Poviedka:
Pridaná: 27.5.2008, 15:28:44
Čítaná: 3496×
Hodnotenie: (počet hlasov: 21)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Harry Potter, pani Figgová,
Stručný dej: Príbeh napísaný pred vydaním HP7, preto sa v mnohom odlišuje od napísaného príbehu. Harry má sedemnásť a už pár hodín môže čarovať. Čo ho čaká pred začiatkom siedmeho ročníka? Aké prekvapenie ho čaká u pani Figgovej?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

UPOZORNENIE!!! ... Tento príbeh bol písaný dááávno pred vydaním HP 7 a tak sa ani v najmenšom nezhoduje s dejom knihy.

Príbeh berte ako recesiu :) Viem, že je to hovadina a s tým zámerom to aj bolo písané.... HAVE FUN!!!

„Harry! Och, Harry, neprídeš ku mne dnes na čaj? Piekla som koláčiky a Micinka má mačiatka!“

Harry sa pomaličky otočil. Vlasy na krku sa mu postavili dupkom. Nemal ani najmenšiu chuť sledovať Micinkine mačiatka a jesť stuchnuté koláčiky, keď je vonku tak krásne a hlavne, nesmrdí to tu po mačkách a kapuste.

„Ach, pani Figgová. Hm, no viete, ja teraz nemôžem. Polievam záhradku,“ vykrúcal sa, hoci záhradu polial už pred hodinou a teraz "vegetil" za domom, tam, kde ho teta Petúnia nemohla vidieť.

Doma mal zakázané čarovať, hoci na ten zákaz zvysoka kašľal. Nebude predsa viac pracovať ako mukel, keď už celé dve úžasné hodiny môže čarovať mimo školy.

Ach, sladkých sedemnásť!

„Ale, Harry! Ja na tom trvám!“ namietala neodbytne pani Figgová a štrngotala plechovkami mačacieho žrádla. Odkedy svedčila v jeho prospech na súde, bola k nemu až príliš milá.

Harry sa usmial a hľadal si ďalšiu výhovorku, keď tu zrazu z domu ako strela vyletela teta Petúnia, oblečená v splývavých letných šatách s kabelkou farby hnilých jahôd v ruke. Na kostnatej tvári mala výraz, ako keby jej práve niekto urobil šmuhu na podlahe.

„Ja, Dudley a Vernon odchádzame!“ vyštekla nasrdene a takmer udrela pani Figgovú poletujúcou kabelkou.

„Kam?“ spýtal sa Harry najnevinnejšie, ako len dokázal, hoci v ňom vzbĺkol plamienok nádeje. Bude mať celý dom len pre seba! A konečne sa bude môcť sústrediť na teoretické hľadanie horcruxov.

„Marge prišla do mesta, a keďže sa pred štyrmi rokmi stalo to, čo sa stalo,“ veľavýznamne na Harryho pozrela „strávime s ňou víkend na našej chate. A TY!“ vystrčila kostnatý prst oproti Harrymu.

„A ja?“ spýtal sa Harry tenkým hláskom. Plamienok sa zväčšoval...

„A ty!“ zopakovala Petúnia. „Si nájdi niečo, kde budeš medzitým bývať! Podľa tých VAŠICH zákonov si už dospelý, takže zmizni! TU nezostaneš!“

Ohníček pohasol.

Jej úzke nozdry sa akosi chveli, ako keby sa niečoho bála, no bola na to aj veľmi nahnevaná.

„Ehm,“ odkašľala si pani Figgová, ktorú teta Petúnia zatiaľ úspešne ignorovala.

Petúnia nadskočila, pretože si ju nevšimla a bola takmer taká bledá ako huňaté papuče pani Figgovej.

„Och! Teda, Harry... hmmm... si už dosť starý...“

„To je v poriadku, teta. Ona o tom vie,“ zamrmlal Harry uhýbajúc pohľadom.

„Čože? Ona? Aj ona je...?“ spýtala sa Petúnia krčiac nos, ako keby táto čudne oblečená žena so sieťkou v slamených vlasoch bola kopa konského trusu.

„Ja som šmukel, prosím pekne,“ povedala pani Figgová, ako keby nebolo väčšej pocty na svete. Teta Petúnia si ju odsudzujúco premerala.

„Pekne,“ zamrmlala potichučky a prudko sa otočila. Harry takmer dostal kabelkou zaucho.

