Poviedka:
Pridaná: 6.3.2007, 19:32:18
Čítaná: 2973×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: Langea, Ema
Stručný dej: Poviedka v ktorej sa dozviete, či čary existujú alebo nie

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Poviem vám tie otázky boli riadne podpásovky kto by to na takú malú, neškodnú, tichučkú profku povedal. Ale Ema sa nesťažovala prečo by aj? Veď ona bola vždy pripravená, nie ako zvyšok triedy, keby som ju nepoznala tak by som si myslela, že žije len pre učenie ale ja ju poznám a som rada, že sa s ňou môžem kamarátiť veď kto by mi na písomke radil?

Ale nie to vyznie, že sa s ňou kamarátim z vypočítavosti, to však nie je pravda. To je i tak jedno keď skončí táto hodina tak sa jej výsluchu nevyhnem, ale pokúsim sa ho oddialiť už len vymyslieť ako.

Ó bože to čo sú za otázky???? Jedným okom som sa snažila kuknúť Eme do písomky a niečo aj opísať ale môj pokus bol zmarený pretože práve okolo nás prechádzala profka a tá si to všimla a varovne zakašľala. A tým mi umožnila zachrániť si image pred spolužiakmi a vyvrátiť ich názory súvisiace s mojou psychikou teda citujem – „Choď sa liečiť Leangela“ a to je jeden z tých najslušnejších citátov.

Som sa pozrela na profesorku a opýtala sa jej či nechce niečo proti kašľu pretože ja si na rozdiel od druhých nemôžem dovoliť byť chorá lebo ma čaká kopec skúšok a čakala som, že spolužiaci budú reagovať ako obvykle, že sa začnú smiať a tak, ale nič ani len na mňa nekukli a niekto zahlásil, že na toho kto sa rád hádže o zem to bol slabý výkon.

Chápete to???

Môj image je v kýbli asi začnem chodiť do školy kanálom alebo si vybavím individuálne štúdium veď keď sa to rozkríkne budem populárna ako Petrin hlasný prd.

Jááj keď si na to spomeniem ešte teraz mi je do smiechu ale začať sa teraz smiať a nepovedať príčinu by bolo nanajvýš samovražedný pokus o úplné zničenie mojej povesti.

OK, Leangela ukľúdni sa, spomeň si na svojho škrečka, ktorý umrel. Fajn to zaberá už mi nieje tak do smiechu.

Táto hodina je nekonečná či čo??? Kedy bude zvoniť?

Ako ukazujú moje hodinky tak až za 20 minút.

No super, aspoň sa pokúsim niečo napísať a keď to nepôjde pretože som sa neučila tak sa aspoň pokúsim niečo opísať od Emy, ktorá neustále kradmo na mňa pozerá a je dosť nervózna a mám taký pocit, že to nebude z písomky....

„Čo je?“, šeptom som sa jej opýtala a pokračovala som, „Veď som v poriadku“, to ju moc neupokojilo, nepresvedčivo som ešte dodala, „Naozaj!“

„Jasne, že si v poriadku ale ak je v poriadku nekontrolovateľne sa triasť a plakať a potom odpadnúť, tak fajn si úplne, že v poriadku.“, odsekla.

Už som otvárala ústa, že je na to odpoviem no nestihla som pretože nás prekvapila teda lepšie povedané šokovala prudká reakcia profky, ktorá nám vzala písomky.

Ema len nemo otvárala a zatvárala ústa, a to kvôli mne. Ona je tá posledná čo by mala dostať päťku.

Že som nebola ticho ale kdeže, je neviem držať pusu to by sa chcelo odo mňa priveľa ale na prúsery som ako stvorená len keby som do toho neťahala Emu.

„Pozrite na Emu! Čo moja zlatá, čo sa deje? Nacvičuješ rybu na suchu do divadla, že tak otváraš ústa alebo si nevieš predstaviť, že dostaneš päťku????“, ozvala sa Petra.

Tak toto nemala. Keď skáče do mňa to mi nevadí ale do Emy nemá právo, krava jedna blonďatá.

,,Aj keby tu nacvičovala rybu, vždy vyzerá lepšie než ty zo zavretou hubou!!!! A možno dostane päťku ale bude to jej prvá a posledná keďže to ty máš päťky aj za mňa!“, koledovala si o to.

No profke sa to nepáčilo ale neušlo jej, že konečne bola v centre pozornosti ako si myslela keď sa postavila medzi nás pretože Petra sedela rovno pred nami takže ak by som jej chcela dať facku ani by som sa nemusela moc oháňať. „To hovorí tá pravá čo sa plieska o zem len aby bola v centre pozornosti!“, vyštekla Petra.

