Poviedka:
Pridaná: 8.6.2008, 18:04:08
Čítaná: 2687×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Canis
Stručný dej: Tak som sa rozhodla niečo o Canis pridať. Ale fakt je to dosť dôležité, tak nech vás to nenudí, lebo je to dosť dlhé, ale zahŕňa to veci, ktoré ste o Canis ani nevedeli. A dokonca o ďalších veeeľmi hlavných postavách ako Bill a takí... naozaj dôležití.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Stará dáma si sadla do starého kresla a čakala, kým si dievča sadne oproti nej sadne na koberec. Štrnásť ročné dievča sa usadilo a čakalo.

„tak? Čo chceš vedieť?“ prihovorila sa jej žena.

„No čo asi? Všetko!“ vyhŕkla nedočkavo. Felis sa usmiala.

„Tak všetko? Ale to bude na dlhšie.“

„Ach, starká! Nerob mi to! Nikdy o svojom živote nerozprávaš! Ja chcem vedieť, ako si žila. Prečo o ničom nehovoríš?“

„Tak dobre,“ zasmiala sa. „Môj život... naozaj som o ňom nikdy nikomu nerozprávala, tak buď trpezlivá. Niektoré veci nepôjdu ľahko.“

Odmlčala sa a pokračovala.

„Narodila som sa rodičom, Ducile a Ignotusovi. Moja sestra, Canis, už chodila do tretieho ročníka na Rokforte a bola doma len málo. Keď som mala štyri roky, odišla z domu, bola už dospelá, a tak si ani veľmi nepamätám, ako vyzerala predtým. Išla som na Rokfort ako každé dieťa. Hrad bol nádherný, bolo to pre mňa veľké šťastie. Prijal ma Chrabromil. Hneď som si našla priateľov, bola som celkom obľúbená.“

„A mala si priateľa?“ usmiala sa.

„Priateľa? Dalo sa to tak povedať...“

Felis sa obrátila na volanie chlapčenského, už skoro mužského hlasu. Bežal k nej mladý pekný chlapec.

„Ach, nechaj ma, Weasley,“ otočila sa a kráčala ďalej.

„Počkaj! Lupusová! Felis!“ kričal.

„Ach, Weasley, čo chceš?“ otočila sa k nemu. Usmial sa.

„Raz by si ma mohla osloviť aj menom,“ podotkol.

„No, to by som mohla, keby som tvoje meno poznala,“ odvetila sladkým hláskom. Nezmenil výraz, nepodarilo sa jej ho uraziť.

„Tak pre budúcnosť, Bill,“ podal jej ruku.

„Tak fajn, Bill,ô zahundrala a chcela odísť.

„Počkaj,“ chytil ju za ruku.

„Bill, môžeš ma pustiť? Odchádzam!“

„Tak na to by som sa pozrel,“ zaškeril sa, čo trochu pokazilo krásu jeho tváre, ale aj tak bol príťažlivý. Chytil ju aj za druhú ruku.

„No pozrime sa... úžasný Weasley možno nie je až taký úžasný... ty sa nezdáš, Bill,“ stíšila trochu hlas.

„Konečne to niekto pochopil,“ usmial sa. Potiahla ruky, ale nepovolil zovretie.

„Toto nie je smiešne! Weasley!“

„Zase si zabudla moje meno?“

„Tak fajn, Bill! Už ma pusti!“

Nepovolil, iba jej silnejšie zovrel zápästia. Mykla sa, stále sa jej však nepodarilo vyslobodiť, a tak sa začala metať. Bol však až príliš silný. Pritlačil ju ku stene chodby.

„Hádam mi nechceš už znovu utiecť? To by ma už fakt mrzelo,“ zašepkal. Nebezpečne sa k nej priblížil.

„Už mi utekáš pridlho, prekračuje to medze. Nútiš ma robiť veci, ktoré by som inak nerobil. To chceš? Chceš zo mňa urobiť zviera?“

„Ja nechcem ani byť v tvojej prítomnosti. Pusti ma!“ jej tón už bol zúfalý.

„Neplač, moja,“ usmial sa.