„Majte sa pekne!“ zakývala pani Figgová Petúninmu chrbtu. Tá si ju však nevšímala a energicky si to pálila cez trávnik späť do domu.

„No nie je to skvelé?“

„Prosím?“ spýtal sa Harry, hoci veľmi dobre vedel, čo tým tá pobláznená šmukelka myslí.

„Len si zober veci a chvíľočku môžeš zostať u mňa!“

„Nie, nie!“ odmietol Harry trochu prudšie, ako mal v úmysle. „Ja aj tak večer odchádzam k priateľom. Ste milá, ale to nie je potrebné.“

„No dobre,“ spľasla pani Figgová, „Ale na čaj predsa prísť ešte môžeš! Uvidíme sa o piatej, dobre? Ahoj!“ A už jej nebolo.

Harry za ňou omráčene pozeral a čudoval sa, ako rýchlo dokáže odniekiaľ zmiznúť. Zrejme zvyšky čarodejníckeho talentu po rodičoch...

„Čo už,“ zamrmlal sklamane a utekal dnu, aby si vzal svoje kufre a Hedviginu klietku, ktoré už takmer týždeň stáli pripravené v jeho izbe. Musel totiž u Dursleyovcov ostať až do svojich 17. narodenín, aby Dumbledorovo kúzlo ukončilo svoje pôsobenie. To sa už stalo, lenže Weasleyovci ho čakali až na večeru. Dovtedy bude musieť vydržať u strýka a tety, ktorí sa ho teraz, keď už mohol čarovať, vyvarovali ako čert kríža.

„Šmýkaj si po veci!“ zavrčal strýko Vernon, keď Harry vletel dnu. Tomu nebolo treba dvakrát hovoriť. A tak bežal po schodoch, keď sa tu zrazu spoza zákruty vyšuchtal Dudley. Harry do neho takmer vrazil.

„Ááááá! Mamááá! On je túúúú!“ zakvičal a upaľoval preč. Dudley sa ho totiž na smrť bál, zrejme ako každého čarodejníka. A Harry sa mu po skúsenostiach s nimi ani nečudoval...

„Čo si mu spravil?“ zahrmel strýko Vernon dupotajúc hore schodmi.

Dursleyovci boli toto leto akýsi precitlivený. Ak si Harry predtým namýšľal, že bývanie u nich je peklo, tak sa čertovsky mýlil. Toto bolo peklo. A strýko Vernon práve očervenel ako Lucifer.

„Nič!“

„Dudley, čo sa stalo?“

„On... on sa tu zrazu objavil a držal v ruke tú vec...!“ ozvalo sa tlmene spoza dverí.

„Ako si sa opovážil v mojom dome?!“ zreval strýko fučiac ako ranený býk a jeho robustná tvár nadobúdala nepekný fialový odtieň.

„Ja som nič, nespravil a ani som nemal prú... tú vec! Pre pána, nechajte ma odísť!“ povedal Harry nahnevane. Strýko zovrel pery. Nechá ho odísť, bude šťastný. Nechá ho tu, ...

„Tak to teda nie!“ vyhŕkol po chvíli. Harry prekvapene zažmurkal.

„Čože?“ Mal totiž pocit, že sa ho chcú zbaviť, prečo by ho tu teda nechávali?

„Ty neodídeš! JA ŤA VYHODÍM!“

Harrymu chvíľu nedochádzal význam tých slov, no potom sa omámene zmohol len na chabé: „Dobre.“ A už leteli jeho kufre, aj prázdna Hedvigina klietka von oknom, rovno do pivonkového záhonu pod ním.

„VON!“ reval Vernon a zrejme si túto chvíľu veľmi užíval. Možno o nej dokonca sníval, odkedy Harryho našla Petúnia pred ich dverami.

Harry poslúchol, dokonca veľmi rád. No keď strýko tresol dverami a Harry osamel, zrazu zistil, že už nemá nič, čo by nazval domovom. Iste, Dursleyovci k nemu boli viac než odporní, no vedel, že sa sem vždy môže vrátiť. Až doteraz... A jeho druhý domov? Rokfort? Tam sa neplánoval vrátiť. Jeho poslaním bolo nájsť horcruxy a zabiť Voldemorta. Preto sa narodil. Len aby splnil túto úlohu.

Harry si pozberal veci z rozbitého kufra, opravil ho a šuchtavo sa vybral k pani Figgovej. Nečaroval. Naťahoval čas ako sa len dalo a rozmýšľal o horcruxoch. Tie ho mátali odkedy sa vrátil z Rokfortu.