„No vieš moja, ja keď sa ako ty vravíš plesknem o zem aspoň som v centre pozornosti kdežto ty môžeš skočiť aj z mostu a nik si to nevšimne, teda prepáč všimne pretože tu nebudú smrdieť tie tvoje prdy!!!“, a keď som zbadala ako sa zatvárila tak som pokračovala, “Áno moja zlatá, netvár sa, že nevieš o čom rozprávam, len si spomeň ako sme tu takmer pokapali od smradu keď tebe ako si to nazvala ty „ušlo“.

Na tvojom mieste odporučím tvojej mamke nech nevarí nič z čoho ťa nadúva, spravila by službu nielen svojej rodine ale aj škole alebo radšej nežer!!!“

Celá trieda sa smiala, dokonca aj profka sa začala skoro smiať, veď aj prečo nie keď sa to stalo na jej hodine?

Petra celá očervenela a nedala sa odbiť a reagovala síce nie tak rýchlo ako by som čakala, no predsa odpovedala – „Myslíš??? Moja mamka sa nepotáca keď sa večer vracia domov!!!“

Tak toto prehnala, do mojej rodiny sa nebude nik navážať a nieto ešte ONA!!!!!

A pokračovala, „A nezhadzujem ľudí na rozdiel od teba moja zlatá a nie som taká egocentrická!“

„Ja, že ťa zhadzujem??? Takže ja som na vine, že máš vetry a kade chodíš teda prdíš??? A že egocentrická??? Moja najprv sa nauč význam toho slova a potom ho láskavo používaj!! A“, som chcela pokračovať ale ona ma na drzovku prekričala,

„Ja viem, čo to znamená ak si to vyhľadáš v slovníku nájdeš pri tom slove svoje meno!! A keď sme pritom LEANGELA chcela by som vedieť, že keď ti mamka dávala to meno či aj vtedy bola opitá ?!!!“ Keď som to počula od zúrivosti sa mi zatmelo pred očami a začalo mi pískať v ušiach! Najradšej by som ju za to zabila či vyškriabala jej oči!!! Keď som konečne zaostrila pretože som nič nevidela, neverila som vlastným očiam. Petra naprázdno otvárala ústa akoby sa snažila ešte niečo povedať, chytila sa za krk akoby sa dusila, potom sa zapotácala a padla na zem a z úst jej išla pena. Najprv som si myslela, že to hrá a nebola som jediná čo si to myslela.

Profka okamžite zbledla a myslím, že aj ostatný a zvreskla nech niekto ide zavolať pomoc a medzitým sa jej snažila pomôcť ako len vedela. Z čoho vyplynulo, že to nehrá alebo sa snaží o oskara.

O pár minút bol v triede riaditeľ a na ceste sanitka. Všetko sa to odohralo tak rýchlo, príchod sanitky, Petrin odvoz a vyrozprávanie čo sa vlastne stalo. A tak som ani neviem prečo skončila v riaditeľni. Veď ja za to nemôžem! Po prečistení mojich vnútorností pokarhaním riaditeľa som konečne mohla ísť naspäť do triedy.

Našťastie toto bola posledná hodina takže som dúfala, že keď ta prídem nik tam nebude. Ako som prechádzala okolo dievčenských záchodov čiasi ruka ma schmatla a skôr než som stihla zareagovať ma vtiahla dnu.

„Áu, čo to do pekla,“ ale Ema ma prerušila tichým zasyčaním a prstom na perách čo znamenalo drž hubu a počúvaj. „Do triedy sa ani nevracaj!“

„A to prečo?!“, nechápala som kamarátkine správanie.

Do rúk mi vrazila tašku a naznačila aby sme vyšli z tej diery čo sa nazýva záchod, to bolo hocičo iné len nie záchod. Naozaj, smrad tam bol ako v kanály a stále mokro keďže mladšie študentky považovali za vtipné upchávať záchody vložkami a inými niekedy neidentifikovateľnými vecami. Kým sme vyšli zo školy, stihla mi Ema povedať prečo nie je vhodné sa vracať do triedy, a že sa narozprávala keďže sme nešli normálnou cestou ale obklukou.

Z toho všetkého jej rozprávania a ona je dosť nadaná, vyplynulo, že niektoré dievčatá z triedy sú na mňa riadne nahnevané lebo mne dávajú za vinu Petrin stav.

„Ale ja zo to nemôžem, veď si to sama videla na vlastné oči čo sa stalo!“, rozhorčene som sa bránila.

„Áno videla, ale aj som počula ako si na ňu zvreskla aby sa udusila vlastnými slovami ...“, a snažila sa nepozerať na mňa.

Chvíľami som mal pocit akoby sa ma bála.

„Ja som nič také nepovedala!!“, to už som kričala na ceste smerom k našim domom.

