Poviedka:
Pridaná: 20.7.2008, 17:33:55
Čítaná: 3837×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: Fiction
Postavy: Kráľovná
Stručný dej: Kedysi na našej stránke vznikol klub "Sob Rutko". A toto je poviedka k jeho vzniku

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Zriekam sa akejkoľvek zodpovednosti za ujmy na zdraví spôsobené prečítaním nasledujúceho textu... :)

Je to oneskorený darček k výročiu nášho klubu, ktoré bolo mimochodom v januári, a sčasti zachytáva pravdivú udalosť.

AKO TO BOLO...

Kráľovná sedela v mäkkom pohodlnom kresle pri okne a pochlipkávala varené víno so slimačími očkami. Bolo to jediné, čo vedelo upokojiť jej roztečené nervy. Za oknami zámku sa chýlilo k búrke. Ťažké tmavé mraky sa lenivo kopili. Všetko živé radšej zaliezlo. Tu a tam sa vplyvom vetra niečo mihlo. Príroda bola zachmúrená a v napätí. Tak isto sa cítila aj kráľovná. V jej inokedy veselých očiach sa odzrkadľoval nespočet prebdených nocí a starosti, ktoré ju ťažili na duši. Pred úplným psychickým kolapsom ju chránila už len zostávajúca štipka nádeje. Ako inak, veď bola známa svojím večným optimizmom, ktorý často krát väčšine liezol na nervy a v podstate narobil viac škody než úžitku. Vonku sa začalo blýskať. Bez mihnutia oka sledovala kvapky dopadajúce na okennú tabuľu a čakala. Čakala na posla s dobrými správami. „Ak prežije tú búrku, mal by sa tu čím skôr objaviť,“ hovorila si sama pre seba a znovu pozrela do okna. Stromy sa prehýbali pod náporom začínajúceho tajfúnu. Lístie a hlina sa miešali s vodou a vzdušný vír rozmetával túto hmotu po okolí.

Odchlipla si zo stále horúceho vína. Hrnček, ktorý sám zohrieval obsah bol vynálezom dokonalej tety kuchárky. Zrazu sa jej v mysli objavila predstava, aké to tu bolo predtým. Vtedy, keď prvýkrát vstúpila do tajomnej miestnosti nevediac, že sa stane jej druhým domovom...

Jedno krásne popoludnie jej hnedý výr doniesol obálku. Bola pozvaná na každoročne sa konajúci Príšerný ples príšer. Bola to pre ňu ohromná česť, keďže na zámku, kde sa ples konal, sa každý rok stretávali tí najväčší prominenti čarodejníckeho sveta. Na breh strieborného jazera ju doviezol sobí povoz. Sane sa nehlučne kĺzali po zasneženej krajine. Nervózne žmolila v rukách pozvánku. Keď prvýkrát uvidela zámok Priori, cítila ako jej vnútro napĺňa pozitívna energia. Také niečo nezažila ani na hodinách tai-chi, kde síce pravidelne chodila, no výsledok bol nulový... Musela sa mimovoľne usmievať.

Zámok sa týčil v strede strieborného jazera na malom ostrovčeku. Kto sa dobre nepozeral, mohlo sa stať, že ho prehliadne. Celkom splýval s okolitou prírodou. Bol obrovský, s množstvom vežičiek týčiacich sa do výšky. Ich sýto oranžová strecha odrážala mesačný svit a vytvárala nádhernú farebnú harmóniu s tehlovým múrom takej krásnej zelenej, že aj Shrek by závidel. Tvar oblúkových okien zvýrazňoval jasnožltý okraj.

Chvíľu bez dychu sledovala blikajúce svetielka sviečok v oknách.

„Slečna?“ prihovoril sa jej milo vyzerajúci fúzatý ujo. Spamätala sa. Jej pohľad asi pripomínal kura pred práve postaveným novým kurínom. Usmiala sa. „Dobrý večer, ako sa tam dostanem?“ spýtavo sa pozrela na fúzatého uja a ukázala smerom k zámku. „Pre hostí sú pri vode pripravené škrupinky, nech sa páči.“

