Poviedka:
Pridaná: 24.5.2008, 21:47:43
Čítaná: 2790×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Tom Marvoloso Riddle
Stručný dej: Tak som si pomyslela, že napíšem niečo aj o Tomovi Marvolosovi Riddlovi. Najprv som si myslela, že napíšem niečo väčšie, lenže robila som to bez rozmyslu, čo nedopadlo dobre. A tak to, čo som napísala, je zlé. Začala som jeho narodením, a urobila z toho len obyčajný krátky príbeh, čo je chyba. Ale aj tak to sem dávam, kebyže sa niekto nudí a niečo si chce prečítať.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Zo života Toma oného

Tak som si pomyslela, že napíšem niečo aj o Tomovi Marvolosovi Riddlovi. Najprv som si myslela, že napíšem niečo väčšie, lenže robila som to bez rozmyslu, čo nedopadlo dobre. A tak to, čo som napísala, je zlé. Začala som jeho narodením, a urobila z toho len obyčajný krátky príbeh, čo je chyba. Ale aj tak to sem dávam, kebyže sa niekto nudí a niečo si chce prečítať.

Bola to tmavá bezútešná noc. Dážď bubnoval do okien a vietor zavíjal, rozbíjal okenné tabule. Mladá žena len pridávala tejto noci na strašidelnosti svojím krikom. Za zatvorenými dverami čakalo niekoľko slúžok. Krik o chvíľu ustal a nahradil ho plač dieťaťa. Von vyšla stará slúžka.

„Je to chlapec. Zdravý chlapec.“

„A matka?“

Slúžka pokrútila hlavou.

„Je slabá, najneskôr do pol hodiny zomrie. Vychováme ho my.“

Tom sedel na posteli a rozmýšľal. Má ísť? Samozrejme, vedel, že je výnimočný, že je predurčený na veľké veci, ale nemohol uveriť svojmu šťastiu.

Samozrejme, som najlepší, preto mi neposlali list, ako to školy robia.

Zišiel dolu schodmi do jedálne, kde už boli nastúpené ostatné deti. Postavil sa do radu. Hnusilo sa mu stáť tu s týmito normálnymi, podradnými deckami, keď on mal byť jediný a najlepší. Len on.

„Aha. Toto mi poslali kamaráti zo školy,“ pošepkal chlapec pred ním, ukazujúc niečo susedovi. Tom odfrkol.

„Čo je, Riddle? Závidíš?“ otočil sa na neho.

„Nevolaj ma tak,“ precedil pomedzi stisnuté zuby.

„Ako? Riddle? Tom Riddle! Tom! Tomas!“

Tom ho neudrel, predsa by sa neznížil sa takú úroveň. Zažmúril oči a chlapcovi sa stalo čosi čudné. Tácka mu vyletela z rúk a udrela ho do hlavy. Chlapec sa zatackal.

„Tom Riddle!“ zvolala žena pri dverách.

„Ja som to nebol!“ zvolal.

„Tá tacka sama nevzlietla. Uý mám toho dosť! Ideš so mnou.“

Schytila ho, striasol sa, a viedla ho popri deťoch.

„Dnes ostaneš tu,“ povedala pred samotkou.

„A nedostaneš jesť,“ strčila oho dnu a zabuchla dvere.

Čo si to dovoľuje? Ja som výnimočný! Pustite ma!

Nezačal búchať na dvere, veď to by tam zostal dlhšie. Zaklopal na ne a ticho sa ozval.

„Pani lektorka.“

Žena stŕpla a vrátila sa k dverám.

„Áno, Tom?“

Potlačil triašku.

„Ja som to nechcel,“ pokračoval kajúcne.

„Oh, Tom!“ otvorila dvere. Pozrel na ňu psími očami.

„Iba som sa otočil a omylom vrazil do tej tácky.“

„Och, Tom, prepáč! Bola som hlúpa!“

Bol proste dokonalý. A najlepšie presviedčal. Zatiaľ.

„Tom, sústreďte sa!“ zvolala McGonagallová. Táto mladá čarodejnica ho prebudila zo snenia. Nechápal, ako sa mohol ON zamyslieť. Za to určite mohla tá humusáčka! Hlupaňa, len, preto, že je taká pekná a múdra, nie je pupkom sveta! On bol múdrejší, a dokonca bol aj pekný.

„Prepáčte, pani profesorka. Myslel som na využitie kúzla Cruciatus.“

„Ta také kúzlo? Myslím, že to nie je kúzlo pre vás.“

Doparoma! Chcel ju ohúriť. S touto to tak ľahko nepôjde.

Vrátila sa ku katedre. Tom sa snažil dávať pozor, ale jeho pozornosť priťahovala stále sa hlásiaca Christin. Svetlo sa jej odrážalo od medených vlasov, vlny tých krásnych vlasov jej padali na plecia a vždy, keď si ich odhrnula, zaleskli sa.

