Poviedka:
Pridaná: 5.7.2008, 14:21:08
Čítaná: 2714×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Kreacher
Stručný dej: Harry so svojimi najbližšími priateľmi si môže konečne odpočinúť, pretože vie, že už mu nič nehrozí. Nastal totiž vytúžený mier.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Keď vyšli z riaditeľovej pracovne, vydali sa najkratšou možnou cestou do Chrabromilskej veže. Nechceli nikoho spoločnosť a nechceli sa zapojiť ani do osláv Voldemortovho pádu a ani k smútiacim členom rodín a priateľom. Harry, Ron a Hermiona kráčali vedľa seba zamyslení a tichí. Podrážky ich topánok škrípali na rozdrvených úlomkoch zničeného muriva. Lúče ranného letného slnka prechádzajúce cez otvorené arkády chodby sa odrážali na ticho usadajúcom prachu z nedávneho boja.

Tučná pani preskočila z obrazu radujúcich sa opitých mníchov do svojho rámu tesne predtým než sa tí traja zastavili pred skrytým vchodom do klubovne. S čašou červeného vína sa na nich široko usmievala a líca mala viditeľne červenšie ako zvyčajne.

Harry sa na ňu unavene usmial.

„Nevieme heslo.“ - prehodil rezignovane.

„Heslo je HARRY POTTER!“ -zvolala tučná pani s úsmevom, šibalsky žmurkla na Harryho a prehupla sa dozadu.

Klubovňa bola celkom prázdna. Všade boli porozhadzované veci, čo si mladší študenti nestihli alebo nemohli pri evakuácii pobrať. Kufre, prázdne klietky, knihy a metly, to všetko prekračovali, kým sa dostali k svojim obľúbeným červeným, ošúchaným kreslám pri krbe. Sadli si a hodnú chvíľu otupene pozerali do vyhasnutého ohniska. Harry nevládal rozmýšľať a vstrebávať posledné udalosti. Nevládal myslieť na živých vo Veľkej sieni, na mŕtvych priateľov a ani na to, čo teraz, po páde Voldemorta bude. Mal pocit, že na neho doľahla únava z celého roka, akoby nespal mesiace. Až teraz bude môcť zatvoriť oči a spať pokojným spánkom. Vedel, že ho neprebudí strach o svoj život a životy priateľov. Táto myšlienka ho upokojovala. Je koniec. Koniec strachu. Koniec utrpenia...

Z ticha a zamyslenia ho vyrušilo veľmi dlhé zakňučanie. S Hermionou pozreli na Rona.

Držal si brucho, z ktorého ten podivný zvuk vyšiel a zaškeril sa.

„No čo, som hladný.“- povedal s úsmevom.

Hermiona prevrátila oči a zasmiala sa.

„Ronald, myslíš niekedy aj na niečo iné ako na jedlo?“

Ron sa usmial a pokrčil ramenami.

„Hej, na teba...“

Hermione sa rozžiarili oči a Ron dokončil vetu -

„...a na jedlo.“

Všetci traja sa rozosmiali. Boli hladní ako vlci a jediné čo mali po ruke bola rozbalená nedojedená čokoládová žabka s odhryznutou hlavou na príručnom stolíku. Ron sa po nej práve načahoval keď ich na rovné nohy tasiac prútiky postavilo hlasné PUK za ich kreslami. Všetci traja upierali pohľady na miesto z ktorého začuli zvuk.

Uprostred izby sa vznášala veľká tácka plná jedla. S teplou vlniacou sa parou stúpala z tácky i omamná vôňa práve usmaženej slaniny a vajíčok a šírila sa po miestnosti.

Ronovi sa vydralo z pier len neveriace „ SNÍVAM?“.

„Kreacher!“ - zvolal Harry

Spod veľkej tácky vykukli dvoje veľké rýchlo žmurkajúce oči medzi priesvitnými netopierími ušami.

„Pán a jeho priatelia sú určite hladní... myslel som, že by boli radi keby im Kreacher pripravil niečo na raňajky.“ - dodal s úsmevom.

„Kreacher, ty si úžasný!“ - zvolala Hermiona odložila prútik a pomohla Kreacherovi zložiť tácku na nízky stolík medzi kreslami.

Hoci Kreachera prehovárali, aby sa s nimi naraňajkoval, trval na tom, že pre domáceho škriatka nie je hodné jesť s pánmi a ešte takými hrdinami. Harry ho nechcel nútiť. Kreacher im zbežne porozprával, že škriatkovia sa už pustili do upratovania hradu i to, že väčšina ľudí je stále vo Veľkej sieni a ďalší sa primiestňujú pred brány Rokfortu, aby mohli oslavovať a pomáhať pri obnove hradu.

Keď sa Kreacher s hlbokým úklonom odmiestnil, nečakali už ani minútu. Načahovali sa k tácke, plnili si ústa dobrotami a zapíjali to všetko veľkými dúškami ďatelinového piva.

O niečo neskôr bolo z klubovne počuť už len tiché Ronovo odfukovanie. Sedel na zemi opretý chrbtom o kreslo a hlavu mal zaklonenú na sedadle. Na stehnách mu ležala Hermiona a tiež spala.

Harry sa na nich zo svojho kresla ospalo pozeral a usmieval sa.

Oproti nemu spokojne spali dvaja ľudia, ktorí mu boli najbližší na svete. Bol šťastný, že boli s ním, a že ho neopustili. Boli to jeho priatelia.

Potichu, aby ich neprebudil, sa zdvihol a vyšiel po schodoch do chlapčenských spálni. Vyzul sa a zložil okuliare na nočný stolík. Vliezol do svojej postele a zatiahol závesy, aby ho ani slnko nerušilo v jeho, po dlhom čase, pokojnom spánku.

[ » na začiatok « ]