Nasledovala ho. Počula ako sa sobí povoz za nimi pohol. Ujo ju po očku sledoval a nenápadne sa uchechtával popod fúzy, tak sa radšej nepýtala, čo myslel tými škrupinkami. Pochopila, keď ju doviedol ku kraju jazera k ostatným pozvaným. V plytkej vode pri brehu sa vznášali mega orechové škrupinky. Do jednej z nich práve nasadali štyri dámy. Posledná mala očividne problém naložiť svoju objemnú sukňu na palubu. Škrupinka sa nebezpečne rozhojdala. Spoločníčky jej pomohli najprv naložiť jej róbu pripomínajúcu obláčiky. Belasý vrch šiat doplňovali hýbajúce sa obrázky malých lietajúcich vtáčikov. Dokonca aj vo vlasoch bolo vidieť biele chumáčiky. Kráľovná sa pozrela na dokrčený kus pergamenu, čo kedysi bol pozvánka. Čítala:

„Boli ste vybraná ako zástupca západného konca krajiny. Prijmite naše pozvanie na Príšerný ples príšer, ktorý sa podľa všetkého uskutoční štvrtý deň v roku po západe slnka. Miestom diania je tradične zámok Priori. Sobí povoz na Vás bude čakať pred miestom Vášho bydliska. Tešíme sa na Vašu účasť a prajeme príjemnú zábavu!

S pozdravom

Swayne & Kiwwi

P.S: Očakávame, že prídete v kostýme. (Kreativita neuškodí, čertov a víl tu už bolo dosť.)“

Znova uprela zrak na obláčikovú pani v plávajúcej škrupinke.

„Takže obloha?“ zamrmlala si pod nos a namierila k zvyšným škrupinkám. Pripojil sa k nej jeden pár. On vyzeral ako fénix a jeho spoločníčka ako pretekárska metla. Presne takú si chcela kúpiť... Už dlho snívala o najnovšej Katarzii A6. Predstavovala si ten nádherný pocit pri lete, svišťanie vetra, ktorý strapatí vlasy... Teraz cítila vo vlasoch iný vietor. Škrupinky poháňané ničím smerovali vpred.

Zámok bol čoraz bližšie a ona cítila čoraz väčšie vzrušenie. Snažila sa ovládať, no ako dosiahli breh, ústa sa jej otvorili od úžasu. Pevnosť bola oveľa väčšia ako sa z druhého brehu zdalo. Železná vstupná brána, ktorou prechádzali hostia, by nechala prejsť aj priemerného obra. Kráčala s davom a obdivovala interiér zámku. Široký koridor s vysokým stropom viedol do Polnočnej sály, odkiaľ už bolo počuť hudbu a hlasy. Po celej jeho dĺžke boli vysoké oblúkovité okná. Žltý slávnostný koberec ich doviedol až do centra diania. V sále sa pomaly schádzali hostia zo všetkých kútov krajiny. Niektorí debatovali pri malých stolíkoch po okraji obdĺžnikovej miestnosti. Hostí na miesta usádzali malí mužíčkovia.

Pre ňu to bolo niečo jedinečné. Dievča z obyčajného mesta sa prvýkrát dostalo do vyššej čarodejníckej spoločnosti. Keď si to uvedomila, začala sa tváriť tak ako oni. Aby zapadla. Bezstarostne, ako keby tam vôbec nebola nová. Ocitla sa pri stole so svojimi spolucestujúcimi zo škrupinky.

„Dobrý večer príšery a príšerky!“ ozvalo sa z pódia. „Sme radi, že ste nás poctili svojou návštevou! Slávnostne otvárame 339-ty Príšerný ples príšer!“ Ozval sa nadšený potlesk a jasot. Dvaja sympatickí mladí čarodejníci na pódiu sa usmievali na svojich hostí.

„...postavili tento hrad vlastnými rukami. Tehlu po tehle, kameň po kameni... Hovorí sa, že pracovali dňom i nocou, bez prestávky!“ počula vzrušený hlas od vedľajšieho stola. Obzrela sa tým smerom. Dve mladé čarodejnice zamilovane sledovali dianie na pódiu.

„Kto je to?“ opýtala sa jednej z čarodejníc. Tá na ňu nebezpečne zagánila.

„To je predsa Swayne a Kiwwi!“

„Och, aha, jasné, nepoznala som ich v tom kostýme,“ zaklamala. Po pravde nemala ani potuchy, ako vyzerajú hostitelia a nevidela v tom ani nič zlé, ale z výrazu čarodejnice bolo jasné, že horšieho prehrešku sa ani dopustiť nemohla.

