Poviedka:
Pridaná: 27.7.2008, 14:46:31
Čítaná: 3908×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Laney Brownová, Sirius Black
Stručný dej: Príbeh dievčaťa, ktoré odmietlo vstup do Bystrohlavu len preto, lebo Sirius Black bol zaradený do Chrabromilu. Opätuje jej svoju lásku?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Takže ako začať... hmm... ahojte:) Ja som len chcela povedať, že si uvedomujem, že niektoré udalosti v tejto poviedke sú nepravdepodobné. Inak dúfam, že sa Vám bude páčiť a čakám komenty, sovky... a hodnoťte!!! A Laney sa číta Lejny(len aby ste vedeli). Prajem príjemné čítanie.

Sae

A venujem *MIRKE* za to, že mi to opravila. A potom všetkým ostatným, ktorí sa rozhodnú to čítať.

--------------------------------------------------------------------------

Kráčala som popri jazere a nevnímala som nič iba svoje myšlienky. Nevnímala som ľudí, ktorí okolo mňa prechádzali. Nevnímala som ani sépiu v jazere, ktorá práve vystrčila jedno chápadlo, aby ním uchopila kus chleba, ktorý niekto hodil do jazera. Nevnímala som ani zvuk vetra, ktorý mi strapatil čierne vlasy. Vzdychla som a rozbehla som sa do hradu, aby som stihla večeru.

Keď som prešla cez veľké dubové dvere do Veľkej siene, znovu ma ohúril jej strop. Bol presne taký, ako obloha za ním. Bola jasná a miestami sa objavil biely mráčik, ktorý vietor rýchlo odfúkol preč. Prešla som okolo troch fakultných stolov a dostala som sa k tomu nášmu- chrabromilskému. Sadla som si k nejakým dvom dievčatám, ktoré práve rozoberali úlohu z dejín. Pritiahla som si k sebe misku s ovocím a začala som jesť jablko. Otočila som hlavu a pohľad mi padol na učiteľský stôl. A vtedy som si spomenula kedy sa to stalo.

Bolo to presne pred piatimi rokmi, keď som ho uvidela. Hneď som sa doňho zamilovala. Profesorka McGonagallová vtedy stála uprostred miestnosti a vyvolávala mená žiakov. Vedľa nej bol malý stolček s troma nohami a na ňom bol položený starý klobúk.

„Black, Sirius,“ vykríkla profesorka. Z davu prvákov sa vynoril chlapec s dlhšími hnedými vlasmi, ktorý sebavedomo kráčal k stolčeku. Posadil sa naň a na hlavu si položil klobúk. Ten chvíľu rozmýšľal ale nakoniec vykríkol: „Chrabromil!“ Potom vstal zo stolčeka a predieral sa pomedzi dav prvákov k chrabromilskému stolu. A presne vtedy sa to stalo. Išiel oproti mne frajerskou chôdzou a nádherne sa usmieval. V jeho búrkových očiach sa mihotali plamienky šťastia, a keď prešiel okolo mňa, tak presne vtedy som sa zamilovala. Bola som tým taká zaskočená, že som nepočula profesorku, ako volá moje meno.

„Brownová, Laney,“ skríkla tentoraz tak hlasno, až som nadskočila. Pomaly a so strachom v očiach, som sa približovala k stolčeku. Bolo mi jasné, že musím ísť do Chrabromilu. Sadla som si a klobúk, ktorý som si položila na hlavu, mi padol až k ústam takže som Siriusa nemohla obdivovať.

„Myslím, že to je jasné,“ zašepkal mi niekto do ucha a ja som sa tak zľakla, že som skoro spadla zo stoličky.

„Neboj sa. Ja naozaj hovorím,“ odpovedal klobúk na moju nevyslovenú otázku.

„BYSTROHLAV!“ skríkol klobúk skôr, ako som sa ho stihla opýtať, čo je jasné.

„NIE!“ skríkla som tentoraz ja, a sama som bola prekvapená svojou odvahou.

„Prečo nie?“ opýtal sa klobúk.

„No lebo, lebo... ja chcem ísť do Ch..Chrabromilu,“ zašepkala som a cítila som, ako mi tvár zaliala červeň.

„No... odvahu máš, to treba uznať. Ešte nikto takto verejne neprejavil svoju nespokojnosť nad mojím výberom. Tak nech je po tvojom. CHRABROMIL!“ vykríkol to posledné slovo. Zložila som si klobúk z hlavy a bežala som ku chrabromilskému stolu. Sadla som si vedľa Siriusa, aj keď so mnou neprehovoril ani jedno slovo, no aspoň som vedľa neho mohla sedieť.

Aká som len bola hlúpa. Mohla som teraz sedieť pri bystrohlavskom stole a nič neľutovať.

„Krava,“ zašepkala som a odhodila som ohryzok z jablka.

„Prosím?“ otočilo sa na mňa jedno z dievčat, pri ktorých som sedela. Mávla som rukou a vstala od stola. Pomalým krokom som sa vybrala do chrabromilskej klubovne. Cestou som spomínala na prvý ročník. Nikdy som si nevedela zapamätať cestu z chrabromilskej klubovne do Veľkej siene. Vždy som musela niekoho sledovať.

