Poviedka:
Pridaná: 1.5.2008, 11:07:16
Čítaná: 3505×
Hodnotenie: (počet hlasov: 28)

Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Regulus Black
Stručný dej: Ja viem... toto bolo v HP7 trochu inak, ale nemohla som odolať... dúfam, že vás táto poviedka zaujme. To čo je písané zošikma je minulosť- spomienky :) príjemné čítanie!

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Ja viem... toto bolo v HP7 trochu inak, ale nemohla som odolať... dúfam, že vás táto poviedka zaujme. To čo je písané zošikma je minulosť- spomienky :) príjemné čítanie!

**

Na ľavej ruke pocítil silnú, štipľavú bolesť. Prehodil si cez plecia tmavý plášť a skontroloval, či má prútik vo vrecku.

„Kam ideš?“zastavila ho matkina otázka pri dverách. „Zase vás volá?“

Regulus prikývol. Matka stála pod svojou vlastnou podobizňou, ktorú ako zvyčajne, Kreacher s oddanosťou leštil. Zabuchol za sebou dvere a odišiel.

„Vráť mi to!“vrieskal na celý dom.

„Budeš si to musieť nájsť!“ smial sa Sirius a uhýbal sa pred Regulusovými päsťami.

„Daj mi to sem! Je to mojeee!“ nedal sa Regulus a čoraz zúrivejšie napádal staršieho brata.

„Kto vás má počúvať?“ vo dverách sa objavila matka „Sirius, vráť mu to!“

Sirius svižne vyskočil na stolík a vyškriabal sa na skriňu.

„Chytaj, Maznáčik!“ zavolal na mladšieho brata a hodil mu jeho drevený meč.

Regulusovi sa ho nepodarilo zachytiť a tak ho trafil do nohy.

„Už ho nechcem!“ vyhlásil s plačom. „On sa ho chytil!“

„Sirius, nechaj si ten meč!“ prikázala matka a pritúlila si Regulusa.

„S radosťaou!“ potešil sa Sirius a zoskočil priamo k meču.

Regulus sa opäť rozplakal.

„Rád ťa vidím, Bellatrix,“ Regulus sa pod maskou uškrnul na Bellatrix stojacu pri malej skupinke najvernejších smrťožrútov.

„Regulus,“chladne odpovedala na jeho pozdrav pričom nespustila očí z Temného pána.

„Regulus, poď, naučím ťa jedno parádne zaklínadlo,“ ťahala ho Bellatrix za tričko a ukazovala na jeho izbu.

Asi šesťročný chlapec pribehol ku dverám a nadšene ich otvoril.

Sirius sedel na jeho posteli a skrúcal v rukách malého hnedého hada.

„Pusť ho!“ rozplakal sa Regulus pri pohľade na svoje zvieratko.

Sirius ho hodil do veľkého akvária. „Aj tak už zdochol.“ skonštatoval.

„Nezdochol!“ bránil sa Regulus, ktorý hneď priskočil ku svojmu hadovi.. „A Bellatrix ma naučí zaklínadlo!“

Sirius sa na Bellu zamračil „Nič ho učiť nebudeš!“

„Ty o tom nerozhoduješ,“ uškrnula sa a vytiahla svoj prútik.

„A ja naučím Siriusa obranné kúzlo!“ vyhlásila Andromeda, ktorá práve vošla do izby. Schmatla ho za ruku a ešte v ten deň sa Sirius naučil dokonalé Protego...

„Regulus?“

Stretnutie sa skončilo a Regulus si zložil masku i kapucňu.

Pred ním stála vysoká mladá dievčina s modrozelenými očami a tmavými vlasmi.

„Ruth?“spýtal sa pochybovačne a premeral si peknú mladú ženu.

Ruth sa usmiala. „Spoznal si ma. Porozprávame sa?“

Ruth zamierila do lesa pričom sa pevne držala Regulusovej ruky.

Nevideli sa už celú večnosť a Regulus sa štastne usmieval.

„Slizolin!“ vykríkol Triediaci klobúk a Regulus opäť uvidel Veľkú sieň.

Slizolinský stôl jasal, pri Chrabromilskom sa Sirius tváril, že svojho brata nepozná a ďalej sa nerušene rozprával s Jamesom Potterom.

Regulus si stiesnene sadol medzi ostatných žiakov.

„Curtisová Ruth!“ prečátala profesorka McGonagallová a k stolčeku pristúpilo malé dievčatko s ebenovými vlasmi.

„Slizolin!“ opäť vkríkol klobúk a Regulus zatlieskal spolu s ostatnými spolužiakmi.

Ruth pribehla tanečným krokom a prisadla si k nemu.

„Som Ruth Curtisová,“natiahla k nemu ruku a spočinula na ňom nevýraznými očami.

„Regulus Arcturus Black,“ chytil jej vďačne teplú dlaň a nesmelo sa usmial.

„Budem potrebovať tvoju pomoc,“ obrátila sa k nemu. „Zistila som niekoľko závažných vecí, ale poviem ti to od začiatku.“

Zhlboka sa nadýchla a spustila...