Zábava bola v plnom prúde. Okolo sa mihali čarovné predmety, liečivé rastliny, rozprávkové bytosti, zázračné tvory a dokonca aj slávni čarodejníci. Pri bare zazrela „akože“ herečku Lamelu Enderson známu svojimi umelo vytvorenými chameleónimi očami, ktoré mužské pokolenie považuje za ohromne sexi ale ženy za extrémne nechutné a neprirodzené. Skutočná Lamela vďaka všetko vidiacim očiam dostala hlavnú úlohu v seriáli Pojazdná hliadka... Na parkete bolo vidieť fénixa a „pani metlu“ ako to poriadne rozbaľujú. Aj ostatní naokolo žasli nad ich tanečnými kreáciami. Keď sa udýchaní vrátili naspäť k stolu, obdivne sa im prihovorila: „Pekne ste to tam pozametali.“

„Prosím?“ opýtala sa pani metla nechápavo, keď klesla na vedľajšiu stoličku. Fénix dychtivo dopĺňal tekutiny z pohára.

„Hovorím, že ste perfektne tancovali,“ povedala.

Metla sa usmiala. „Aha, ďakujem. Viete, sem tam treba trochu rozprúdiť vzduch.“ Všimla si, ako na ňu jej spolu sediaca obdivne hľadí.

„A kde ste sa naučili tak lietať?“

„Lietať? Aha, no ani neviem, asi to mám v krvi.“ Fénix súhlasne prikývol. „A vy si prečo nejdete zatancovať?“ opýtal sa a nespúšťal z nej oči.

„No viete,“ vyhýbavo začala, „v tomto kostýme to nie je až také jednoduché. Nechcela povedať, že nemá najmenšiu chuť tancovať. Radšej sa uchýlila k nevinnej lži. Jej kostým bol na tancovanie ako stvorený. Mala pohodlné strieborné topánky, pripomínajúce konské kopýtka, oslnivo biele dlhé šaty so striebornými odleskami, odzadu jej ako chvost visel dlhý prameň striebristosivých vlasov. Taký istý pramienok bolo vidno aj vo vlasoch. Na hlave mala pripevnený šedý lesklý roh... Jednorožce mala vždy rada. Vzbudzovali v nej rešpekt a nevýslovný pokoj.

„Inak musím vám povedať, že máte veľmi originálny kostým!“ šikovne zmenila tému. „Myslíte?“ znela metlina odpoveď s predstieranou skromnosťou.

„Áno je to tak! Presne taký exemplár si chcem kúpiť v skutočnosti.“ usmiala sa na metlu. Tá sa zamrvila na stoličke.

„Ale to je veľmi cenný a nedostupný prvok,“ povedala zmätene a naklonila sa bližšie. „Ak sa smiem spýtať, na čo ho mienite používať?“ opýtala sa.

„No na zábavu,“ odpovedala trochu v pomykove. „A na rýchly transport, samozrejme,“ dodala, aby to nevyzeralo príliš detinsky. Čarodejnica sa nahnevane vystrela.

„Na zábavu?“ opýtala sa priškrtene. „Ľudia čakajú aj niekoľko rokov, kým si ju môžu dovoliť, aby ňou zmiernili svoj životný údel!“ Metla s pohoršením pozrela na dievča pred sebou. Tá bola v miernom šoku.

„Životný údel?“ zopakovala nechápavo. „Ako keby ľudia, čo si chcú trochu zalietať mali kalachýmiu... Ja na tom nevidím nič zlé,“ dodala. Metla nepríčetne vyskočila zo stoličky.

„Ale oni majú kalachýmiu! Dievča, čo ste to za človeka?“ Metlin hlas naberal na intenzite. Ľudia okolo, sa začali zvedavo obzerať. „Ste bezcitná, keď takto hovoríte! Kvôli vášmu rozmaru budú trpieť!“ rozhorčene rozhadzovala rukami. Mladá čarodejnica sa tiež postavila. Nepatrila medzi ľudí, ktorým to rýchlo dopína, ale nepáčilo sa jej, že na ňu kričí neznáma metla.

„Ale veď je ich mnoho a vôbec na ňu nikto nemusí čakať.“ Metla od zlosti očervenela.