„Prestaň! Čo odo mňa chceš? Ja ti nemám čo dať,“ už sa nepokúšala ho odsotiť, bezmocne sa oprela o stenu a podlomili sa jej kolená. Keby ju Bill nebol držal, zosula by sa k zemi.

„Ja nechcem veľa,“ zašepkal a pobozkal ju. Bozky neopätovala, bola zúfalá. Teda nie hneď. Najprv len cítila jeho pery na svojich, potom si ju jemne k sebe pritiahol a ona jemne začala opätovať jeho bozky. Objala ho a hoci nič silné, nijakú veľkú lásku, bolo krásnym utečením z reality cítiť jeho pery a vedieť, že on ju chce, jeden s najkrajších chalanov na škole...

Odtiahol sa.

„Tak čo? Ešte stále mi nemáš čo dať?“ usmial sa.

„Trvalo to len krátko, pár týždňov. Potom sa pre nás škola zavrela a každý odišiel iným smerom : ja som sa dala na liečenie a on odišiel do zahraničia, ako kliatborušiteľ pre Gringottbanku. Naozajstná láska prišla až neskôr.

Felis išla otvoriť po zaklopaní na dvere rodičovského domu. Dnu vkĺzol muž vyzerajúci ako inferius, dlhé vlasy mu zakrývali vpadnutú tvár.

„Canis!“ zachrapčal.

„Čože?“

„Canis!“ pozrel na ňu. Vystrašene sa odtiahla, keď ho spoznala.

„Sirius Black!“ zvolala prestrašene.

„Ticho!“ zachrapčal.

„Kde je Canis?“ zachrapčal.

„Nepoviem vám to!“ zvolala hlasom trochu vyšším, než obyčajne. A le potom sa vzchopila a začala odvážnejšie.

„Nič vám nepoviem! Nevystavím ju nebezpečenstvu!“

„Ty si jej sestra, čo? Felis?“

„Odkiaľ viete moje meno?!“

„Písala o vás Remusovi. Keby som práve nebol na pokraji fyzických aj psychických síl, tak ťa začnem baliť, ale ospravedlň ma, keď to neurobím.“

„Čože?“ nechápala. Ako ju môže chcieť baliť tento vrah?

„To je jedno, kde je Canis?!“

„Už som povedala! Nevystavím ju nebezpečenstvu.“

„Ja ju nechcem zabiť! Chcem len pomoc!“

„Ona nepomôže vrahovi!“

„No tak to je dobre, lebo ja vrah nie som! Len mi povedz, kde býva alebo kde teraz je!“

„Ako mám veriť, že ju nechcete zabiť?“

„Prečo by som ju zabíjal? Milujem ju!“ vykríkol, čo, zdalo sa, hneď aj oľutoval. Sklonil hlavu.

„Prosím, povedz mi, kde je. Keby som chcel, nemyslíš, že by som sa ťa už dávno pokúsil odzbrojiť, vytiahnuť z teba spomienky a zabiť ťa?“

Zaváhala, ale potom mu povedala Canisinu adresu.

„Takže si mu to povedala?“ žasla Elaphe.

„Canis si vedela pomôcť aj sama,“ odvetila pokojne.

„A potom?“

„Potom prišiel ešte raz.

Felis otvorila dvere a dnu vošiel Sirius, v oveľa lepšom stave ako predtým. Zdalo sa jej, že má v sebe nejakú stratenú príťažlivosť, dokonca sa usmieval.

„Ahoj, Felis. Prepáč, že som prišiel tak neskoro, ale chcem sa ti poďakovať a ospravedlniť. Za to... no, keď som ušiel a hľadal Canis. Bol som asi dosť...“

„To je dobre, chápem. Canis mi všetko vysvetlila.“

Usmial sa a Felis ani nevedela prečo, usmiala sa tiež.

„Hm... ešte som chcela... ako si to myslel vtedy... keď si povedal, že by si ma zbalil?“ trochu sa začervenala.

