Poviedka:
Pridaná: 26.7.2008, 00:56:54
Čítaná: 4508×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Albus Dumbledore, Gellert Grindelwald
Stručný dej: Ako má zabudnúť na dávnu lásku, keď sa k nemu vracia i nočných morách?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Takže. :D

Taká jednorázovka - alebo: Ako to vidím ja.

* * *

Rozhliadal sa po pustej pláni, na ktorej sa ocitol. Nič, len šedý prach a na tmavej oblohe svietila jediná hviezda, ktorá slabo osvetľovala nekonečnú pustatinu.

Na obzore sa zjavila nejasná postava, pomaly kráčajúca smerom k nemu. Keď hviezdne svetlo konečne začalo dopadať na kráčajúceho, stojaci muž ho ihneď spoznal – prvé zbadal vlnité, hnedé vlasy po plecia, šibalské oči a jemne krojené črty tváre.

„Gellert!“ stojaci sa rozbehol k nemu, nadšene ho vítajúc. Ale v tom okamihu sa prichádzajúceho črty zmenili, tvár nadobudla zúrivú grimasu. Ruky mu sčerneli, vyzerali ako obhorené, a z prstov mu vyrástli dlhé ostré pazúry.

Prudko skočil na muža, ktorý vykríkol jeho meno a pazúrmi mu driapal tvár a hrudník. Zranený od prekvapenia a bolesti zavyl – a spadol na prašnú zem.

Posledné, čo videl, bola tvár znetvorená nenávisťou a ruky trhajúce jeho hrdlo. Pociťoval krutú, mučivú bolesť, no nie fyzickú, ale duševnú. Akoby sa mu samotná duša, jeho vnútro trhalo na kusy.

Po tomto pocite sa ponoril sa do tmy, padajúc do hlbín temnoty...

* * *

Telom mu myklo, prudko sa zobudil sťažka dýchajúc.

Bol to iba sen... hlúpy, bezvýznamný sen.

Jeho spoteným telom prebehla triaška. Rýchlo odhrnul prikrývku a bosý, len v dlhej bielej košeli sa vybral do kúpeľne v druhej miestnosti.

Oprel sa chvejúcimi rukami o umývadlo, zhlboka si vzdychol a zahľadel sa na svoj odraz.

Pochudnutá, vráskavá tvár, tmavé kruhy pod očami, biela brada a rovnako biele dlhé vlasy. Iba oči – oceánovo modré, no bez zvyčajných iskričiek prezrádzali život v popolavej tvári.

„Si už príliš starý na nočné mory, Albus,“ povedal s miernym zatrpknutím v hlase vlastnému odrazu.

Zvrtol sa na päte a odkráčal dolu točitými schodmi do pracovne. Jeho početné prístroje ticho bzučali a starí riaditelia pochrapkávali vo svojich plátnach, už bez strastí smrteľníkov.

Dumbledore si sadol za stôl a zaboril si tvár do dlaní. Prečo práve Gellert? Prečo práve s ním musím prežívať všetky nočné mory?

Akoby mu sama núkala odpoveď – mysľomisa sa rozžiarila belavým svetlom. V duchu zaúpel, no potom sa aj tak zťažka postavil a preniesol ju na stôl. Vytiahol prútik, chvíľu naň len tupo hľadel a potom pomaly odovzdal dlhú niť svojich myšlienok mysľomise.

Zazeral na jej obsah, akoby mu ublížil a potom sa s trhavým nádychom ponoril do minulosti, do spletitých pavučín vlastných spomienok.

*

Dvaja približne osemnásťroční chlapci sedeli pod vysokým bukom a hlasno sa dohadovali.

Jeden z nich, ten robustnejší, sa nahlas hurónsky rozosmial. Druhý, s dlhými gaštanovými vlasmi sa úškŕňal, zrejme on bol príčinou smiechu prvého chlapca.

„Mali by sme sa vrátiť k našej práci. Rozoberali sme Ilúznu stenu, nepamätáš?“ opýtal sa uškŕňajúci chalan.

„Jasné... ale predsa dobre vieš, ako sa vždy rád zasmejem na mukloch Albus.“ Medzi odpoveďou vyťahoval z vrecka prútik a malý, otrhaný papierik.

„Skončili sme pri Ilusionis a ďalej sa nevieme pohnúť. Kúzlo by sa malo obmieňať podľa situácie, ak by si chcel predstierať boj, alebo rozhovor.“

„Dobre, navrhujem univerzálne kúzlo. Je to dobrý nápad.“

Albus sa pri jeho pochvale jemne začervenal a opatrne si zobral z Gellertovej ruky papierik. Snažil sa nedotknúť jeho prstov, no nepodarilo sa mu to a zachvel sa, čo sa nedalo prehliadnuť.

Začervenal sa ešte viac a už mu len bez okolkov vytrhol z ruky papier, tváriac sa, že sa nič nestalo.

Gellert len nadvihol jedno obočie a potom sa slabo usmial. Natiahol ruku k nemu a prstami mu provokatívne prešiel po tvári.

Albus len stuhol a nemo hľadel do čokoládových očí, ktoré ho prepaľovali pohľadom.

Chvíľu na seba bez slov hľadeli, potom sa Gellert pozorne rozhliadol okolo seba a naklonil sa k Albusovi. Ich pery sa spojili do váhavého, neskôr už istejšieho bozku.