„Dievča, o čom to hovoríte? Armeria ďalekoplazá je rastlina, ktorá rastie len na troch miestach na svete! Kým dozrie, prejde celý rok! Odvar z jej koreňov ako jediný liek lieči kalachýmiu. Mali by ste sa hanbiť!“ pohoršene pozrela na bezcitnú čarodejnicu pred sebou. Práve jej svitlo.

„Och, toto je nedorozumenie, nevedela som, že ste armeria. Myslela som, že ste Katarzia... Metla,“ doplnila, keď sa metla alias armeria zatvárila nechápavo.

„Vy si o niečo koledujete! Takže metla? Chcete ma uraziť?“ Začala byť hysterická. Fénix sa ju snažil upokojiť.

„Slečna, radšej odíďte,“ povedal slušne, ale tvrdo. Viac jej nebolo treba. Otočila sa a odkráčala smerom k dverám. Teraz sa už všetci naokolo začudovane obzerali a šuškali si. Zrýchlila. Ako prechádzala cez dvere, už bežala. Stále okolo počula šum, ktorý sa zmenil na výbuch smiechu, keď jej príliš nízke dvere odrazili šedý roh. Ani sa neobzrela a vybehla von.

„No to sa mi podarilo,“ povedala si smutne, keď oddychovala na schodoch v úzkej chodbičke. Už nepočula žiaden smiech ani hudbu, od Polnočnej sály utekala na druhý koniec zámku. Zaostalý orientačný zmysel ju prinútil bezcieľne blúdiť. Dlhá chodba, schody, chodba, gobelín...

Zrazu počula hlasy. Myslela, že je už blízko pri sále. Hlasy prichádzali odkiaľsi zdola. Nahla sa cez zábradlie. Po poschodí pod ňou prechádzali dvaja čarodejníci. Predpokladala, že smerujú do Polnočnej sály, a tak zbehla dole a nasledovala ich. Ani ju nevnímali, tak boli zabraní do rozhovoru. Hore schodmi, dole schodmi, doprava, doľava... Kam idú? Čarodejnicin športový duch začal protestovať. Pichalo ju v boku. Na jej počudovanie vošli do miestnosti úplne inej ako Polnočná sála. Bola priestranná, obdĺžnikového tvaru a pôsobila veľmi útulne. Na druhom konci bol krb s blikotajúcim ohňom, pri ňom veľké pohodlné kreslá. Na stenách boli obrazy prírody a medzi nimi boli fakle osvetľujúce celú miestnosť. Cez veľké okná na opačnej strane vnikalo mesačné svetlo. Pri dverách, ktorými vošla, bol veľký okrúhly stôl so stoličkami naokolo. Sedelo tam niekoľko ľudí, očividne hostia z plesu v kostýmoch. Boli ponorení do rozhovoru, no keď traja cudzinci vstúpili, stíchli.

„Á, vitajte!“ prehovorilo jedno z dievčat v modrých obláčikových šatách. Vstala a viedla ich k stolu. Doteraz pri ňom voľné stoličky neboli, no ako sa priblížili, objavili sa tam. Zdalo sa, že stôl sa dokonca o kúsok zväčšil. „Ani vás to tam už nebavilo?“ opýtala sa obláčiková slečna a ani nečakala na odpoveď. „Práve sme hovorili, aká tam bola strašná nuda. Mám pocit, že som z toho ochorela... Inak ja som Fleur Delacour,“ milo sa predstavila.

Dvaja cudzinci, ktorí nevedomky priviedli neznámu čarodejnicu, sa tiež predstavili. „Ja som Jacob Courageux, toto je potty.“

„Teší ma, nech sa páči, sadnite si,“ povedala a ukázala smerom k stolu. „A vy ste?“ otočila sa na mlčanlivú čarodejnicu. „Volám sa Saerte...“ Fleur sa usmiala, schytila ju za ruku a usadila pri stole. Debata pokračovala ďalej. Ak sa Saerte doteraz cítila nevítane a neisto, teraz z nej všetky pochybnosti opadli.