„Normálne. Ale to je už dávno preč, bol som mimo.“

„Aj tak chcem vedieť, ako si to myslel.“

„No... dobre, hovorí sa to blbo, ale kedysi som proste pekné baby lovil... no, vieš ako to myslím.“

Jasnejšie to povedať nemohol. Teraz už doslova cítila, ako horí.

„Vyzeráš ako paprika,“ usmial sa Sirius.

„Tak toto mi dávno nikto nepovedal.“

„Ani ja som už dávno nijakú ženu nepriviedol do rozpakov. Ani si nepamätám, kedy naposledy som balil babu.“

„Tak sme na tom skoro rovnako.“

Sirius vyzeral, že nad niečím rozmýšľa.

„Chodíš s niekým?“

„Čože?“ vyhŕkla prekvapene.

„Normálne sa pýtam, či niekoho máš.“

„Tak toto mi nikto nepovedal ešte dávnejšie. Ale nie, nemám.“

„Tak fajn,“ usmial sa.

Sirius prišiel ešte raz. A pozval ju na rande. A hoci mohli ísť iba na prechádzku okolo ich domu, aj tak bola Felis rada. Na konci prechádzky sa konečne ukázalo, že hoci bol Sirius poznačený väzením a vekom, nakoniec si ju predsa len, hoci nesmelo, ako keby už zabudol, ako sa má k žene správať, privinul a pobozkal ju.

„Ty si si začala so Siriusom Blackom? Koľko mal preboha?“

„Tak 35. Ale ja som nehľadela na vek. Ale si všímavá. Áno, Sirius mi bol od tej chvíle niečo viac ako len priateľ.“

„A potom?“

„Potom zomrel. Keď nám to Canis povedala, bolo toho na mňa veľa. V ten deň zabili môjho otca a mama ležala u Munga. Aj tak si niečo všimla.“

„A?“

„A bola aj celkom rada. Aspoň tak vyzerala.“

„A potom prišiel starkí?“

„A potom prišiel starkí. A to bolo to najzaujímavejšie.“

Felis smutne otvorila dvere Brlohu a vošla. Dnu sedel Bill a smutne jedol ovsenú kašu. Zarazila sa pri pohľade na neho. Tvár mal zjazvenú a na tvári smutný výraz, čo vôbec nebolo nezvyčajné. Aj po porážke Temného pána boli všetci dosť smutný. Vošla.

„Ahoj, Billy,“ pozdravila ho. Strhol sa a pozrel na §

ňu.

„Felis?“ zatváril sa neveriacky.

„Kto iný ťa ešte volá Billy?“ usmiala sa.

„Manželka.“

„Och,“ zatvárila sa prekvapene. „Takže už si našiel svoje šťastie?“

„Uhm...“ zamrmlal. Felis si sadla k nemu na stoličku.

„A ty? Čo nového? Máš aj ty niekoho?“

Pokrútila smutne hlavou.

„Už nie.“

„Odišiel?“ celkom logicky sa spýtal Bill.

„Zomrel.“

Zavládlo ticho, prerušované len buchotom na schodoch. Vo dverách sa zjavila nádherná žena s plavo striebristými vlasmi. Zatvárila sa trochu nahnevane, keď tam Felis uvidela, ale ovládla sa a prisadla si ku Billovi.

„Achoj, zlatko. Ako sa cítiš?

„Dobre,“ usmial sa na ňu smutne.

„Tak ja... ja nebudem rušiť. Billy, kde je Molly?“

„Asi bude niekde v záhrade, utápa žiaľ plením buriny, ktorá už tam dávno nie je,“ odvetil Bill, zatiaľ čo žena sa zatváila pohoršene, a keď Felis vyšla von, vrhla na neho hrozivý pohľad.

„Billy? Phrečo ti ovohrí Billy?“

Bill ju umlčal bozkom.

Felis kráčala záhradou Brlohu k osamelej postave krčiacej sa pri zemi. Podišla k nej.

„Molly?“

Postava sa strhla, otočila a v rannom slnku odhalila Molly Weasleyovú.

„Ach, Felis, ako sa máš? A ako sa má dieťatko?“ prehovorila unavene.

„V poriadku, nijaké problémy. A ty?“

„No... tak... dobre...“ rozvzlykala sa.