„Určite si pamätáš moju záľubu v temnej mágii. Najmä mágii ľudskej duše a jej podstaty. Už na Rokforte som zistila veľa zaújmavého o takzvaných horcruxoch. Je to predmet do ktorého veľmi mocný čarodejník môže vložiť kúsok svojej duše. (Regulus sa zachvel.) Podľa toho, čo som za posledné mesiace zistila... Veď-Vieš-Kto ich má niekoľko.“

„Koľko?“ spýtal sa Regulus šeptom.

„Neviem... najskôr tri. Ja viem len o jednom a ak pôjde všetko podľa plánu, zničím ho.“

„Opatrne,“ napomenula ho Ruth a zavrela dvere knižnice. „Ak nás ten starý prichytí,, sme v peknej kaši.“

Potichu prešli cez tmavú knižnicu až na koniec.

„Alahomora!“ zahundral Regulus a zámka, ktorá ich delila od zakázanej časti Rokfortských tajomstiev, cvakla. „Ale pohni si.“

Ruth vkĺzla medzi police plné kníh. Vedela presne, čo hľadá. Svetlo prútika dopadalo na staré chrbty kníh a odhaľovalo ich názvy.

Regulus mal pocit, že tam už čaká celú večnosť, keď začul tichučký spev a Ruth vyšla zvierajúc veľkú hrubú knihu. Spievala jej uspávanku a hladila jej obal.

„Čo je to za knihu?“ zaújmal sa, keď už kráčali po chodbe.

„Poklad...“ usmiala sa „Tá kniha mi povie všetko o dušiach.“

„Keby ma pri čítaní tej knihy prichytili v Rokforte, vyhodili by ma. Ale keď som sa s matkou odsťahovala do Španielska, celú som ju prečítala. A nielen tú! V Španielsku horcruxy nie sú takou háklivou témou.“ Dokončievala rozprávanie. „Sľúb mi niečo, Regulus. Ak ma zabijú... nájdi horcruxy a znič ich.“

Regulus nemo prikývol a stisol vo vrecku studený medajlón.

Regulus sedel na schodoch vo Vstupnej hale Rokfortu a zatínal päste.

Pod schodmi postávala vysoká štíhla žena s kufrom pri nohách. Zo Slizolinskej strany vyšlo dievča, len málo odlišné od svojej matky a vyšlo k nemu na schody.

„Nezabudni na mňa,“ zašepkala a pobozkala ho na líce.

„Nezabudnem.... nikdy,“sľúbil.

Ruth si odopla z krku ťažký zlatý madajón a vtisla mu ho do dlane.

„Hasta la vista, gran amigo!“ /dovidenia, drahý priateľ/ hlesla a na niekoľko rokov odkráčala z jeho života.

„Malo by to byť tu,“ vyhlásila rozhodne a vstúpila do jaskyne. „No jasné, stena.“

Regulus vyliezol z vody a pozrel na rozrušenú Ruth.

„Čo je so stenou?“ spýtal sa a osušil si veci horúcim vzduchom.

„Len tak ju neotvorím.“ Skonštatovala nahnevane a silno po nej buchla rukou.

Drsné výbežky skalnej steny sa jej zaryli hlboko pod kožu a zostalo na nich pár kvapiek krvi. Stena zmizla.

„Nebolo to až také náročné,“ uškrnul sa Regulus a a vošiel dnu.

„Lumos maxima!“ zahundrala Ruth a svetlo z jej prútika sa rozľahlo po priestore.

„Jazero?“ zdvihol Regulus obočie a pozorne hľadel na tmavú hladinu.

„Po vode prejdeš len na niečom, čo pláva. Musí tu byť čln,“ povedala a pomaly prechádzala okolo vody. „Hľadaj čln!“

Regulus pozorne sledoval hladinu, no po člne nebolo ani stopy.

„Mám ho!“ zavolala Ruth o hodnú chvíľu a na hladinu vyplával malý člnok. „Ale nezmestíme sa tam obaja.“

Regulus sa postavil za ňu a bez slova ju chytil na ruky.

„Tak pôjdem len ja,“ skonštatoval a opatrne nastúpil.

Čln sa pohol a Regulusovi sa na chvíľu podlomili kolená. Nevedel však, či to spôsobil pohyb po vode, alebo Ruth držiaca sa ho okolo krku.

„Regulus?“ hlesla. „Sú tam mŕtvoly.“

„Inferiovia. Nepočula si ešte o nich?“spýtal sa rozochvene.

„Nie,“ odvetila a tuhšie sa k nemu pritúlila.

Člnok zastal pri brehu a Regulus vystúpil na klzkú skalu.

„A čo teraz?“ pozrel na Ruth, ktorú zložil ku akejsi mise plnej jedovatozelenej tekutiny.

