Poviedka:
Pridaná: 29.8.2008, 18:28:00
Čítaná: 4601×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: Fiction
Postavy: Aurora, Apokalypsa
Stručný dej: Zoznámte sa s Apokalypsou a vyriešte jej problém.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

Reč komínových elfov vyskytujúcich sa v tomto príbehu sa číta naopak...lebo oni sú celí akýsi opační... takže napr. comop je pomoc.

Berte to s rezervou, najlepšie z tatrovky a ako moje vybláznenie.

Je to úloha z veštenia na jednej stránke, takže zároveň vyslovujem obdiv jeho profesorke.

Bavte sa! :D

Apokalypsa

„Vstávaj ty hebedo jedno nevychrápané!“ zakričala som do zásuvky a následne ju prudkým pohybom zavrela. Vstala som z postele, že si pôjdem do kúpeľne upraviť frizúru, keď som si spomenula, že nájomníčka mojej zásuvky, chumáčik menom Kiowa sa už dávno pustil v nohy a opustil moju maličkosť. Mávla som nad tým rukou, tá útekuchtivá potvora mi nejako závratne k šťastiu nechýbala. Vtrhla som do kúpeľne a po minúte márneho prehrabovania sa v mojich vlasoch hrebeňom, ktorý mal dokopy tak tri a pol zubu, som to vzdala a nechala si pôvodný účes typu výbuch a ďalej som sa tomu nevenovala. Ako každý rok, odkedy som začala chodiť na čarodejnícku školu, aj tento som sa chystala minúť svoje ťažko vyžobrané úspory na Čarodejníckom festivale v Londýne. Po krátkej a jemnej výmene názorov s rodičmi, som sa napokon obťažkaná dvomi galeónmi vo vrecku vyteperila z domu a zamierila do Šikmej uličky. Keď som prešla cez vchod, takmer ma zrazil k zemi levitujúci kameň. „Zachráň sa kto môžeš!“ vrieskal kameň a ja som sa samozrejme otočila za hlasom. Keď som si uvedomila, že ten šuter hovorí, dosť ma to vzalo. Sadla som si na kamennú dlažbu vedľa kotlíka s tchorími mozočkami a vzala kameň do ruky. Ten sa okamžite rozplakal.

„Aj ty ma chceš týrať? Ale vlastne, mne už je to jedno. Už dnes...už dnes,“ povedal ten šuter plačlivo.

„Čo dnes?“ vyprskla som naňho prekvapene a potkla som okoloidúcu čarodejnicu, keď som svoje dlhé pahýle vystrela na cestu.

„Och, už dnes sa to začne, už dnes príde a my pomrieme!“ vzlykal kameň.

Neisto som naňho hľadela nevšímajúc si ostatných, lebo ma ten divný kameň zaujal. „A kto príde?“ opýtala som sa nechápavo. Občas mi to naozaj pomaly zapaľuje.

„APOKALYPSA!“ zvreskol šuter tak prenikavo, že som nadskočila a pustila ho na zem. Dopadol presne na môj milovaný pahýl. Vyskočila som na rovné pahýle a zvreskla hádam ešte prenikavejšie.

„Barnabáš Izmael John Fidgerald Kennedy Voltaire šiesty!“ ozval sa za mnou krik a ja som sa samozrejme hneď otočila. Nechcem predsa ako prvé vystavovať útoku moje pozadie. Od prekvapenia mi spadla sánka. Priamo predo mnou stála vysoká čarodejnica v škótskej sukni, čiernom tričku s nápisom Metal a s tmavofialovými okuliarmi vo vlasoch. Tie mala tyrkysové s čiernym melírom. Ale najzvláštnejšie pôsobili jej oči. Jedno mala modré a druhé hnedé a každé hľadelo iným smerom. Avšak obe sa (striedavo) upierali na kameň pri mojej nohe. „Kde sa flákaš?“ zhúkla, až mi frizúra vstávala dupkom. Potom si všimla mňa a vtedy sa usmiala. Divnejšiu grimasu som nevidela ani nepamätám... Mala totiž iba tri zuby a každý z nich bol inej farby. „Ach drahá, dúfam, že ťa Barnabáš Izmael John Fidgerald Kennedy Voltaire šiesty neobťažoval?“ spýtala sa ma starostlivým hlasom. Zohla sa na zem a zdvihla kameň, ktorý začal neuveriteľne piskľavo plakať.

„To je ona, Apokalypsa!!! Utekaj dievča, utekaj!“ rozvzlykal sa kameň, no čarodejnica si ho nevšímala, ale obrátila sa ku mne, schmatla ma za rameno a vliekla kamsi preč.