Doteraz so sebou nosil falošných medailón od R.A.B.. Dodával mu akúsi silu. Vieru, že Dumbledorova smrť nebola zbytočná. No kde našiel silu, aby predsa len zazvonil u pani Figgovej, to nevedel.

„Harry!“ privítala ho žoviálne. „Poď dnu. Nehanbi sa, už si tu predsa bol.“

„Hm... ďakujem,“ povedal Harry a poobzeral sa. Nič sa tu nezmenilo a zdalo sa, že pani Figgová znova podľahla mačacej vášni.

Hneď pri dverách ho privítalo zo desať mačeniec, ktoré sa mu maznavo obtierali o nohy a škriabali mu po teniskách.

„S cukrom alebo mliekom? Chceš aj zákusok?“ švitorila pani Figgová.

Harry si sadol do vysedeného kresla zelenej farby s nechutným háčkovaným koberčekom na operadle.

„Len s cukrom, prosím.“

Pani Figgová, zvláštne radostná, mu však naliala do čaju aj takmer liter mlieka a na tanierik mu naložila obrovský kus tvarohovej torty a zopár koláčikov.

„Och, ani nevieš ako sa teším! Čarodejník v mojom dome! Odkedy zomreli moji rodičia, nebol tu ani jeden jediný! Nieto ešte Harry Potter! Jedz, je to čerstvé!“ nabádalo ho.

Harry si opatrne odhryzol z torty, no mal vážne pochybnosti o čerstvosti toho zákusku, a tak rýchlo zapil pachuť starého tvarohu čajom. Pani Figgová mu naliala do akejsi maličkej šáločky, z ktorej sa pilo dosť nepohodlne.

„Počula som, že Dumledore je mŕtvy, je to tak?“

„Áno.“ Harryho žalúdok spravil salto. Čudné, že o tom vedia aj šmukli.

„A otvorí sa Rokfort?“

„Áno, myslím, že áno.“

„To je dobre! Bez Rokfortu je čarodejnícky svet ničím! Keď už niet Dumledora, potrebujeme aspoň školu, ktorú tak miloval. Aj ty ju máš rád, pravda?“ rozprávala pani Figgová akoby bola absolventkou Rokfortu a Harry ju len počúval a počúval. Nikdy predtým ešte nebola takáto zhovorčivá.

„Mám,“ priznal skľúčene.

„Och, to je dobre! Aj ja by som rada študovala na takej škole. Lenže, mne sa neušlo čarodejníckej moci. A tak sa snažím udržiavať si taký malý Rokfort doma!“ smiala sa.

„Ako to myslíte?“ spýtal sa Harry, pretože mu pripadalo hlúpe celý čas len tak bez slova sedieť.

„Zbieram staré učebnice, mám dokonca prútiky po rodičoch, ich zošity, pár fotiek, obrázkov a taký malý poklad!“ zachichotala sa tajomne. Harry nereagoval. Zrejme má medzi mačkami súrodenca pani Norissovej.

„Chceš vedieť, aký poklad?“ spýtala sa, pretože mu to asi veľmi túžila vyzradiť.

„Áno,“ prikývol zo slušnosti Harry a napil sa čaju.

„Tá šálka, z ktorej piješ, kedysi patrila Brigite Bifľomorovej!“

„PFFFFFFFFFF!“ Harry vyprskol čaj a opľul pani Figgovú.

„TO NEMYSLÍTE VÁŽNE!“ skríkol. Pani Figgová prekvapene zažmurkala, aby z očí dostala čaj.

„Samozrejme. Je to dedičstvo po mojich rodičoch.“

Harry neveriacky pozrel sa opľutú šálku. Prečo ju nespoznal už predtým?! Neuveriteľné!

„Ja, vezmem si ju, dobre? Nepochopíte na čo, nepýtajte sa, ale je veľmi dôležité, prepáčte,“ vysypal zo seba, schytil kufor a klietku a odmiestnil sa.

„Pacinka, no videla si to?“ pokrútila pani Figgová hlavou.

Harry sa objavil na dvore Weasleyovcov, zhodil náklad, čím prizabil jednu sliepku a bežal dnu. V ruke ako granát zvieral šmykľavý mokrý porcelán.

„Harry!“

„Prepáčte, pani Weasleyová! Kde je Ron?“

„Vonku, v záhrade aj s Hermionou.“

„Ďakujem!“ povedal Harry v šmyku krížom cez vstupnú halu a hneď bežal nazad von. Nerozmýšľal, v hlave mal len jedno. Má horcrux a musí ho zničiť.

