Poviedka:
Pridaná: 21.6.2008, 14:34:28
Čítaná: 4198×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: Fiction
Postavy: Ona
Stručný dej: Jeden z mojich výkyvov lyrickej prózy. Monike a Martinovi, pre našu menovkyňu Fontánu:)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Svojím typickým bezstarostným krokom som sa vybrala na nádvorie. Slnko krásne žiarilo a ranná rosa na steblách trávi žiarila ako diamanty. Šťastne som sa zasmiala pri tom pohľade na ňu a naboso som sa rozbehla po trávniku. Tak som milovala tú voľnosť, bez pohľadu ostatných sa rozbehnúť bosá po tráve a šialenie smiať.

No po tomto šialenom úkone som sa s úsmevom vrátila na nádvorie. Tam bolo miesto, ktoré som milovala najviac.

Stále bosá som kráčala po chladnom chodníku vydláždenom kameňom a snažila sa vyhýbať ryhám medzi kusmi žuly a iných hornín, ktorými bol vydláždený. Tam bolo najviac zradných tŕňov a ostrých triesok vnikajúcich pod kožu chodidla.

Takto váhavo, no stále energicky, kráčajúc po Nádvorí som sa dostala do jeho stredu. Predo mnou sa zjavila krásna mramorová fontána s tryskami vody. V lúčoch sa voda jagala a fontána akoby spievala svoju pieseň, nevyjadrenú slovami, ale rytmom kvapiek bezhlavo rútiacich sa do masy vody. No napriek tomu, že v tej mase zaniknú navždy, šťastne spievali a kričali na mňa.

Nechala som sa zvábiť ich výkrikmi a podišla som ešte bližšie. Prsty som zaprela do okraja fontány a vyhupla sa na jej okraj. Najprv som sa do vody iba s obavou pozerala, no jej spev na presvedčil a bez ďalších zbytočných myšlienok som ju pohladila po hladine bruškami prstou. Jej povrch bol chladný, no zároveň som cítila, ako sa chveje a je tak zraniteľný. Tú zraniteľnosť som využila a ľavou rukou som prenikla pod hladinu. Okamžite ma zalial pocit chladu, ako sa Fontána bránila pred cudzími. No potom spoznala, že som prišla za piesňou a nie jej ublížiť, a nechala ma užívať si dotyky prúdov.

Okamžite som sa celá prehupla na stranu fontány a pomaly som vošla do chladnej vody. Keby ma niekto našiel, mala by som problémy, no takto skoro sem sotva niekto zavíta. Málokto počul tú pieseň.

Ja som ju počula od okamihov, ktoré mi zmenili život. Tu som sa bála so Samom, aby ho otec neodviedol preč, tu som sa hádala s Rory, keď som spravila ten strašný omyl, a tu som toľkokrát sedela sama a celkom zmokla v daždi. Pre niekoho by to nič neznamenalo, no pre mňa to bolo veľa. Fontána patrila do môjho života ako posvätné miesto, ktoré by som sa neodvážila poškodiť.

Privrela som oči, aby aj moje viečka cítili pohľad Slnka a celkom som vkĺzla do chladnej vody. Neviem, ako dlho som tam ležala, čas som nechala odísť vlakom bez mňa. Ja som bola na jednej strane a on na druhej. Tak to malo zostať.

No ako Slnko putovalo ďalej oblohou, pieseň sa niesla ďaleko za ním a ticho, čo po nej ostalo, narušili kroky smerom od hradu.

Oči som rýchlo otvorila a razom sa prehupla na chodník. Rýchlo som ešte vytiahla drobnú mincu ako poďakovanie a utekala do hradu.

Jediné, čo po mne zostalo, bol kúsok kovu, ktorý sa s čľapnutím ponoril do vody.

Jeden z mojich výkyvov lyrickej prózy.

Monike a Martinovi, pre našu menovkyňu Fontánu:)

[ » na začiatok « ]