Dosť ma zaujala svojim zjavom, takže som sa nebránila, ale dobre som si všímala, kade ideme, aby som sa mohla vykradnúť, ak vysvitne, že ma chce predať na orgány. Po niekoľkých minútach sme prišli pred malý zastrčený obchodík. Nad výkladom, kde sa skvela jediná kniha na železnej reťazi bol nápis – Veštiareň. Moja sprievodkyňa otvorila dvere, ktoré držala iba hrdza a zbožné želania a následne ich za sebou prudko zatresla. Mňa vrazila do kresla páchnuceho po psoch a sama si sadla za čierny stolík do ďalšieho kresla. Na stole boli rôzne veštecké pomôcky. Žena zobrala kameň a vložila ho do červenej debny. Ešte hodnú chvíľu sa odtiaľ ozývali tlmené vzlyky.

„Volám sa Apokalypsa Akuela Sidónia Mansa Gorgo Tanitani. Hovor mi iba Apokalypsa Akuela Sidónia Mansa Gorgo, lebo inak je to veľmi dlhé. Som profesionálna veštkyňa,“ vychrlila na mňa tá žena a prsty, až teraz som si všimla, že má nechty dlhé desať centimetrov, si preplietala a položila na stôl.

„Teší ma,“ povedala som zachrípnuto. „Ja som Aurora Jessica Cattiveria,“ predstavila som sa. „A ehm, o čom to hovoril ten šuter?“

„Barnabáš Izmael John Fidgerald Kennedy Voltaire šiesty!“ zhúkla Apokalypsa, až ma takmer vystrelo. Potom však už miernejšie vysvetľovala: „Začalo sa to v jedno leto, ako každý deň som sa ráno pozrela do svojej krištáľovej gule a pozorovala znamenia... a potom to prišlo. Posadol ma duch Klaudie Manon Aurélie Sirriel Colovej. Strašná čarodejnica a navyše, rada sa pohráva s telami, ktoré posadne. No a v mojom prípade, najskôr vypila všetok môj prieduškový čaj, po ktorom bývam hyperaktívna a potom, jednoducho, niečo urobila s Barnabášom Izmaelom Johnom Fidgeraldom Kennedym Voltaire šiestym. Odvtedy už nie je čo býval, predtým sa s ním tak dobre hral tenis! Ale teraz už len reve a reve a keď sa k nemu priblížim, očakáva, že sa blíži koniec sveta. Veštila som si z kariet a zistila som, že ho môže vyliečiť iba čiernovlasá pomätená osoba so sklonom k schizofrénii, ktorá verí v divné neexistujúce bytosti a je schopná za minútu zjesť celé balenie cornflakov.“

Vypleštila som na ňu oči. Ten opis na mňa úplne sedel!

Apokalypsa odrazu vstala z kresla, schmatla ma opäť za rameno a ťahala ku komínu. Odstúpila zo päť krokov. Pozrela som na ňu.

„Ty vieš, čo máš robiť!“ povedala zastretým hlasom a ukázala na komín. Ako to vedela? Ako?

„Ehm, nemohli by ste mi najskôr ukázať tie karty?“ opýtala som sa rýchlo. Nemusím jej predsa hneď odhaliť, čo sa skrýva v komíne.

Prikývla, opäť si sadla k stolu a pokynula mi, aby som si sadla tiež. Najskôr pred seba položila guľu. Na ňu položila svoje ruky a začala odriekavať: „Sendviče a hamburgery, cheesburgery, hranolky! Ó svätý McDonald, ukáž mi, čo čaká túto osobu!“

Guľa samozrejme ostala taká, aká bola, aspoň mne sa tak zdalo, ale Apokalypsa sa vystrela a prehovorila: „Čiernovlasá pomätená osoba so sklonom k schizofrénii, ktorá verí v divné neexistujúce bytosti a je schopná za minútu zjesť celé balenie cornflakov. Bude mať vo vrecku dva galeóny a na sebe mužské trenky! Áno, vidím to celkom jasn!“ vykríkla a pretočila očami.