„Lístie,“ povedal niekto predo mnou a ja som zdvihla hlavu. Zastala som a jediné čo som v tej chvíli dokázala, bolo pozerať sa naňho. Síce ma pri tom strašne bolelo srdce, no ja som ho stále milovala. Nech som robila hocičo, vždy sa mi pri spomienke na jeho krásne oči rozbúchalo srdce a celá som sa triasla. Sklonila som hlavu, prehodila som si cez ňu kapucňu a chcela som okolo neho rýchlo prejsť. Ale keď som už vchádzala do klubovne, chytil ma za lakeť a pritiahol k sebe. Otočil si ma k sebe, ale hlavu som mala stále sklonenú.

„Ahoj Laney,“ prehovoril. „Nechceš sa prejsť?“ hovoril to tak bezstarostne, že som mala chvíľu pocit, že všetko čo sa stalo pred tým, bol len môj výmysel. Že nič z toho nebola pravda. „ Pozri ja chápem, že teraz si na mňa asi naštvaná, ale jedna nevinná prechádzka Ťa nezabije. Alebo áno?“ krutý návrat do reality spôsobil, že mi po tvári začali stekať slzy. Vytrhla som si lakeť z jeho zovretia.

„P... prepáč Sirius, ale musím sa ísť učiť,“ povedala som a rýchlo som vbehla do klubovne. Tam som si sadla k tomu najodľahlejšiemu stolu a nechala som slzy voľne stekať po mojej tvári. Zase som si spomenula.

Odkedy ma zaradili do Chrabromilu, každý deň som pozorovala Siriusa a jeho kamarátov práve v klubovni. Vždy, keď sa na niečom hlasno smiali, smiala som sa aj ja. Jeho smiech bol strašne nákazlivý. A práve v jeden takýto okamih, keď som smiala tak veľmi, že mi po tvári stekali slzy ku mne prišiel Sirius. Prestala som sa smiať a on na mňa zamyslene hľadel.

„Na čom sa smeješ?“ opýtal sa a prisadol si.

„Na tom vtipe,“ povedala som a znovu som sa začala smiať. No po chvíli som prestala a radšej som si utierala slzy do rukávu.

„A nechcela by si ísť so mnou na rande?“ povedal unudene a mne srdce vynechalo jeden úder. Zatočila sa mi hlava a celé telo mi zaplavilo teplo. V ušiach mi zneli jeho slová.

„Á... áno... teda jasné, že chcem,“ šťastne som naňho pozrela a on sa usmial.

„Tak za hodinu,“ postavil sa a odišiel. Ja som okamžite vybehla do mojej izby. Tam som sa zavrela do kúpelne.

Vlastne, nebolo to až také zlé, pomyslela som si. Bolo to najkrajšie rande aké som kedy mala. Prechádzali sme sa popri jazere, nad nami svietil mesiac a on mi stále dookola lichotil. Pozreli sme si do očí a prišiel vytúžený bozk. O dva dni na to sa so mnou vyspal a hneď potom ma odhodil, ako nejakú handru. Bolo to presne pred štyrmi dňami. Zavzlykala som.

„Vedel som, že sa nejdeš učiť,“ zvolal víťazoslávne a čupol si predo mňa. Chytil mi ruky a pozrel priamo do očí, ktoré som ja ale rýchlo zatvorila.

„Nechaj ma tak,“ zašepkala som. Cez zatvorené viečka mi aj naďalej stekali slzy. Prečo ma nemôže nechať? Teraz, keď na mňa zo všadiaľ číhajú spomienky. Keď na všetko spomínam a potrebujem sa so všetkým zmieriť. „Choď radšej loviť nejakú ďalšiu obeť.“

„Ja... chcem sa Ti ospravedlniť. Viem, že som to nemal urobiť. Ty si ma celé tie roky ľúbila a ja... mohol som s tebou vydržať dlhšie,“ povedal. Jeho slová tak strašne boleli. Prečo to hovorí, keď vie, že to nie je pravda? Ja som to vedela! Vedela som, že so mnou nevydrží dlhšie ako týždeň. Ale nevnímala som to. Len som s ním chcela chodiť a dúfala som, že ja som tá, do ktorej sa zaľúbil naozaj. Tá, ktorú nechce len využiť.

„Nechaj to tak. Teraz je to už jedno, nie? Veď teraz máš ďalšiu. Tú... Lucy,“ konečne som otvorila oči. Usmial sa a ja som mu jeho úsmev opätovala.

„Tak... ideš sa prejsť?“

„Keď vyzerám takto?“ opýtala som sa prekvapene. Vedela som, že keď plačem oči mám celé červené a nos tiež.

„To je jedno. Hlavne už poď,“ vytiahol ma zo stoličky a ťahal za sebou. Prechádzali sme sa po celom hrade a rozprávali sme sa o všetkom možnom.

Keď som si v noci líhala do postele vedela som, že som to najsprostejšie dievča na svete. Pretože cez tú prechádzku som si neuvedomila len to, že Sirius je veľmi dobrý spoločník, ale aj to, že ho milujem ešte viac ako predtým. Vedela som, že ak sa ma znovu opýta, či s ním nechcem chodiť, poviem áno. A tiež som vedela, že ma znovu opustí a ja budem zase nešťastná. No bolo mi to jedno. Pre lásku si toho človek musí veľa vytrpieť a ja budem radšej plakať s vedomím, že som to aspoň skúsila, ako plakať s vedomím, že som to nikdy neskúsila.

--------------------------------------------------------------------------

Schválne, viete čo bolo nepravdepodobné? Jasné, že to, že klobúk zmenil svoje rozhodnutie a to, že Sirius sa jej prišiel ospravedlniť(teda aspoň podľa mňa to nikdy nerobil).

[ » na začiatok « ]