Chvíľu jej trvalo, kým zistila, o čom táto diskusia vlastne je, keďže každý rozprával o niečom inom, no nakoniec pochopila... Zmyslom debaty vôbec nebola produktívna konverzácia, ale čo najviac komentárov k jednej téme. Bez toho, aby o týchto ľuďoch niečo vedela, zapojila sa do rozhovoru. Vysvitlo, že iniciátorkou bola Fleur – tá v obláčikových šatách. Akýkoľvek komentár, či zmysluplný alebo nie, bol automaticky zapísaný samopíšucimi pávími pierkami na kúsky dračieho pergamenu na stole. Tie sa po dopísaní so šuchotom vzniesli nad debatérov a pristáli na obrovskom striebornom zrkadle na stene. Tam už sa začala tvoriť chaotická spleť malých a veľkých pergamenov.

Bolo zaujímavé sledovať, čo sa tu dialo. Celé to začalo nevinnou zoznamkou. Kto kde býva, koľko má rokov, záujmy a podobné nezáživnosti. Vysvitlo, že Fleur paktuje s Ludkou a Jacob je Fleurin brat. Táto informácia spôsobila menší chaos, ale debata pokračovala vytvorením spoločnosti. Prvý s tým prišiel Jacob.

„Oficiálne zakladám klub „L.K.R.R.V.K.“ – Ľudí, ktorí robia rekordy v komentároch a ustanovujem sa samozvaným kráľom...“

Saerte sa táto myšlienka pozdávala, no navrhla zjednodušiť názov. To sa nezaobišlo bez ďalších pojašených nápadov ako napríklad „Unudení blázni“ z Jacobovej tvorby alebo „Totálny blázinec“ od Kiky1. Potty navrhol „Soploš“ čiže Spoločnosť ochrany príspevkov Leprechaunského oboru škriatkov. Krátko na to Ludka prispela svojim nápadom „Vyrábači rekordov“. To ešte ale nikto netušil, s akou hovadinou sa dovalí Saerte... Že „Sob Rutko“ alebo Spoločnosť na ochranu bláznov rekordne unudených trápnymi komentármi. Tento nápad sa páčil Fleur aj Ludke, takže ostatní úbohí ľudia nemali veľmi na výber. Fleur mala byť korunovaná za kráľovnú, ale keďže sa na to necítila, trón prenechala zástupkyni kráľovnej, ktorou bola menovaná Saerte. Tá prijala túto poctu, a tak sa zástupkyňou kráľovnej stala Ludka, zástupkyňou zástupkyne Kika1 no a zástupkyňou zástupkyne zástupkyne Fleur Delacour... A aby to nebolo také jednoduché, hneď sa rozdalo ešte pár funkcií. Jacob Courageux sa menoval za Posledného špinavého upratovača záchodov a vynášača smetia a krátko na to sa Ludka, vďaka svojim neprehliadnuteľným kvalitám, menovala za rečníčku a oznamovateľku noviniek klubu Sob Rutko. Kráľovná a zástupkyne zložili sľub vernosti, a potom už nič nebránilo členom klubu v ceste, aby miestnosť s veľkým stolom a zrkadlom s komentármi menovali za Spoločenskú miestnosť Soba Rutka...

„Klop-klop,“ ozvalo sa z druhého konca miestnosti. Saerte sa od ľaku obliala horúcim vínom. Veľké dvere sa otvorili a v nich stál mladý junák.

„No čo, máš niečo?“ vyhrkla na neho. Ani si nevšimla, aký je mokrý a zablatený, že mu vlasy stoja na všetky strany. Tak veľmi dychtila po informáciách.

„Aj ja ťa rád vidím,“ povedal ironicky. „Nemám nové správy. Nepodarilo sa mi nájsť nikoho, kto by mi vedel povedať viac. Akoby ju zhltol vesmír.“

„Kegus, o tom ani nežartuj!“ skočila mu rozrušene do reči. „Veď vieš, ako som sa bála, že ju naozaj uniesli mimozemšťania!“

Ospravedlňujúco sa usmial a unavene sa hodil do najbližšieho kresla. „Mohla nám nechať aspoň nejaké znamenie, napríklad kde hľadať, alebo čo sa vlastne stalo...“

Kráľovná vstala a zmučene sa zahľadela do poskakujúcich plameňov v krbe. Pátracia akcia trvala už niekoľko týždňov. Ale po Martinkee ani stopy. Zmizla bez toho, aby o tom niekto vedel, a preto sa všetci báli, že sa jej niečo stalo. Členovia klubu nelenili a zahájili nebezpečnú misiu.

Komentáre potešia, či už negatívne alebo pozitívne, aj neutrálne môžu byť... :D

[ » na začiatok « ]