Normálne som onemela. To, že vie, ako biedne som financovaná ma neprekvapilo, ale ako vie o tých trenkách? To ma napokon úplne presvedčilo, že je pravá veštica. Ona však nič nedala na sebe znať, zrejme bola na podobné kreácie zvyknutá. Odsunula guľu bokom a zobrala balíček kariet. Rozostavila ich do misy a potom vytiahla dve karty. Tie zamiešala s ostatnými a potom mi dala jednu vybrať. Keď som si ju prezrela, zbadala som elfa a človeka, ktorý sa naňho pozeral. Nad tým bol nápis: „Kto verí, ten môže dosiahnuť nemožné.“

„Táák?“

„Dobre.“

Prešla som ku kozubu a nazrela hore, do jeho temných výčin. Zazdalo sa mi, že hore sa niečo pohlo. „Hahá, už idem!“ zakričala som hore na to stvorenie a začala som sa štverať do komína. Keď som napokon doliezla asi do polovice, nakoniec som natrafila na to, čo som hľadala. Malé čierne stvorenie so špicatými ušami a dlhým nosom zakončeným akýmsi výrastkom dohora. Oblečené mal trenky, tak ako ja a to ma k nemu priťahovalo. „Át agirts ejubertop comop,“ prehovorila som k nemu a zaškerila sa. Už dávno viem, ako sa s tými komínovými nevykojencami rozprávať. Komínový elf sa ku mne nahol a uhryzol ma do nosa. Nahla som sa k nemu a urobila to isté. Aké milé privítanie!

„Aj meiv, ela ano ámen yknert. Endaiž yknert, andaiž comop,“ odvetil elf. Ešte chvíľu som sa rozprávala s komínovým elfom a napokon som zliezla naspäť k Apokalypse.

„Náčelník Lifoknert vás pozdravuje, ale hovorí, že jeho rod nemôže pomáhať nikomu, kto nenosí a nevzdáva hold posvätným máknert. Ehm, teda trenkám,“ odovzdala som jej jeho posolstvo.

Apokalypsa na moje veľké prekvapenie zo zásuvky stola vytiahla čierne trenky s tyrkysovými srdiečkami. „Tieto trenky sa odovzdávajú v mojej rodiny z tety na bratanca a z otca na uja. A teraz som ich dostala ja, lebo som posledná. Doteraz som nevedela, prečo ich máme, ale teraz už viem.“ Natiahla si trenky na svoju škótsku sukňu a usmiala sa. „Odovzdaj náčelníkovi moje pozdravy a povedz mu, že ho prosím o pomoc pre Barnabáša Izmaela Johna Fidgeralda Kennedyho Voltaire šiesteho.“

Zase som sa chcela vyštverať do komína, keď mi vtisla do ruky nejakú fľašku. „Ohnivá voda, pre náčelníka,“ ozrejmila.

Opäť som teda vyliezla do komína a odovzdala elfovi odkaz a fľašu. Po prvom glgu sa elf rozospieval.

„Aspylakopa ej álevks anež!“ zrúkol elf nadšene. Potom sa zošuchol dolu komínom a ja samozrejme za ním. Náčelník sa mierne tackal, keď sa uberal k červenej debne a vyspevoval si nejakú oplzlú pesničku o kačičke. Napokon debnu otvoril a napľul do nej.

„Ňatserp ťagzdámur, obel menčaz ťačirk!“ zahučal a nalial do debny skoro pol fľašky. „Ďek as ípsyv z ecipo, edub v ukdairop,“ ubezpečil nás a s ťažkosťami sa vytrepal späť do komína. Fľašu vzal so sebou.

Ťukla som sa po čele. „Barnabáš Izmael John Fidgerald Kennedy Voltaire šiesty mal absťák!“ vyhŕkla som a zvalila sa do kresla. Ako to, že ma to nenapadlo? „Apokalypsa, ako si ho mohla nechať bez alkoholu?“ opýtala som sa veštkyne vyčítavo. Tá bola taká zarazená, že ma aj zabudla upozorniť, aby som jej hovorila celým menom. Mávla som rukou a vstala.

„Och, ako sa ti poďakovať?“ povedala Apokalypsa s vytreštenými očami.

Chvíľu som zastala a rozmýšľala. „Ehm, môžeš mi povedať, kde ti robili vlasy?“ povedala som napokon nadšene a hodila sa do kresla vedľa Apokalypsy. A tak sme sa pustili do debaty. Tak som sa s ňou zakecala, že napokon Barnabášovi aj prešla opica. I keď, hneď na to začal opäť piť, ale aspoň už nerumádzgal. Poviem vám, keď je opitý, dá sa s ním fajn pokecať...

______________________________________________________________

Potešil by ma koment, čo si o tom myslíte...

Diky Dari, Lilly a Wyo...

Ehm, čo som to chcela? Ahá, komenty, sovičky, bodovanie...

Rory Brook

[ » na začiatok « ]