Starý Dumbledore, ktorý všetko sledoval z približne päť metrovej vzdialenosti sa rýchlo otočil chrbtom k svojmu mladšiemu ja, mávol rukou a spomienka sa zmenila.

*

Prvé čo zbadal, bola hustá zeleň. Náchadzal sa v listnatom lese a bola tmavá, hviezdna noc. Upriamil pohľad na zem obrastenú machom – v mesačnom svetle rozoznával svoje šľachovité telo a Gellertovu pevnejšie stavanú postavu.

Dvaja mladí muži sa k sebe túlili, dotýkali sa letmo temenami a spolu hľadeli na nebo.

„Myslíš, že máme budúcnosť predurčenú? Alebo sme riadení osudom?“

„Neviem... možno áno, no ja verím, že život si človek určuje sám. Vlastnými skutkami.“ Skonštatoval Albus.

Chvíľu bolo ticho, potom povedal: „Neopusti ma Gellert. Milujem ťa.“

„Vieš, že to neurobím. Aj ja teba... ale to by si mal vedieť.“ So širokým úsmevom odpovedal svojmu milencovi.

Ten sa usmial tiež, odtrhol pohľad od Gellertovej tváre a opäť sa zahľadel na nebo. Bielovlasý Dumbledore mávol rukou, ktorá sa mu triasla a spomienka sa opäť zmenila.

*

Tentoraz veľký dav obopínal priesvitnú kupolu, v ktorej krúžil s vytiahnutými prútikmi už o pár rokov starší Dumbledore s Grindelwaldom.

„To sme sa už dlho nevideli, Albus.“

„Áno. Naozaj som si nemyslel, že sa s teba vykľuje taký zbabelec. Nechal si ma samého v najhoršom a utiekol!“

„Ja...“ začal Grindelwald, no Dumbledore ho prerušil: „Nič nehovor. Nemáš čo. Nemám chuť počúvať hlúpe výhovorky, či klamstvá, ktoré ma zrania. Som z teba len strašne sklamaný.“

Grindelwald opäť len otvoril ústa, že niečo povie, ale potom ich zavrel - na okamih sa zdalo, že sa mu v očiach zaleskla slza.

Dumbledore však nemal zľutovania a zaútočil. Neverbálne vyčaroval veľký ohnivý povraz, ktorý sa rýchlo rútil na Gellerta. Ten ho však odrazil jediným lenivým mávnutím prútika a Dumbledore naň len šokovane hľadel. Ako to mohol odraziť tak jednoducho?

Zaútočil znova, ale zase neúspešne. Takto to pokračovalo stále ďalej.

Už-už chcel Dumbledore vypáliť ďalšie kúzlo, tvár mal zvraštenú od sústredenia, keď sa Grindelwaldovi podlomili kolená a spadol na zem.

V Albusovej tvári sa mihol tieň strachu a rozbehol sa k navonok bezvládnemu telu. Kľakol si k nemu, obrátil ho na chrbát a vzápätí odskočil – bolo jasné, že žije, jeho oči sledovali každý pohyb.

Už stihol len vykríknuť: „Expelliarmus!“ a prútik mu vletel do ruky.

Teraz si už bez obáv kľakol ku Grindelwaldovi a mieriac naňho oboma prútikmi sa opýtal: „Prečo si sa vzdal? Viem, že to nebola moja spravodlivá výhra...“

„Splatil som svoj dlh, za to, že som ťa opustil, za to, že som tak zatúžil po Daroch Smrti a dovolil, aby mi úplne zatemnili myseľ. Ja... v rukách držíš Bazový prútik. Nechal som sa odzbrojiť – teraz si pánom prútika ty. Ale nepodľahni ako ja! Prosím.“

Tuho stisol Albusovi ruku s prútikmi, „Ber to ako posledný dar odo mňa. Naše vlastné skutky tvoria našu budúcnosť. To mi raz povedal milovaný človek, najmúdrejší, akého poznám.

Konaj dobro Albus... aj za mňa. Zabudni na ovládnutie muklov, na tie reči, ktoré som ti vravel!

Bol to len výplod mojej skazenej mysle. Musím pykať. Aj za to, že som nás mojimi skutkami rozdelil! Za tých mŕtvych, ktorých som povraždil kvôli Darom... za všetko. Bude to pre vyššie dobro ak nezostanem na slobode.

Ale nezabudni, milujem ťa! Mysli na to, prosím.“

Dumbledorovi sa zjavili v očiach slzy, chcel niečo povedať, no priesvitná kupola sa otvorila a dnu vbehli ministerskí pracovníci. Zjavne sa im už nechcelo čakať.

Spútali Gellerta a dav už volal Dumledorovi na slávu. Ten len nemo stál, nereagoval a hľadel na Gellerta, ktorého vliekli dvaja aurori preč z davu, preč od neho...

V poslednú sekundu, kým sa s ním odmiestnili, sa slabo usmial a perami Albusovi naznačil: „Zbohom.“

Starý Dumbledore klesol na kolená a už len túžobne natiahol ruku za miestom, kde Gellert zmizol. Potom ju smutne, pomaly zložil.

Zjavil sa vo svojej pracovni za stolom.

Mesiac vykukol spoza mračien a cez okno osvietil jeho tvár.

Z modrých očí vytiekla jedna jediná slza, tak isto opustená ako on sám...

Venujem Mei a amy :)

[ » na začiatok « ]