„Ako myslíš, ja ťa neobviňujem, ja len vravím čo som počula a .... ty za to nemôžeš veď to je jasné“, dodala keď videla ako sa tvárim. „Ale ja za to naozaj nemôžem, a nič také som nezvreskla, veď nie som blbá, aby som sa na to nepamätala....“, a so slzami v očiach som sa pozrela na kamarátku a čakala na jej verdikt rozsudku, akoby to vycítila, podišla ku mne a bez slov ma objala.

To už som nevydržala a začala som plakať ako malé decko, nieže by som bola niak prehnane citlivá ale toto už bolo na mňa priveľa a naozaj som mala o Petru strach, predsa len to bola moja spolužiačka a aj kamarátka síce Eme nesiahala ani po päty. Ema mi pozrela do očí a vyhlásila, že na to treba riadnu dávku čokolády, ktorá je zhodou okolnosti u nich doma. Kým Ema priniesla do svojej izby čokoládu, ja som sa usadila na svoje zvyčajné a zároveň samozrejme obľúbené miesto a to nafukovacie krikľavočervené kreslo. Ema si ako prvá dala z čokolády a to preto aby som jej náhodou neprebrala chalana.... Na to by ste si aj vy časom zvykli pretože okrem toho, že sa Ema rada učí má rada aj také to hókus - pókus a povery ...

Pozrela na mňa a mikla hlavou, s čím dala jasne najavo aby som jej všetko vyklopila a tak som začala a povedala jej všetko od začiatku takže najprv ten sen, potom to s tým odpadnutím a potom aj to, že sa nepamätám na to, že by som niečo zvreskla a čakala. Teda tá ma nechala ale dlho čakať kým niečo povedala a to bolo toto prosím pekne –

„Keby existovali kúzla tak by som povedala, že si ju začarovala“, tak toto ma dostalo a všimla si to aj Ema keďže som na ňu doslova a do písmena zízala. Ja som len neveriacky opakovala slovo začarovala.

„Ja viem, je to švihnuté ale čítala som, že niektorí ľudia dokážu...“, na to som jej skočila do reči,

„O čom tu trepeš?! Kúzla neexistujú tak s tým prestaň, jasné? Bola to len zhoda okolností, že keď sme sa hádali odpadla a nezabudni, že som ťa bránila lebo“, no už som to nechcela dokončiť a ľutovala som, že som niečo vôbec povedala. Som hrozná.

„No len to dokonči!!!“, zvýšila hlas Ema. Tak toto som nechcela, to posledné čo chcem je pohádať sa s najlepšou kamarátkou.

„Prepáč, prepáč, ja som to tak nemyslela, naozaj.“ Ema na mňa len hľadela.

„Ja viem, že nie som práve ideálna a že sa zo mňa smejú, že som bifľoška a tak, že som čudáčka ale to si naozaj nemusela i keď som rada ale nevyčítaj mi to!“, to posledné dosť zvýraznila čím dala najavo, že týmto túto tému ukončila a viac sa k nej nemám vracať. Čo mi odľahlo ale nie na dlho keďže mi začal zvoniť mobil, a ja som si až teraz uvedomila koľko je hodín, tak som pozrela na displej ale ani som to nemusela robiť pretože na mamu som mala špeciálne zvonenie a to Sorry seems to be the hardest word.

Jej hovor som zrušila a rýchlo vzala tašku, objala Emu, poďakovala sa jej a utekala domov. Ešteže bývam iba pár poschodí nad Emou takže kým mi stihla mama volať druhýkrát už som bola doma. Keď som odomykala dvere počula som ako začínajú v telke správy čo znamenalo, že je už som mala byť dávno doma keďže v škole som bola výnimočne len tri hodiny a to vďaka tomu, že profáci boli chorí a nemal kto učiť, to ale nevedela takže prúser ma nečakal aspoň som si myslela.

Mama mi cestou do izby stihla vynadať, že kde som sa flákala, že najprv sa chodí zo školy domov aspoň sa ukázať a že dnes som mala ísť s našou mačkou k zverolekárovi, a že keď mi volá nemám ju zrušiť. Chúďa Mica na ňu som úplne zabudla. Mame som sľúbila, že to hneď zajtra napravím a vezmem mačku k zverolekárovi. Tašku som odhodila ako obvykle do kúta a šla si dať poriadnu sprchu, snáď sa mi podarí tú dnešnú smolu zmyť zo seba. Potom na mamine naliehanie som sa najedla i keď som nemala chuť a šla do izby. Pomaly ma začínala premáhať únava tak som zaľahla no nie ako obvykle s radosťou ale s obavami, čo mi zas spánok prinesie, bude taký ako predtým? Opäť vidím toho starca? V hlave my vírili slová, ktoré vravela Ema, že začarovala a sú ľudia čo .... Keby mala Ema pravdu tak ....Snažila som sa tieto myšlienky vypudiť z hlavy až som to nakoniec vzdala a zaspala.

niake pripomienky, námety, názory čakám sowkou :)))

[ » na začiatok « ]