„Ron! Hermiona!“ vrieskal už zďaleka, ale oni ho nepočuli. Sedeli blízko pri sebe.

„Mám...!“ začal, keď dobehol, ale zasekol sa.

„Och, Harry!“ zhíkla Hermiona a odskočila od Rona akoby bol žeravý uhlík.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa Ron piskľavo a očervenel tak, že sa skutočne podobal na ohnivý kúsok železa.

„Ja... prepáčte. Nič som nevidel,“ zahováral Harry rýchlo, hoci videl toho viac, ako chcel.

„To... to je jedno,“ vyhlásila Hermiona zahanbene. „Čo sa stalo? Si tu skoro.“

„Ehm,“ odkašľal si Harry a snažil sa zahnať v mysli ten výjav Ron- Hermiona, „mám horcrux!“

„Nekecaj!“ vyhlásil Ron.

„Nie, vážne, aha!“ povedal Harry, ukázal im šáločku a vysvetlil im, ako k nej prišiel.

„Fuj,“ ohrnula nos Hermiona, keď jej Harry podal horcrux, „od čoho je taká mokrá?“

„Pil som z nej čaj u tej šmukelky a nechtiac som ju opľul,“ Teraz ľutoval, že ju aspoň neutrel.

„Ty si pil čaj z tohto?“ zhíkol Ron. „Z kusa V... Volde... Voldemortovej duše? A potom si ho opľul? Haaaaaaarry!“

Harry si to neuvedomil, no teraz mu to došlo. Fuj! Naplo ho na vracanie.

„To je predsa jedno, nie?“ zahlásila Hermiona, pretože videla Harryho nezdravo zelený odtieň, ktorý nadobudol. „Teraz je jediná vec, na ktorej by nám... Harrymu... malo záležať. Ako ho zničiť.“

„Pravda, kamarát! Môžeme ho skúsiť hodiť o zem,“ navrhol Ron a vzal si šálku.

„Ron! Je to mocný čarovný predmet! Určite sa nedá zničiť len tak!“ Hermiona na neho karhavo pozrela.

„Ale skúsiť to môžeme,“ pokrčil Harry plecami. Hermiona prevrátila oči k nebu.

„Pche!“ prskla a sadla si na peň chrbtom od nich. Ron na ňu vyplazil jazyk.

„Hm, skús to ty,“ nabádal Harry Rona.

„Nie, nie. Tvoj horcrux!“ odmietol a vtlačil mu šálku do dlane. Harry neochotne dvihol ruku s ňou nad hlavu a chystal sa ju hodiť, keď Ron zrazu zajačal:

„POČKAJ!“ A utekal sa schovať za strom. Harry na neho nechápavo pozrel.

„Pre istotu,“ zamrmlal Ron ospravedlňujúco. Harry prevrátil oči, tak ako Hermiona.

PRÁSK!

„Už?“ zapišťal Ron spoza stromu.

„Hej, ale nič sa nestalo. Nie je ani oškretá,“ povedal Harry sklamane.

„Pche!“ odfrkla Hermiona.

„No dobre, mala si pravdu,“ neochotne zamrnčal Ron. „Pomôžeš nám?“

„Pomôžem, ale čarovať musíte vy dvaja, ja som nechala prútik v dome.“

„OK.“

A tak skúšali. Lenže, zložité čary im poväčšine nevychádzali. Buď iba iskrili alebo im veci naokolo vybuchovali a horeli. A jednoduché kúzla so šálkou ani nepohli.

„Toto nemá význam!“ zaklial Harry, keď mu absolútne neporušený horcrux preletel ponad hlavu a dopadol do kopy hnoja.

„Možno to ide, len ak je v nej tekutina. Dumbledore zrejme zničil prsteň, keď ho mal na ruke. Pamätáte si predsa na neho spálenú ruku. Zrejme tú vec chráni veľmi mocné kúzlo, možno nejaká čierna mágia,“ hútala Hermiona uhladzujúc si vlasy po poslednom výbuchu. Na tvári mala sústredený výraz a obhorené obočie krčila, takže vyzerala takmer celkom ako profesorka McGonagallová.

„To sa z nej mám napiť a vy ju zatiaľ vyhodíte do luftu?“ striasol sa Harry. Ron vyzeral, že už-už prikývne.

