Poviedka:
Pridaná: 29.6.2008, 22:38:26
Čítaná: 3642×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Edmund
Stručný dej: Edmund je introvertný xenofobik, ktorý len chce nájsť svoje pokojné miestečko bez ľudí. Prečo teda ide na stanicu plnú ľudí?

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Ticho preťal prudký náraz. Z ôsmeho poschodia dopadlo na podlahu uvítacej miestnosti kožené kreslo. Recepčná sa preľakla, div, že nedostala infarkt. Po pár sekundách sa to kreslo pohlo, ale to už naša recepčná ležala horeznačky za pultom a strhla so sebou aj poličku s kľúčmi.

Za zvuku cinkania sa z kresla vynoril potrhlý mladík, mal olivovozelené vlasy a roztrasený krok. Veď padal voľným pádom z nemalej výšky.

„Edmund!“ zo schodiska sa ozval nahnevaný hlas. Nebol jemný a ľúbezný, ani ostrý... bol vykričaný asi od stáleho ziapania na toho mládenca. Ten sa zakrádal za pultom recepcie k otočným dverám.

„Edmund, okamžite stoj a vráť sa!“ ozvalo sa z 5. poschodia. No keď tá nazúrená žena vbehla do haly, už tam nebolo ani živej duše. Recepčná zomrela na zástavu srdca.

Udychčaná žena s podliatymi očami nebola až taká stará, ako by sa mohlo zdať. Len nedávno mala 18, ale bola ako matka. Starala sa o nevlastného brata, ktorý ešte chodil na Lorend. Divíte sa prečo nebýval v internáte? Lebo sa stránil kolektívu – doslova chytal úzkostné stavy, keď bol v spoločnosti najmenej piatich ľudí v malom priestore. Jeho matka to nevydržala, otec si našiel inú, no tá ho poslala na internát, kde nemohol byť a tak sa aj ona dostala na psychiatriu. Po toľkom nešťastí v génoch a láske sa zbláznil aj jeho otec. Preto ostala sama s mladším bratom.

„Veď ty sa vrátiš, Edmund! Len počkaj aké fašírky z teba narobím!“ kričala do tmy. Nemala ho rada, lebo sa o neho musela stále starať a dennodenne ju vytáčal, ale chýbal jej a to neodišiel ani pred polhodinkou.

Mladík si vykračoval po tmavej ulici, v pravidelných intervaloch ho osvecovala žiara lucerny. Lúče svetla sa mu odrážali v jasnomodrých očiach. Sálal z nich strach, zmätok až panika. Krok už mal pevnejší a pôsobil uvoľnenejšie. Z vrecka si vytiahol papierik, pristavil sa pod jednou z lucerien a čítal:

Orleon č. 13, vchod A, 2. poschodie

Bol od konečného cieľa len 3 ulice. Papierik opäť úhľadne preložil a vsunul si ho do vrecka. Jeho kroky zanikli v údere zvona, odbila jedna hodina v noci. Mesiac bol zatiahnutý za oblakom a akonáhle vstúpil na vedľajšiu neosvetlenú uličku Orleon, zmocnila sa ho aj úzkosť, že je sám. Práve mu začala chýbať teplá ruka, ktorej by sa chytil, len aby nemusel byť v tak žiadanej samote.

Prišiel až ku vchodu, ani nevedel ako. Keď sa pokúsil zaklopať, dvere sa odchýlili – neváhal.

Ocitol sa pred ošarpaným schodiskom, doslova vybehol po ňom až pred hľadané dvere. Zaklopal, ešte raz... nik neotváral. Zakričal, no nič tým nedocielil, len to, že sa rozsvietilo niekoľko okien na prvom a treťom poschodí.

Osmutnel, sklonil svoju zelenú šticu pred studenou nocou a pobral sa hľadať teplé útočisko.

Kráčal v tichu ulice, sem tam bolo počuť hrkotavý zvuk koča.

„Eh, h, almužnu,“ prihovoril sa mu starec.

Mladík len pozrel na chorého a rýchlo prešiel na druhú stranu cesty. Po ďalšej polhodine túlania sa ocitol na stanici.

Bola prázdna a tmavá, usadil sa na lavičke. Schúlil sa do klbka tak, že ani jeden olivovozelený vlások nebolo vidieť. Zaspal.

Slnko svitalo, všade bol hluk, hrmot a synchronizovaný chaos. Parížania sa poberali za prácou. Náš mladík sa strhol. Ležal pod lavičkou a každú chvíľu do neho narážali tašky, vaky a topánky ľudí. Stovky Parížanov okolo neho prechádzali uponáhľaným krokom a nikto si ho nevšimol.

Len jedno malé dievčatko sa na neho zahľadelo. V jednej ruke zvieralo starú panenku a druhou stískalo matkinu. Prišla ďalšia vlna ľudí a vyrazili jej panenku, matka ju odtiahla preč, dieťa plakalo. Bábika ostala ležať na podlahe ako zelenovlasý mladík, každú chvíľu po nej niekto skočil, dupol, dopadli na ňu pečené gaštany. Panenka bola sama, zničená – jej ručička sa povaľovala meter od nej...

Mladíka sa zmocnil nepokoj, zatvoril oči, nedýchal. Pobral sa do vnútorného sveta, na jediné pokojné miesto, ktoré poznal. Do ticha noci, kde v povetrí sa vznášala vôňa lesa, mesačný svit vytváral krásne tiene navôkol. Bol sám.

Deň na to sa v novinách na poslednej strane v maličkom ľahko prehliadnutelnom rámčeku objavila správa:

Mladého muža v skorých ranných hodinách udupali na stanici. Mladík bol pochovaný na mestskom cintoríne.

Čo znamenalo, že leží v tej najtemnejšej časti, kam nikto nechodí. Kde nikdy nemihá ani jeden plamienok sviečky. Zelenovlasý mladík ostal sám, v pokoji, v malom poraste zelene na kraji cintorína, tak ako si to prial. Je šťastný...

Sestra na neho čakala týždeň, dva... Keď sa nevracal, nechala na recepcií papierik adresovaný Edmundovi a pobrala sa do Milána za prácou. Dúfala a verila, že je šťastný tam kde je, lebo aj ona bola šťastná. Zbavila sa prívesku, no niekedy, keď bola sama, spomenula si na tohto človiečika, ktorý mal celý život pred sebou a cnelo sa mu za ním, tým jedinečným Edmundom, ktorý ju naučil vážiť si samotu a ešte viac priateľské puto.

-----------------------------

Po prečítaní diela Utrpenie mladého Wertera vstúpol počet samovrážd, po prečítaní tohto príbehu klesne počet introvertov (kašlite na to - idem si dať zmrzlinu - Sabrinu, jahodovú!)

[ » na začiatok « ]