„O tomto som už počula,“ usmiala sa a naklonila sa nad misu. „Budem piť.“

Regulus sa zohol a premenil veľký kameň na čašu. „Myslím, že si dám radšej ja.“

„V žiadnom prípade!!“ namietla a vytrhla mu čašu z ruky. „Som síce dobrá v mágii duše a odhaľovaní magických artefaktov, ale ak tí... inferiovia zaútočia, budem úplne bezbranná.“

„Vieš vyčarovať ohnivý kruh?“ spýtal sa presvedčivo. „Ak áno, vyhrala si nad nimi.“

„Ohnivý kruh? Necvičila som ho od odchodu z Rokfortu,“ pokrútila hlavou. „A navyše tá voda mi neublíži.“

„Prútik musíš zdvihnúť vysoko nad hlavu a švihnúť ním až k nohám. Urob to rýchlo a pružne. Proste sa ma snažíš zraziť z nôh!“ dával jej posledné inštrukcie. „Aj zaklínadlo musíš povedať rýchlo, ale zrozumiteľne.“

Ruth sa postavila bokom a vyskúšala si pohyb potrebný na zvládnutie zaklínadla.

„Výborne a teraz to skús na mňa,“ usmial sa.

„Chceš to riskovať?“ zapochybovala s nervóznym úsmevom.

„Neboj, skús to.“ Povzbudil ju.

Ruth zdvihla prútik nad hlavu a rýchlo ním švihla pričom jej z úst namiesto zaklínadla prúdila akási skomolenina anglických a španielskych slov.

Regulusov habit vzbĺkol červeným plameňom.

„Aguamenti!“ zareagoval rýchlo a uhasil si habit ľadovou vodou.

„Stalo sa ti niečo?“ ustráchane k nemu priskočila.

„Áno, som celý mokrý,“ zasmial sa. Až vtedy si všimol, že Ruth je nebezpečne blízko.

„A ako by som to mohla napraviť?“ zašepkala a bola ešte bližšie.

„Zaši mi tú dieru,“ odvetil tiež šeptom.

„Ruth! Kde trčíš?“ do izby vošla Amanda a znechutene na nich pozrela.

„Už idem,“vyhŕkla Ruth a odtiahla sa od neho.

„Ďakujem, za pôsobivú ukážku upaľovania čarodejníkov v 16. storočí!“ smial sa, keď odchádzala.

„Má to malý háčik.Upaľovali sa čarodejnice,“ prehodila šibalsky a zmizla na chodbe.

Regulus opäť pocítil jej blízkosť a sladkosť jej bozku.

„Ľúbim ťa,“ usmiala sa. „ale nikomu to nepovedz.“

Regulus šokovane stál na kraji ostrovčeka. Ruth ponorila čašu do tekutiny a vypila jej obsah.

„Fuj!“ vyhŕka. „Je to hnusné.“

Regulus jej vzal čašu a aj o vypil jej obsah.

„Prestaň, čo som povedala?!“ upozornila ho.

„Aspoň trochu som ti to uľahčil,“ odpovedal. „A už som oľutoval, čo som ti sľúbil.“

Ruth načala čašou do nádoby a pila tekutinu čoraz pomalšie a s bolestivejším výrazom. Keď nevládala piť sama, Regulus chytil čašu a s povzbudivými slovami ju prikladal raz k jej, raz k svojim perám.

Ruth plakala a zmietala sa v mukách jedovatého elixíru.

„Ruth, mám ho! Ruth!“vykríkol Regulus a klesol na zem k nej.

„Piť,... daj mi vodu...“ zaprosila a kŕčovito sa pridŕžala jeho habitu.

„Vodu? Aguamenti!“ vyhŕkol Reguklus a čaša sa naplnila vodou, no skôr než sa Ruth stihla napiť, voda zmizla.

„Dofrasa! Takto to nepôjde...“

„Vodu... prosím...“ plakala.

„Vydrž, len vyjdeme von a budeš piť koľko sa ti zachce,“ oprel ju o stojan s misou a náhlivo si strhol z krku zlatý medajlón.Vybral z neho Ruthinu fotku a zastrčil miesto nej malý lístoček. Medajlón hodil do nádoby, ktorá sa opäť naplnila zelenou tekutinou.

Na nohe pocítil mrazivý dotyk... z temnoty sa vynárala armáda inferiov.

„Ruth?“ Regulusov pohľad padol na ženské telo brániace sa studeným rukám inferiov. „Ruth!!“

Priskočil k nej a snažil sa ju vytiahnuť na breh.

Inferiovia ich však obklopovali zo všetkých strán...

„Ruth!! Niee!! Nieee!!!“ reval a ťahal ju za nohu.

Druhou rukou siahol po prútiku a v náhlivosti vyčaril ohnivý kruh.Ruth sa mu vyšmykla a jej bezvládne telo padalo na dno jazera.

„Ruth!“ Regulus klesol na kolená a na líci sa mu lesli horúce slzy.

„Adios amor!“ /zbohom láska/ zašepkal a ponoril sa na dno svojho zúfalstva nedbajúc na inferiov striehnucich na moment, keď ohnivý kruh zmizne...

***

Okes, dostali ste sa až na koniec, takže blahoželám k pevnej vôľi :D

Ďakujem Elizabeth, za pomoc!

[ » na začiatok « ]