„Nie!“ skríkla Hermiona a plesla Rona po zadku, zrejme neúmyselne. Ron nadskočil.

„Hm... prepáč... zvyk...,“ očervenela, keď jej došlo. Teraz boli však červení ako zrelé višne obaja. Na rozdiel od Harryho, ktorý bol bledý ako smrť.

„Kde je šálka?“ povedal Harry snažiac sa obrátiť pozornosť na niečo iné.

„Na hnoji,“ spamätal sa Ron a energicky vykročil k zapáchajúcej kope.

„No do čerta!“ zaklial odrazu.

„Čo? Je po nej?“ s nádejou sa spýtal Harry.

„Asi áno, teda, nie je tu! Pána! Kto by si pomyslel, že kus Voldemortovej duše zničí hnoj?“

„Ron! Ty si ale idiot! Má ju tamtá sliepka!“ zvreskla Hermiona ukazujúc na upaľujúce zviera s horcruxom v zobáku.

„Chyťte ju!“ vykríkol Harry a vyslal za sliepkou omračujúce zaklínadlo. Netrafil. To malé opŕchnuté zviera bežalo ako o život.

„Poď sem, ty hlúpa!“ kričal Ron spomedzi kúziel.

„Uteká doprava!“

„Hermiona!“

PUK! Hermiona sa premiestnila pred sliepku. Tá však mala zrejme zabudované ABS, pretože okamžite zabrzdila a v zlomku sekundy zmenila smer svojho šialeného šprintu.

„Preboha, veď ju omráčte!“ vrieskala Hermiona naháňajúc zviera. To sa však ľahšie povedalo, ako urobilo. Tá sliepka bola akoby vycvičená na takúto naháňačku.

„Bacha!“

PINK! Ron vrazil do kovového stĺpika ohrady a rozbil si nos.

„Pfekjata!“ zaklial a šmaril prútik po sliepke, ktorá sa, čuduj sa svete, nestihla uhnúť, lebo Harry sa na ňu hnal spredu a Hermiona sprava. Zľava bol múr.

„Ron! Nieeeee!“

Od sliepky, teda vlastne asi od horcruxu sa dvihla prudká tlaková vlna a všetkých troch zhodila z nôh. Bolo to ako spomalený záber blikotavého filmu. Šálka praskla v mieste, kde bol namaľovaný jazvec a zo štrbiny sa ako čierna hmla vyplazil jazyk Voldemortovej duše.

A chúďa sliepka ho vdýchla. V zlomku sekundy bolo po tom. Žiara pohasla, vietor sa vytratil.

„Neuveriteľné!“ zahlásila Hermiona očarene. Harry bol chvíľku tiež očarený, lenže potom otupenosť zmizla a nahradilo ju zdesenie.

„Chyťte ju, je to teraz horcrux!“

No bolo neskoro. Sliepka bola preč. Ušla akoby ju hnali všetci čerti.

„Harry, toto je márne,“ povedal Ron zničene. To nepodarené zviera hľadali už takmer dve hodiny.

„RON! NIEKDE TU POBEHUJE KUS VOLDEMORTOVEJ DUŠE! JA HO MUSÍM NÁJSŤ!“ zvreskol Harry bezmocne. Hermiona aj Ron zbledli.

„Harry, pozri. Pôjdeme sa navečerať a ráno ju nájdeme. Aj tak je už tma a ona sa určite dobre skryla. Je vydesená,“ hovorila Hermiona krotko, tiež vydesená Harrym.

„Fajn,“ privolil Harry znechutene. Bol sklamaný sám sebou. Bol takto blízko!

„Ahoj, mami,“ pozdravil Ron, keď sa všetci traja vošli do kuchyne, kde to rozvoniavalo zmesou všetkých možných jedál.

„Ahojte. Večera bude už o minútku, len Artur príde domov,“ povedala a ukázala na hodiny, ktorých ručička s menovkou pána Weasleyho ukazovala na kolónku „Na ceste“.

„Hm... mami? Nevidela si dnes takú tú čierno-bielu sliepku s hnedým chvostom?“

„Videla, prečo?“

„Len tak,“ zaklamal Harry pohotovo. Pani Weasleyovú by iste nepotešila správa, že jedna z jej sliepok je horcrux.

„A neviete, kde je?“ spýtala sa Hermiona s nádejou.

„Samozrejme, že viem,“ vyhlásila pani Weasleyová nechápavo, „tu!“ A postavila pred nich hrniec s kuracou polievkou.

[ » na začiatok « ]