie šumenie listov prezradilo prítomnosť živej bytosti v ich blízkosti.

"Vidíš, už aj mačičky idú spinkať," prihovárala sa mu sestra. Nemohla tušiť, že to nie mačky sa zakrádajú tmavými kríkmi. Nijaká mačka by sa v tú noc neodvážila loviť v tých končinách. Iba blázon by sa s ním chcel stretnúť - a zvieratá určite blázni neboli. V tú noc, v tú osudnú noc, sa aj hmyz snažil dostať čo najďalej spod jeho smrteľných pazúrov. Tú brutalitu, ktorá z neho vyžarovala ako svetlo z neónky, vycítilo každé citlivé stvorenie v okruhu pár sto metrov.

Bolo to len pár sekúnd. Lístie už zas zašušťalo, no tentokrát hlasnejšie, zreteľnejšie, hrôzyplnejšie... bolo to strašideľné, a pritom tak obyčajné... akoby len NIEKTO rozhrnul lístie. Bolo to tak jednoduché...

Vybehol on. Obrovský, tmavý vlk, ceriaci svoje žlté zuby, ktoré nemohol ošetriť svojimi slinami ako to vlky robia, keďže ich cítil v papuli len pár hodín v mesiaci. A keby aj, on svoje sliny nemíňal na kosti vo svojich ústach, ale pri pomyslení na kosti iných.

Dievčaťu trvalo pár stotín sekundy, kým si uvedomilo, čo sa deje. Nemala možnosť myslieť, všetko, čo mala, dala do úteku pred tými blýskavými pazúrmi, do nôh, zachraňujúcich jej život.

Chlapec tam len zostal stáť. Netušil, čo sa deje, v tom prívale obrazov a zvukov chrapľavého dychu veľkých pľúc nedokázal chápať jeho malý mozog ničomu. Skutočnosť, že sa na neho valí obrovský vlkolak bažiaci po mladom mäse a krvi, ktorý sa nezastaví pri jeho úbohom malom telíčku, ba čo viac, posmelí ho hrýzť, vtedy nevnímal tak jasne, ako roky potom. Tá chvíľa sa mu vryla do pamäti len výkrikom do tmy, pachom krvi, špiny a mastnej srsi, ktorá sa mu nahrnula do nosa, úst a pridlávila ho spolu s váhou zvieracieho tela, a až potom, ako pocítil sliny na boku a začal sa dusiť pachom hniloby jeho huby, pocítil tú neskutočnú bolsť, vystrelujúcu z rany na boku do celého tela, rany, ktorá mala dĺžku jeho tesákov, tak práznačných pre jeho rasu.

Od toho okamihu už nič nebolo také, ako predtým. Od chvíle, keď v noci našiel Guliver Lupin svojho syna v kaluži krvi a dotrhanú dcéru v kroví, všetko sa zmenilo. Remus Lupin už nikdy nebol taký ako predtým. Jeho slová o tom, že ten vlkolak to nechcel, že nemohol byť zlý, rokmi vybledli, stíchli a už sa neozvali. Svet sa nezmenil, len tvory, ktoré v ňom žijú. On sa však nezmenil. A stále číha...

Možno práve vaše dieťa bude to, ktoré sa stane ďalšou obeťou Fenrira Greybacka.

[ » na začiatok « ]