„Och, no tak,“ objala ju. Nevedela, čo povedať. Nikdy v utešovaní nebola dobrá. Sadla si k nej o objala ju.

„To sa spraví... len je to také... všetci tí... a Fred... och, Felis! Je mi to tak ľúto! Canis... a Remus...“

„To je dobre,“ vyhŕkli jej slzy. Spomienka na mŕtvych bola ťažká aj pre ňu. A hoci Canis bola jej sestra, nebola to taká veľká rana ako si vždy myslela že bude.

Od domu k nim prichádzal mladý muž.

„Mama!“ volal už zďaleka a keď prišiel k nim, ustarane si sadol k Molly z druhej strany.

„Ako ti je?“ opýtal sa jemne.

„Už d – dobre,“ vyjachtala.

Muž ju objal a jeho ruka sa dotkla Felisinej. Nervózne sa na ňu usmial a ona úsmev opätovala. Potom sa znovu pozrela na Molly.

„Pozri, Molly, muselo sa to stať. Ak by sa to nestalo teraz, stalo by sa to inokedy.“

„Ale taký mladý... je to hrozné, keď dieťa prežije rodičov!“ plakala.

„Lepšie, že keby zomrel tatko alebo...“ začal muž, ale zarazil sa, keď si uvedomil, čo vlastne povedal. Molly začala veľmi hlasno poťahovať nosom. Muž sklonil hlavu a ústami naznačil!

To sa mi podarilo.

„Molly...“ začala Felis, snažiac sa to trochu napraviť. „Poď, urobím ti čaj, všetko bude dobré. Upokojíš sa, prídeš na iné myšlienky. No tak, poď.“

Postavili sa a viedli ju do domu. Vošli do kuchyne. Bill na nich len smutne pozrel, žena však vyskočila a ponúkla Molly stoličku.

„Ďakujem, Fleur,“ poďakovala roztrasene Molly.

„Charlie, čo sa stalo?“ opýtala sa Fleur, kým Felis pripravovala čaj.

„Mama sa rozcítila,“ odvetil smutne. Keďže vonku bolo dosť ostré slnko, až teraz, keď dávala Molly čaj, si Felis všimla, že svalnaté ruky má dosť zjazvené. Molly sa napila a trochu sa upokojila.

„Je to všetko tak ťažké,“ začala tichšie. „Od začiatku som vedela, že to bude zlé, ale aj tak je to ťažké. „George je bez neho tak smutný a pri tom... pri tom vždy obaja vtipkovali, ešte aj keď prišiel o u – ucho!“ začkala. V tej chvíli jej začala silná štikútka.

„Pa – pamätám sa, ako vtipkovali. Vraj... vraj do smrti môže chodiť po vodu! A Fred mu na to po – povedal, že je to ža – žalostné, že sa pri – prirovnáva ku džbánu! A teraz ani nemukne! Môj George ani nemukne! Nijaké žarty!“

„Mama, aj on začne. Tak ako ty, aj on sa spamätá. Všetko bude dobré,“ upokojoval ju Bill.

„Billy, ja už pôjdem. Majte sa, Molly... Fleur... a... Charlie? Dovidenia, nech nezavadzám.“

Vyšla von, ale niekto ju dobehol.

„Počkaj,“ ozval sa za ňou hlas. Otočila sa a ocitla sa tvárou v tvár Charliemu. Hľadela mu do hnedých očí.

„Prepáč, že si mamu musela utešovať, teraz zrejme nie je nikde dosť vhodná doba na návštevu. Ale asi si niečo potrebovala.“

„Ach, áno, úplne som zabudla... mala som poslať do Rokfortu správu o mojom... tehotenstve,“ sklopila pohľad.