Otočil sa k McGonagallovej. On nestál stále o stále hlásenie, radšej všetko urobil v tichosti a potom žal slávu a uznanie. Vždy vedel, ako si ľudí získať. Až na jedného.

Keď sa hodina skončila, ponáhľal sa do klubovne, kde bude aspoň na chvíľu stredobodom pozornosti on, nie tá Bystrohlavčanka. Samozrejme sa mu to podarilo. O chvíľu už okolo neho sedeli všetci jeho verní.

„Averi? Takto o týždeň už budeme niekde inde. Očakávam, že sa so mnou spojíš. Tak ako vy ostatní,“ obrátil sa k nim.

„Inak sa ja spojím s vami. Lord Voldemort vždy bude očakávať vašu podporu.“

„Samozrejme,“ sklonili hlavy.

„To som rád. Ešte zajtra začneme hľadať. Každý, kto bude ochotný, nech sa pridá. Pochopili ste?“

„Áno,“ prikývli.

„V poriadku,“ postavil sa. Vedel, že za jednou nepôjdu. Ale on ju chcel.

Vstúpil do Veľkej siene. Bolo tam už len málo ľudí. Zamieril k Bystrohlavčanom. Mohol na to niekoho poslať, ale vedel, že toto bude lepšie. Sadol si vedľa nej.

„Potrebujem sa rozprávať.“

„Ja nechcem,“ odhrnula si vlasy z tváre.

„A čo chceš?“

„Teba nie,“ zvodne sa usmiala.

Myslel si, že si získa každého, okrem jedného človeka na svete. Ale toto dievča...

Rozhodol sa, že bude hovoriť pravdu.

„Privádzaš ma do šialenstva.“

„Ale nie! Teba? Bezchybného Toma Riddla?“

„Máš pravdu. Ja nemám chyby. Ale ani ty ich nemáš veľa. Môžeš toho dosiahnuť veľa. Len sa pridaj ku mne.“

Zavrtela hlavou. Fascinovane sledoval, ako jej vlasy poletujú okolo tváre.

„Nie, ja nechcem kráčať tvojou cestou. A hlavne nie v tvojom tieni.“

Pohodila hlavou a pozrela na neho zvodnými hnedými očami. Vstal a bez slova odišiel. Vedel, že už dlhšie by to nevydržal.

Christin nebola hlúpa. Nechcela byť na dobrej či zlej strane, chcela prežiť. A vedela, že Tom jej v tom môže pomôcť. Videla, že sa pri nej nemôže sústrediť, a tak to chcela využiť.

Keď vyšli zo školy, to, čo chcela, bolo počkať. Čakala celé tri roky, dúfajúc, že nájde to, čo hľadá aj ona.

Vošla do obchodu. Zo zadných dverí vyšiel on, hoci to už nebol celkom Tom. Jeho krásne črty boli zmenené, ale aj tak bol stále pekný.

Keď ju uvidel, zastal.

„Christin?“

„Presne tak, Tom. Myslela som si, že tu budeš. Ešte stále ma chceš mať na svojej strane?“

Hľadel na ňu.

„Samozrejme. Ale ty za to niečo chceš.“

„Áno,“ podišla k nemu. „Samozrejme, že niečo chcem. Chcem teba.“

Usmial sa a pristúpil k nej. Boli od seba asi na meter.

„A chcem ešte niečo,“ urobil sa ďalší krok k nemu. Boli od seba len na pár centimetrov. Nahla sa k nemu a do ucha mu zašepkala. „Chcem nesmrteľnosť.“

Tom sa odtiahol. Túžil po nej, no práve vyslovila príliš nebezpečné slová.

/Ale aj ja to chcem!/ pomyslel si.

„Dobre. Ale ja cchem niečo na oplátku.“

Toho sa Christin nebála. Čakala to.

„Dobre,“ zašepkala.

Vstal a nechal prikrývku spadnúť na zem. Prešiel okolo postele a naklonil sa k nej.

Teraz chcem to o čo som prišla,“ zašepkala.

„Možno ja nechcem. Možno mi toto nestačilo.“

„Ja chcem nesmrteľnosť. A možno potom...“

Tom zobral z postele prútik a namieril ho na ňu tak, aby to nevidela.

„Keď tak veľmi chceš...“ zašepkal. Pobozkal ju a vystrelil k nej lúč zeleného svetla. Ochabla mu v náručí. Vystrel sa a dlhými prstami pohladkal prútik.

„Škoda... myslel som, že z toho niečo bude.“

Ja viem nič moc, ale aj tak privítam komentáre.

[ » na začiatok « ]