Kapitola:
Pridaná: 2.6.2006, 13:34:05
Čítaná: 4525×
Hodnotenie: (počet hlasov: 42)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Tobias Snape, Eileen Snape
Stručný dej: Ako to bolo so Severusovym vzťahom k otcovi a mame?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Prvý úder 2 » Láska je slepá

„Severus, ach! Severus, vstávaj!“

„Nie!“

„Severus, prosím!“

„Nechaj ma...“

„Severus...“

„Hovorím ti, nechaj ma! Choď preč!“ Severus nespal celú noc. V mysli mu stále dookola vírili obrazy z predchádzajúceho večera. Zanovito ležal v posteli, aj napriek matkinmu budeniu. Bol to len zlý sen... zlý sen... opakoval si. Zaboril tvár hlbšie do vankúša. Snažil sa zabudnúť a nemyslieť na to, ale čím viac sa snažil, tým jasnejšie sa mu otcova tvár vynárala v pamäti. Nechtami zovrel vankúš. Nenávisť voči Tobiasovi Snapovi v jeho srdci rástla každou minútou. Ten jediný úder, ktorý uštedril Eileen, zrútil malému chlapcovi všetky ideály, všetky ilúzie...

„Severus, nenechaj ma samú,“ zašepkala Eileen a objala syna. Severus sa obrátil a pozrel na ňu. Vyzerala hrozne. Jedno oko mala celé modré a napuchnuté, mala rozbitú peru a odraté čelo. Severus nemohol nič povedať. Bola to pravda... otec zbil matku... nebola to len nočná mora...

V hrdle mu navrela hrča, ktorá mu bránila hovoriť. Bez slov objal matku.

„Si strašne bledý, čo sa ti stalo?“

„Videl som...“ zašepkal Severus. Na tvár mu kvapla kvapka. Eileen plakala. V tej chvíli si Severus prisahal, že mu za to otec zaplatí. Každý úder mu vráti dvakrát!

„Mus... musíme ísť. Čaká nás dole, vieš, vyhodili ho a nejde do práce a chce...“ namáhavo hovorila. Hlas sa jej triasol.

„Je mi jedno, čo chce. Je to...“ posledné slovo nestihol ani dopovedať, lebo mama mu položila ruku na ústa.

„Nehovor tak o svojom otcovi,“ napomenula ho vážne. To nieje možné, pomyslel si Severus, ona ho obraňuje?! Severus mlčky pustil matku a obliekol sa. Spolu zišli dolu schodmi. Aj keď sa Eileen snažila neprejaviť ani náznak bolesti, Severus si všimol, ako kŕčovito zviera zábradlie. Vošli do kuchyne. Tobias sedel s vyloženými nohami a pil kávu z hrnčeka veľkosti pivného pohára.

„Dobré ráno, Severus,“ pozdravil Tobias. Na Eileen sa ani nepozrel. Severus neodpovedal. Sadol si na druhý koniec stola a pozrel sa von oknom. Vraj dobré ráno...

Vonku sa roztopil všetok sneh a pršalo. Kvapky vody pomaly stekali po sklennej tabuli okna, v ktorom sa odrážala strhaná tvár osemročného chlapca. Severus odvrátil pohľad. Bol by dal všetko za to, aby sa vôbec nepodobal na otca.

Eileen pred Severusa postavila tanier s praženicou.

„Jedz, musíš byť hladný,“ prikázal chladne Tobias a ani na syna nepozrel. Severus vzal vidličku a začal sa prehrabávať v praženici. Eileen zostala mlčky stáť pri sporáku. V kuchyni zavládlo ťaživé ticho narúšané len cinkaním kovu o porcelán.

„Nehrab sa v tom ako sliepka!“ zrúkol Tobias. Severus sa zľakol, až s ním trhlo.

„Ne...“ ozvala sa Eileen, ale Tobias ju zahriakol.

„Ty buď ticho!“

„Ja... nie som hladný,“ krotko povedal Severus a sklopil zrak na svoje kolená.

„Tak vypadni,“ zasyčal Tobias a ukázal rukou na kuchynské dvere „choď von!“

Severus sa otca bál, aj napriek zlosti a nenávisti v srdci poslúchol. Hneval sa na otca, pretože zbil mamu a bol k nim hrubý, ale neodvážil sa mu oponovať.

„Áno, otec.“ Severus vyšiel hore do svojej izby a obliekol si kabát a vzal si dáždnik. Nechcelo sa mu ísť von, nielen pre počasie, ale aj pre otca. Rozčuľovalo ho, že poslúchol otca a nadával si do idiotov...

Takto to šlo deň za dňom. Eileen stále odmietala opustiť Tobiasa a utiecť aj so synom preč. Aj keď bol jej manžel tyran, ľúbila ho. Nepresvedčili ju modriny ani bolesti... dokonca ani jej vlastný syn. Severus sa začal viac starať sám o seba. Doma sa zdržiaval minimálne, pretože nezniesol pohľad na zbitú matku a opitého otca. Po večeroch sa snažil nevnímať matkine vzlyky. Uzatváral sa čoraz viac do seba a začínalo mu vadiť slnko. Z veselého chlapca sa stal strhaný čudák, ktorý bol príliš skoro odkázaný sám na seba... Bol sám...

[ » na začiatok « ]