„Och... ale prečo musíš posielať správu do hradu? Je tam snáď otec tvojho dieťaťa?“

„Och, nie, otec dieťaťa je... mŕtvy.“

„Och. Tak to asi... no, chcel som sa spýtať, či by si niekam nešla... ja viem, teraz to nie je vhodné, a zrejme už vôbec nie.“

„Ale nie, rada by som niekam išla. On vlastne... to je veľmi ťažké vysvetliť, možno raz... ale teraz nemôžem.“

„Takže by si išla von? Tak... kedy by si mohla?“

„Aj hneď,“ zasmiala sa. „Teraz nemám čo robiť, znovu by som sa len utápala v žiaľe, a to sa mi teda fakt nechce.“

„Tak fajn... počkaj tu, idem si po bundu.“

O chvíľu prišiel s dračou bundou na sebe a zamierili spolu za hranice Brlohu, aby sa mohli odmiestniť do Šikmej uličky.

„Nepovedali ste, že starkého brat bol tvoj prvý priateľ!“

„Nikdy ste sa nepýtali.“

„A čo potom?“

„Potom? Charlie sa už nevrátil do Egypta, hádaj prečo, a ja zobrali sme sa skôr, ako mi narástlo bruško.“

„Takže on nie je mojím skutočným starkým?“ spýtala sa smutne.

„Vždy vás mal rád ako vlastných! Vždy! Nevadilo mu, že nie ste jeho, miloval vás. A hoci už tu nie je, stále na vás dáva pozor.“

„A čo Canis?“ spýtala sa Elaphe.

„Canis? Canis bola vždy mlčanlivá, so mnou bola len málo. Najprv len cez prázdniny, a vtedy hlavne sedela vo svojej izbe. Ale keď bola so mnou, bola dobrá sestra. Mala ma rada. Keď odišla, chodila ku nám len raz za pár týždňov, aby sa presvedčila, či žijeme. Ako veľká sestra,“ usmiala sa. „Ale raz prišla neskoro. Viem len, že žila dlhé roky sama a v nejakej diere, pretože muž s ktorým žila, ju opustil. Po trinástich rokoch sa k sebe vrátili.“

„A prečo nás nikdy neprišla pozrieť? Prečo neprišli obaja?“

„Zomreli. V tú osudnú noc, kedy bol porazený Temný pán. Obaja boli zabití... teda, jeho zabili, a Canis sa zabila sama. Ale našli ich spolu.“

Elaphe si prikryla ústa rukou.

„To je strašná smrť.“

„Vieš, prekvapuje ma, že si tak zvedavá. Canis taká nikdy nebola. A ani ja som taká nebývala.“

„Prečo Canis? Stále nás s ňou porovnávaš, a pritom je len naša prateta.“

„To si nevšímaj. Iba blúznenie starej ženy.“

„Ešte niečo. Prečo sa voláme všetci tak čudne? Vravela si, že prastarkí sa volali Ignotus a Ducila, tak prečo sa všetci voláme tak čudne? Ja Elaphe, brat Aquila, mama sa volá Canidea, čo je úplne bláznivé, keďže to znamená čeľaď psovité! To je bláznivé!“

„Dať ťa na latinu bol, zdá sa, omyl. Ale máš pravdu. Ani neviem, kto to začal, asi mama, keď dala sestre meno Canis. Asi som chcela zachovať tradíciu, a Charliemu to nevadilo.“

Na to sa postavila.

„Ak už nemáš ďalšie vyčerpávajúce otázky, dovoľ mi odísť. Je neskoro a ja by som si rada pospala.“

„Samozrejme, starká. Mám ti pomôcť?“

„To netreba, zaspať viem, našťastie, ešte aj sama. Ale musím sa priznať, že niekedy Canis závidím, že zomrela tak mladá. Staroba je hnusná vec, a keby som vedela, že budete vy, moja rodina, v poriadku a bezpečí.. keby tu bol váš otec, asi by som sa pobrala na druhý svet. Ale len vaša matka sa o vás nepostará, musím jej pomôcť, kým ešte vládzem.“

„Takto nehovor, starká.“

Felis sa však už pobrala k dverám. Na chodbe sa smutne oprela o stenu a v ušiach jej rezonovali slová Minervy McGonagallovej:

„Nikto nikdy sa nesmie dozvedieť, že sme začarovali plod! A už vôbec nie potomkovia. Iba tak bude Canisino dieťa v bezpečí.“

Tak čo? Drsné vrátenie do reality?

[ » na začiatok « ]